Paríž nebol v pláne
Do nemeckých rúk padol Paríž v lete 1940. Ako sa nemecké vojská dostávali cez Maginotovu líniu, francúzska vláda sa rozhodla Paríž opustiť a 14. júna ho vyhlásila za "otvorené mesto". O päť týždňov na to defilovala nacistická armáda na bulvári Champs Elysées. Pamätníci v rozhovoroch pre francúzske médiá uvádzajú, že Nemci boli šokovaní, čo v Paríži videli. Všade bol dostatok potravín, exotické ovocie, čokoláda i káva. Bol to úplný raj v porovnaní s chudobou, ktorú Nemci zažívali v uplynulých rokoch. Okupáciou sa však aj pre Parížanov začali ťažké časy plné utrpenia.
Zásadný zlom vo vývoji druhej svetovej vojny prinieslo vylodenie spojencov v Normandii v júni 1944. Americkí, britskí, kanadskí a francúzski vojaci začali zatláčať nepriateľa smerom k Nemecku. Celé leto žil Paríž v očakávaní rozhodujúceho okamihu. Lenže útok na Paríž nezapadal do plánov veliteľa spojeneckých síl amerického generála Dwighta Eisenhowera. Ten sa chcel čo najrýchlejšie dostať do Berlína, ešte pred sovietskou armádou. Americký generál sa obával, že boj o Paríž by si vyžiadal veľa životov a stal by sa druhým Stalingradom. Generál Dietrich von Choltitz, ktorý velil v Paríži vyše 15 000 vojakom, dostal od Hitlera telegram s rozkazom, aby nepriateľ našiel v meste iba ruiny. Rozhodujúci krok k oslobodeniu preto nakoniec urobili samotní Parížania.

Zabudli na históriu
Ako sa životná situácia zhoršovala, obyvatelia mesta na Seine boli čoraz nespokojnejší. Denná dávka chleba pre dospelého bola 275 gramov, ale pekárne sa vyprázdňovali veľmi rýchlo na to, aby sa na každého dostalo. Nacistickí okupanti asi zabudli na to, ako Francúzi už raz kvôli chlebu zmenili dejiny. V roku 1789 im podľa legendy Mária-Antoinetta odkázala, že majú jesť koláče, keď nemajú chlieb. Onedlho skončila na popravisku. Aj v dusnom auguste 1944 došla Parížanom trpezlivosť.
Všetko sa začalo štrajkami: od 16. augusta nejazdilo metro, 18. augusta prestali vychádzať noviny, zatvorené boli pošty, nefungovala železnica. V uliciach mesta sa objavili plagáty vyzývajúce na povstanie proti okupantom. Ráno 19. augusta zaviala na policajnej prefektúre francúzska vlajka. Povstalci z Francúzskych vnútorných síl (FFI) obsadili radnice, ministerstvá i sídla denníkov, v uliciach vypukli prestrelky. Parížania postavili okolo 600 barikád. Spojenecké sily vyčkávali asi 100 kilometrov od mesta. Medzi nimi bola aj druhá obrnená divízia pod velením francúzskeho generála Jacqua-Philippa Leclerca. Až 22. augusta večer dostal zelenú zapojiť sa do bojov po boku FFI.

Hlavne bez Američanov
Generál Charles de Gaulle si od Američanov vymohol, že ako prví do Paríža vstúpia francúzski vojaci. Jeho slová - "Paríž oslobodený samým sebou", sa stali najväčším symbolom operácie.
Francúzske tanky vstupujú do Paríža 24. augusta po tom, ako sa im podarilo prelomiť prudký nemecký odpor. Na druhý deň francúzski vojaci spolu s parížskymi povstalcami kontrolujú takmer celé mesto. Večer 25. augusta prichádza pred parížsku radnicu generál de Gaulle a prednáša prejav, ktorý sa stane jedným zo základov povojnovej histórie Francúzska: "Paríž! Paríž urazený! Paríž zlomený! Paríž mučený! Ale Paríž oslobodený! Oslobodený samým sebou, oslobodený svojím ľudom s pomocou armád Francúzska. S podporou a pomocou celého Francúzska. Francúzska, ktoré sa bije. Jediného Francúzska. Prvého Francúzska. Večného Francúzska. A teda, keďže nepriateľ, ktorý držal Paríž, kapituloval do našich rúk, Francúzsko sa vracia do Paríža, k nemu. Vracia sa tam skrvavené, ale rozhodné. Vracia sa tam ožiarené obrovskou skúsenosťou, ale istejšie vo svojich povinnostiach a právach ako kedykoľvek predtým." O deň neskôr de Gaulle za jasotu stoviek tisícov Parížanov zostupuje od Víťazného oblúka bulvárom Champs Elysées, potom ide na slávnostnú omšu do katedrály Notre Dame. Počas omše sa ozve pri katedrále záhadná streľba - dodnes sa nevie, kto strieľal do zástupu. Dočasná vláda preniesla svoje sídlo z Alžíra do Paríža 31. augusta.

Hrdinovia?
V súvislosti s výročím oslobodenia sú francúzske noviny plné očitých svedectiev pamätníkov, veľa sa hovorí o hrdinskom boji obyčajných Parížanov. Zo zabehnutých koľají si dovolil vybočiť iba denník Le Monde. "Dňa 19. augusta 1944 Parížania po zobudení uvideli nečakanú scénu, ktorá ich ohromila: trikolóra viala na budove policajnej prefektúry neďaleko mostu Saint-Michel. Bolo to znamenie, že sa naozaj začína meniť moc," napísal denník, ktorý pripomenul dôležitosť polície pri parížskom povstaní. Najprv sa 15. augusta policajti zapojili do štrajku, na protest proti tomu, že Nemci odzbrojili tri komisariáty na predmestí. Neskôr bojovali v parížskych uliciach, kde ich zahynulo takmer dvesto. Nečudo, že v očiach Francúzov sú hrdinami. "De Gaulle dobrovoľne napísal túto prvú falošnú stranu v histórii oslobodenia," citoval denník Jeana-Marca Berliéra, autora knihy Francúzski policajti počas okupácie. Mrzí ho, že Francúzsko zabúda hovoriť o tom, ako policajti v júli 1942 pozatýkali 13 000 židov, ktorí skončili v koncentračných táboroch. Z vtedajších 20 000 parížskych policajtov každý piaty predstúpil po vojne pred vyšetrovaciu komisiu a polovica z tohto počtu bola potrestaná alebo zbavená funkcie.
Napriek týmto tieňom však dnešné oslavy budú patriť výlučne hrdinom - obyčajným Parížanom. Prezident Jacques Chirac i starosta Paríža Bertrand Delanoë budú klásť vence, prechádzať sa po Champs Elysées, odovzdávať vyznamenania a Parížania môžu sledovať vojenské prehliadky alebo ísť na ľudový bál na námestí Bastily. Francúzi si už po niekoľký raz v tomto roku vypočujú prejavy plné obdivu k hrdinom. Ako napríklad slová starostu Delanoëho, ktorý pre denník Le Parisien povedal: Oslobodenie Paríža je jednou zo zakladajúcich udalostí našej súčasnej civilizácie!