Megasummit v New Yorku: Svet zachraňuje sám seba

Prechádzam sa utečeneckým táborom vo vyprahnutej oblasti blízko turecko-sýrskych hraníc. Vidím, ako niektoré decká idú do školy, ako chalani hrajú futbal v prachu. Ľudia sa sťažujú na zlé podmienky, na to, že nemôžu pracovať, na zlé zdravotné podmienky, na pitnú vodu dostupnú len v takej miere, že musia počítať každý liter. Pri tom neradostnom pohľade myslím na to, že tu, v utečeneckom tábore, sa na malej ploche stretávajú snáď všetky možné rozvojové problémy nášho sveta.

Aké príznačné. O chvíľu neskôr si skladám z očí okuliare s virtuálnou realitou a ocitám sa späť v New Yorku, v centrále OSN, na samite, ktorého cieľom je prijať novú agendu 2030 pre udržateľný rozvoj planéty. Tú tvorí 17 Cieľov udržateľného rozvoja, ktoré majú ambíciu potlačiť celú paletu rozvojových problémov. Od chudoby a nerovností až po dobre spravovanú spoločnosť. A zabrániť tak, aby nám svet padol na hlavu.

Svet sa chce zmeniť. Prinajmenšom na papieri

V New Yorku vládne ešte väčší ruch nech je bežné, hovorí mi kamarátka Jenn, keď sa konečne stretávame v newyorskej štvrti Soho. “Pápež v meste, Beyoncé na ceste na koncert na počesť novej agendy, celý ten humbug s OSN. Cesta mi sem trvala dvakrát dlhšie než je bežné,” vysvetľuje s hranou nervozitou. Niečo na tom bude. Všade sú policajti, hlavné tepny New Yorku sú zatvorené, metro odklonené, hovorca newyorskej hromadnej dopravy mi už ani nedvíha telefón - má vraj príliš veľa práce s návštevou pápeža a “celým tým samitom”. Stretnutie radšej odsúva na pondelok. Samit OSN vzbudil aj vďaka pápežovi rozruch aj v takom meste, ako je New York.

Samit otvoril svojou neortodoxnou rečou neortodoxný pápež František, známy hlasitým presadzovaním klimatickej agendy a práva na nepoškodené životné prostredie, ale aj bojom za práva tých najchudobnejších z najchudobnejších - tých, ktorí sú aj podľa mnohých delegátov a návštevníkov samitu obeťami dnešného socioekonomického usporiadania planéty.

Agendu 2030, ktorú delegáti 193 krajín sveta jednohlasne schválili čoskoro po jeho prejave, označil pontifik za “znak nádeje.” No zároveň nezabudol podotknúť, že jej úspech závisí od výsledku ďalšieho globálneho podujatia - klimatickej konferencie, ktorá sa uskutoční v decembri v Paríži. Predznamenal tým étos celého samitu. Klimatická zmena sa totiž stala jedným z kľúčových slov podujatia, človek nadobudol pocit, akoby vlastne o meniacej sa klíme nikto nepochyboval a krajiny sa hneď zajtra vedno pustia do práce na riešení klimatických problémov.

Nová, skutočne globálna agenda

Práve schválená agenda sa vôbec po prvýkrát v dejinách ľudstva týka všetkých krajín sveta, nielen tradične rozvojových krajín, ako sme si pri diskusii o rozvoji zvykli. Slovami Michala Mlynára z ministerstva zahraničia, s ktorým sa stretávame pri káve v kantíne budovy OSN, je aj pred nami “domáca úloha”, ktorú musíme splniť. Pre Slovensko z nej vyplýva viacero povinností.

Úplne prvou je vytvorenie plánu, ktorý nám povie, kto a ako tieto Ciele udržateľného rozvoja u nás privedie k životu. “Verím, že do konca októbra sa nám podarí zvolať koordinačný výbor, kde sa budeme touto domácou úlohou zaoberať,” hovorí. Plán by mal ísť naprieč rezortmi, ale aj volebnými obdobiami a vláda by ho mala vypracovať do konca roka.

