Bol to však vznik veľkého priateľstva, ktoré obidvaja prezidenti okázalo vystavovali na obdiv. Bush junior, ktorý spoločnú schôdzku dlho odkladal, sa Putinovi pri ich prvom stretnutí pozrel do očí, uvidel jeho dušu a vedel, že je to jeho človek. "Nápad zblíženia s Putinom vyšiel práve od Busha. Nie je zaťažený studenou vojnou, vtedy ešte nebol v politike. O Putinovi nezmýšľa stereotypne, fakt, že bol v KGB, nie je preňho dôležitý," tvrdil americký špecialista na Rusko Michael McFaul, ktorého považujú aj za konzultanta Bushovej administratívy pre Rusko.
Zdá sa však, že toto zblíženie má svoje hranice. Potvrdenie reality monopolárneho sveta a doktríny preventívnej vojny aj ohrozenie autority OSN krehké spojenectvo naštrbili.
"Naše vzťahy neboli od Kosova také napäté," vyhlásil nedávno americký veľvyslanec v Moskve Alexander Vershbow.

Ruský prst v americkom oku

Znaky signalizujúce ochladenie sa od začiatku vojny v Iraku začali množiť. Štátna duma kvôli irackej kríze odmietla ratifikovať dohodu o znížení strategických potenciálov a podporila rezolúciu proti americkým "agresorom", Spojené štáty obvinili ruské podniky z dodávky zbraní a vojenského materiálu do Iraku a Kremeľ protestoval proti preletu amerických prieskumných lietadiel nad svojou južnou hranicou.
V komentároch znovu ožili resentimenty. "Rusko nás v poslednom čase nepríjemne prekvapuje," napísali Los Angeles Times. "Odložilo bokom svoje záujmy a dalo voľný priebeh svojej zranenej hrdosti -- pichlo nás prstom do oka." "Spojené štáty použili ideologickú zbraň," tvrdil zase ruský internetový denník Strana a Kommersant poznamenal, že USA vyvíjajú politický nátlak. Vojská koalície sa v spravodajstve takmer bez výnimky označujú ako "okupačné".

Skvelá budúcnosť s Európou

V irackej kríze rozohral Putin ťažkú partiu, v ktorej mali centrálnu úlohu tri relácie -- Rusko a Európa, Rusko a USA a Rusko a voľby.
Európa je dôležitým ekonomickým partnerom Moskvy. Podľa analýzy denníka Wall Street Journal z 19 miliárd dolárov priamych investícií, ktoré tiekli do ruskej ekonomiky od roku 1996, boli 4 miliardy z amerických spoločností a 7 miliárd od firiem Európskej únie. Ruská ekonomika je príliš závislá od ropy a všetci to vedia. "Francúzsko a Nemecko by mohli odpustiť Rusku tretinu dlhov a konvertovať ich na akcie ruských podnikov, čo by pozitívne vplývalo na tok priamych zahraničných investícií do sektorov ekonomiky, ktoré potrebujú modernizáciu," rozvíja Jacques Sapir, riaditeľ Francúzskeho centra sociálnych štúdií, pre denník Le Figaro myšlienku skvelej spoločnej budúcnosti.

Náš muž vo Washingtone

Vystupovať proti politike USA po boku významných európskych lídrov je síce lákavá predstava, spojenec Moskvy však sedí predovšetkým vo Washingtone. Spolupráca v bezpečnostnej a energetickej oblasti je pre Rusko životne dôležitá.
Napriek tomu, že médiá písali o protivojnovej osi Paríž -- Moskva -- Berlín, dával si Putin pozor, aby sa príliš nezviditeľnil. Vystupoval síce za mierové riešenie irackého konfliktu, ostrejšie vyhlásenia však prenechával "zlému policajtovi" -- ministrovi zahraničných vecí Igorovi Ivanovovi.
Nepohneval si Biely dom ani domácu verejnú mienku. Rusko čakajú tento rok parlamentné voľby, budúci rok prezidentské. Napriek tomu, že o moci Štátnej dumy si netreba robiť ilúzie, je pre Putina pohodlnejšie vládnuť s jej podporou. Svojím postojom, ktorý sa odlišoval od jeho inak proamerického smerovania, zobral vietor z plachát komunistom. "Vojna v Iraku upevnila autoritu Putina ako štátnika, ktorému záleží na dôstojnosti krajiny," skonštatoval pre denník Nezavisimaja gazeta politológ Alexander Cipko.

Čo sa nikdy nedozvieme

V prípade Ruska logický úsudok našepkával, že nepodporiť vojnu v Iraku by nebolo v jeho záujme, napokon po vojne príde na rad veľké delenie so všetkou pravdepodobnosťou pod velením USA. V národnom záujme Moskvy je zachovať si v krajine vplyv. Irak dlhé desaťročia patril medzi hlavných obchodných partnerov Kremľa a okrem iného mu dlží 8 miliárd dolárov. Putin sa naozaj snaží nepohnevať si Busha. "Rusko nemá záujem o morálnu a politickú porážku USA v Iraku," zazneli nedávno zmierlivé tóny z Moskvy.
Domnienky o smerovaní Ruska, prikláňaní sa k línii Francúzska a Nemecka, či o solidarite so Spojenými štátmi zostanú iba pri špekuláciách. Už nikdy sa nedozvieme, či by skutočne použilo právo veta, ak by sa druhá rezolúcia predložila na hlasovanie. To, že sa tak nestalo, bolo napokon aj v ruskom záujme.
Na jednoznačné vyhlásenia o zahraničnopolitickom kurze Moskvy si budeme musieť tiež počkať. Putin nečakane odvolal svoj každoročný prejav o stave krajiny. "Priebeh vojny neumožňuje opis, ktorý by platil aj na druhý deň," skonštatoval Kremeľ.
Základ dobrých vzťahov Moskvy a Washingtonu tvorí práve priateľstvo Busha a Putina, je teda na nich, aby ho vrátili na predchádzajúcu úroveň. V sobotňajšom telefonickom rozhovore obaja lídri zdôraznili potrebu pokračovať v "intenzívnom politickom dialógu". Ako sa však zachová Rusko, keď si Washington vezme na paškál ďalšie krajiny z osi zla -- Severnú Kóreu a Irán, s ktorým udržiava čulé obchodné styky?