Pre ich prevádzkovateľov sú slušným zdrojom peňazí, pre ostatných utečencov ponúkajú únik z bezútešného života. Francúzski obchodníci v prístavnom meste sú však smutní. Kvôli davom utečencov sa turisti do mesta nehrnú,píše iDnes.cz.
Neoficiálna časť utečeneckého tábora vo francúzskom Calais sa prezýva Džungľa. V improvizovaných príbytkoch tu žije 2 500 utečencov z Afganistanu, Sýrie, Eritrey a niekoľkých ďalších krajín. Podmienky v tábore nie sú zďaleka ideálne, miestny si však život snažia čo najviac spríjemniť a pokiaľ možno aj niečo zarobiť.V Džungli tak obstojne funguje svojrázna ekonomika. Utečenci si tu vybudovali malé obchody, školu, reštauráciu, bar, kostol a dokonca aj nočný klub.
"Niektorí si tu zarobia slušné peniaze," prezradila agentúre Bloomberg Maya Konfortiová, pracovníčka humanitárnej organizácie L'Auberge des Migrants. Mikroekonómia Džungľe je vystavaná na prostých, ale pevných základoch. Stavebným materiálom je vo väčšine prípadov drevo, plachty a zvyšky kobercov. Z nich je postavený aj nočný klub prevádzkovaný utečencami z Nigérie.
Pivo a tanec u Nigérijčanov
Obdĺžniková stavba pripomína bunkre, ktoré si stavajú malé deti. Vnútri sa však nachádza reproduktor, diskotékové osvetlenie, vodné fajky a malá kuchyňa. Jedlo tu stojí jedno až dve eurá.
"Ľudia si sem chodia zatancovať, dajú si pivo a snažia sa cítiť, ako keby boli späť doma vo svojich krajinách," vysvetľuje Zimako, utečenec z Nigérie, ktorý po Džungli sprevádzal reportérov z agentúry Bloomberg. V tábore tiež úspešne fungujú aj obchody. Väčšinu z nich prevádzkujú Afgánci. Miestnym ponúkajú celý rad produktov od SIM kariet až po čokoládové tyčinky. "Sú to šikovní ľudia. Mnoho z nich pochádza zo strednej alebo vyššej spoločenskej vrstvy. Sú vzdelaní a boli zvyknutí pracovať," pripomína Konfortiová.
Kým biznis v utečeneckom tábore kvitne, v samotnom meste Calais sú obchodníci smutní. Prístavné mesto veľa rokov ťažilo najmä z turizmu a utečenci v uliciach nie sú pre rekreantov veľkým lákadlom. Väčšina utečencov opustila svoje domovy kvôli vojne či strachu z vládnuceho režimu. Za cestu do Európy zaplatili tisíce dolárov a strávili na nej mnoho mesiacov. Napriek nedostatku dokázali v Calais vybudovať fungujúce mestečko, ktoré je pre nich jednou z mála pripomienok normálneho života, myslí si Konfortiová.
"Ekonomiku v Calais táto situácia veľmi zasiahla," povzdychol si zástupca primátora Emmanuel Agius. Ročne prejde cez Calais okolo 30 miliónov ľudí, najmä cez prístav alebo tunelom, ale nezdržia sa, aby minuli nejaké peniaze. "Títo ľudia sú potenciálni turisti, ale nemajú chuť ostať ... Problém imigrantov je bohužiaľ ochromujúci," vysvetlil Agius.
Lákadlo pre turistov
Calais so 75 000 obyvateľmi pritom má turistov čím nalákať. Má pláže na Opálovom pobreží a môže sa pochváliť niekoľkými kultúrnymi pozoruhodnosťami, ako je radnica z červených tehál a jej veža s hodinami, ktorá je na zozname pamiatok UNESCO.
"Dnes už vieme, že sme utrpeli veľké finančné straty," myslí si Agius a pripomína výzvu starostky Bouchartovej k trojstrannej schôdzke, ktorej by sa okrem nej zúčastnili aj predsedovia francúzskej a britskej vlády. Starostka chce odškodnenie za ekonomické straty spôsobené utečencami.
Podľa jej slov bude žiadať 50 miliónov eur. Vedúci jednej rodinnej krčmy stojacej na hlavnom ťahu do Calais Xavier Elfassy priznáva, že pokles zahraničných zákazníkov je cítiť aj v pokladni. Turisti z cudziny totiž zabezpečujú minimálne 30 percent príjmov podniku. Obvykle ide o britských výletníkov mieriacich na juh alebo o Francúzov a Španielov idúcich na sever.
Elfassy vyčíta francúzskej i britskej vláde, že nie sú schopné situáciu s imigrantmi vyriešiť. Väčšina jeho zákazníkov považuje utečencov za "utekajúcich nešťastníkov pred vojnami". "My sme len diváci prizerajúci sa na ich utrpenie," dodáva.