Kľúčové bude podľa Mlynára zapojenie všetkých rezortov. “A nielen ich, na ich napĺňaní by sa mal zúčastniť aj podnikateľský sektor, samosprávy, ale aj akademická obec či občianska spoločnosť,” vysvetľuje. Udržateľný rozvoj, ako ho definuje nová agenda, totiž pozostáva z troch oblastí - sociálnej, ekonomickej a environmentálnej, čo si vyžaduje zapojenie širokej palety aktérov, vláda ich nedokáže a ani nemôže pokryť sama.

Nejde pritom o tri samostatne stojace od seba nezávislé oblasti. Naopak. Jedna bez druhej by nedávali zmysel, tvoria neoddeliteľný prepojený celok. No práve v tom cítiť v diskusiách na samite určitý rozpor. Prírodu napohľad rešpektujú všetci, nikto otvorene nepovie, že mu na nej nezáleží. Uistenia o potrebe chrániť planétu zopakuje snáď každý z vystupujúcich, či už je to politik, podnikateľ alebo predstaviteľ občianskej spoločnosti. No keď príde na ekonomiku, názory sa začínajú rôzniť.

Viceprezident Európskej komisie Frans Timmermans vo svoje reči v sále valného zhromaždenia OSN síce vyzýva na spoluprácu všetkých sektorov, od politikov cez akademickú obec a občiansku spoločnosť až po biznis, no predsa len implicitne zdôrazňuje rolu korporátneho sektora a jeho schopnosti inovovať. Toho sektora, ktorého postupy The Guardian nazval “short-termizmom” – postupy teda stoja na myslení a konaní v krátkodobom a čiastkovom horizonte postavenom na konkurencii, nie spolupráci. Pričom sa zároveň neodbytne natíska otázka - ak teda biznis sektor dokáže inováciami potlačiť negatíva spojené s rastom, prečo to už vlastne nerobí? A ak to teda skutočne dokáže, kedy s tým začne a nebude už neskoro? Klimatická zmena na nás čakať nebude.

Primárny - a v zásade prirodzený - cieľ podnikateľského sektora otvorene priznávali delegáti zastupujúci túto sféru spoločnosti. Biznis skrátka nepôjde do aktivít, ktoré sú z jeho pohľadu rizikové a ktoré neprinášajú zisky. Otázka však potom stojí, či je práve biznis tým správnym spoluhráčom pri snahe o dosiahnutie udržateľného rozvoja. A tu sa dostávame ku kameňu úrazu. Ciele sú ambiciózne. No niekto za ne musí zaplatiť účet. A ten niekto sa napriek snahe doposiaľ nenašiel, preto politici v posledných rokoch tak často hovoria o zapojení korporátneho sektora. Táto tendencia nie je nová, po kríze sa stala priam evergreenom rozvojových samitov, od Busanu cez nedávnu Addis Abebu po aktuálny New York. Nie každý je však presvedčený, že je to správna cesta. A nie sú to len z davu tradičných politikov vytŕčajúce typy Eva Moralesa či Alexisa Tsiprasa, ktorí nezostali svojej povesti nič dlžní ani v pléne samitu.

Na druhej strane však Timmermans nahlas povedal to, čo unisono tvrdia rozvojové neziskovky. Neexistuje jediný dôvod, aby sme na rozvojovú spoluprácu, ktorá tvorí významnú časť financovania rozvoja a bude pomáhať financovať aj novú agendu, nevynaložili toľko, ako by sme podľa našich záväzkov mali. Tie najbohatšie krajiny majú na rozvoj dávať 0,7 percenta svojho hrubého národného dôchodku, Slovensko zatiaľ len 0,33 percenta. Neblížime sa však k tomu ani zďaleka.

V minulom roku sme dokonca podľa hodnotiacej správy rozvojovej spolupráce za rok 2014 šli percentuálne nadol. Je však možné, že už tento rok dôjde k určitému nárastu, či je to naozaj tak, sa ukáže v najbližších mesiacoch po prijatí štátneho rozpočtu.

Priveľa optimizmu škodí

Keby sa človek nedostal zo sál okupovaných politikmi a diplomatmi, nadobudol by pocit, že je všetko na najlepšej ceste. Prezidenti tichomorských krajín, ako je Tuvalu či Kiribati, síce bili na poplach aj na samite - doslova im tečie do topánok - no napriek tomu nás ružová budúcnosť neminie. Tak trochu virtuálna realita. Na pretriezvenie však celkom stačí zájsť na niektoré z podujatí občianskej spoločnosti, ktorá sa podľa viacerých pozorovateľov pomaly, ale isto stáva významnou súčasťou vysokej rozvojovej politiky. Tam sa objavia aj iné perspektívy.

Optimizmus síce celkom nemizne, teda nie pri všetkých, ale každopádne sa odhaľuje viac realizmu. “Tak, a prišiel čas naplniť to, čo sme si predsavzali,” uzatvára posledné hodiny samitu Tanya Cox z Concordu, ktorý združuje platformy rozvojových organizácií krajín Európskej únie. Dopĺňajúc, že práve občianska spoločnosť musí dôsledne sledovať, ako a či vôbec sa prijaté ciele napĺňajú na úrovni vlád a štátov. “Áno, práve implementácia bude kľúčová,” hovorí mi cez prestávku Jasmine z čínskej mimovládky nezapamätateľného mena. Dávam jej za pravdu. Na otázku ako k agende pristupujú v Číne, hovorí, že krajina má stále čo dobiehať najmä v otázke chudoby. Iné témy radšej diplomaticky obchádza.

Nie všetci sú však takí zhovievaví ako Tanya Cox či Jasmine. Alejandro Barrios z bolívijskej mimovládnej organizácie Partnership for Development Effectiveness bez servítky povedal to, čo si mnohí myslia - nové ciele v skutočnosti nie sú také ambiciózne či transformatívne, ako nám hovoria politici, a ani sa nesnažia dať moc do rúk tých, ktorých majú zachrániť. Opraty moci tak podľa neho zostávajú v rukách tých, ktorí daný stav spôsobili a ktorým ten stav aj vyhovuje. Motto novej agendy “aby sa na nikoho nezabudlo,” je tak podľa neho len hra so slovíčkami a nové ciele môžu poľahky miliardy ľudí nieže nechať zabudnutých kdesi za sebou, ale dokonca ich zatlačiť ešte ďalej dozadu.

Virtuálna vs. reálna realita

Samit sa skončil, delegáti sa porozlietali po svete. Najbližšie mesiace ukážu, ako sa novej agendy zhostia jednotlivé krajiny vrátane Slovenska. Pozorne sledovať ich budeme musieť u nás doma, ale aj v zahraničí. Podstatné je najmä to, aby nezostalo len pri vzletných rečiach a aby agenda nezostala virtuálnou realitou, ale stala sa, prinajmenšom v miere, v akej to bude možné, transformatívnou agendou s reálnymi dopadmi, nielen číslami v štatistike. Agendou, ktorá skutočne prinesie zmenu do života tých najchudobnejších a zároveň zachráni život na planéte v podobe, v akej ho poznáme dnes. V opačnom prípade bude len virtuálnou realitou na papieri a v powerpointových prezentáciách.

Úvod

Pomoc chudobným alebo len hra s číslami? Ako svet zachraňuje sám seba

Ciele udržateľného rozvoja

1. Odstrániť chudobu vo všetkých jej podobách kdekoľvek na svete

2. Odstrániť hlad, podvýživu a dosiahnuť potravinovú bezpečnosť

3. Zaistiť zdravý život a podporiť blahobyt

4. Zabezpečiť vzdelanie v rovnakej kvalite pre všetkých a podporiť celoživotné vzdelávanie

5. Dosiahnuť rodovú rovnosť a posilniť postavenie žien a dievčat

6. Zaistiť dostupnosť vody, udržateľný vodný manažment a sanitáciu

7. Zabezpečiť prístup k dostupnej a udržateľnej energii

8. Podporiť udržateľný ekonomický rast, zamestnanosť a dôstojnú prácu

9. Stavať odolnú infraštruktúru a podporiť udržateľnú industrializáciu a inovácie