Zdravotná sestra Kateřina Karlsson serveru iDnes.cz opísala, ako sa podľa nej švédska metropola zmenila. Jej deti na ihrisku čelili vyhrážkam a rodina sa preto nakoniec z centra odsťahovala.
"Keď som do Švédska prišla, spočiatku som si pripadala ako v raji. Všetci tu na mňa boli milí a nemala som žiadny problém začleniť sa do spoločnosti. Švédsko sa mi zdalo ako krajina, kde nie je vôbec žiadny zločin," spomína pre iDnes.cz zdravotná sestra Kateřina Karlsson. V krajine žije už jedenásť rokov.
Škandinávska idyla však postupne skončila. "Už to tu nevyzerá ako civilizovaná krajina. Ľudia sa tu bijú a okrádajú," vysvetľuje svoje dôvody, prečo sa nakoniec rozhodla z centra metropoly odísť.
"Presťahovali sme sa na ostrov kúsok od mesta. Moje deti už v škole neboli v bezpečí. Keď mal môj syn Eliáš päť rokov, na ihrisku sa strhla nejaká hádka o šmýkačku. Chlapček z Blízkeho východu, ktorý bol rovnako starý ako on, Eliášovi pohrozil, že ho pichne nožom do brucha," rozpráva.
V školskej jedálni, ktorú jej deti navštevovali, sa prestalo podávať bravčové mäso. "Niektoré blondínky si radšej začali farbiť vlasy na čierno, aby sa viac podobali blízkovýchodnom dievčatám. V metre sa už necítim ako človek, ale ako sexuálny objekt. Mladým imigrantom sa tam nemôžete ani pozrieť do očí, berú to ako provokáciu," dodáva Kateřina. Osobná skúsenosť so sexuálnym útokom našťastie nemá, štokholmským metrom však radšej prestala jazdiť.
Do geta pôjdem, ale nie sám. Policajné auto nemá šancu
Pred jedenástimi rokmi bola Kateřina vo svojom novom domove tiež imigrantkou. Nadchla ju vtedy ústretovosť Švédov i rýchle úrady, ktoré všetky potrebné formality vybavili bez dlhých radov a pomalých kontrol.
Medzi kolegami v nemocnici nie je ani zďaleka jedinou cudzinkou. Baviť sa chodí s irackými, iránskymi, sýrskymi alebo napríklad srílanským priateľmi.
Nikto z nich nemal s životom vo Švédsku ťažkosti - stačila im chuť do práce a ochota prijať severské pravidlá hry.
Ústretovosť švédskych úradov však prilákala aj davy ľudí, ktorí o nič také nikdy nemali záujem.
"Veľká kopa imigrantov si bohužiaľ myslí, že Švédsko len rozdáva byty a peniaze. Vznikla tu paralelná spoločnosť chudobných prisťahovalcov, ktorým sa začleniť nepodarilo, tak páchajú zločiny. Ich deti sú nútené vyrastať v getách, kde ani nemajú možnosť okukať švédske zvyky a kultúru," podotýka Kateřina.
Neváha pritom siahnuť ani k hojne diskutovanému termínu "no-go zóna" - na štokholmské predmestia ako Rinkeby alebo Tensta sa podľa nej skutočne bez posíl neodvážia ani policajné hliadky. Letiace kamene už tam zranili niekoľko policajtov i záchranárov. Najhlasnejšie o nich bolo počuť v roku 2013, keď v Štokholme horeli autá i školy. Obyvateľov týchto štvrtí vtedy rozzúrilo zastrelenie starého muža, ktorý sa policajtom vyhrážal mačetou.
Štokholmské stanice ovládli výtržníci z Maroka
Nechuť strážcov zákona k cestám do týchto oblastí vlani časopisu Forskning & Framsteg potvrdil aj jeden z nich - policajt Jacob Ekström. Sanitka i policajná hliadka na zavolanie samozrejme príde, jedno vozidlo však nestačí.
Ako navyše v utorok upozornila verejnoprávna televízie SVT, problémy netrápia len štvrte, kde žijú prisťahovalci. Priamo pri hlavnej stanici v Štokholme vyčíňajú gangy chlapcov z Maroka, ktorí okrádajú okoloidúcich a obťažujú dievčatá.
"Nikdy by som svoje dieťa nenechal na hlavnej stanici samotné. Neurobil by to žiadny policajt," zveril sa novinárom pod podmienkou anonymity jeden z miestnych policajtov. Zbor strážcov zákona je podľa neho na kolenách a nezvláda robiť svoju prácu.
Proti maloletým Maročanom navyše prakticky nič nezmôže. Mladíci nemajú vo Švédsku rodičov, nikto nepozná ich pravé meno ani vek, pomoc úradov odmietajú a žijú z trestnej činnosti, za ktorú ani nenesú právnu zodpovednosť. Zadržaných chlapcov musí polícia zvyčajne zase pustiť, tí sa tak strážnikom pokojne vysmejú do tváre. Zmeniť by to mohla užšia spolupráca s Marokom, dúfajú policajti.
Švédi kvôli migrantom opúšťajú domovy, často za cenu dlhov
Na verejnosť sa pritom dostane len zlomok informácií o kriminalite, ktorá s prisťahovalcami súvisí - či už ide o zločiny, ktoré spáchali, alebo v ktorých figurujú ako obete. Ako pred časom upozornil denník Dagens Nyheter, všetky takéto prípady končia v policajných záznamoch pod "tajným" kódom 291. Interné smernice hovoria, že o takýchto činoch musia policajti pred novinármi mlčať - mohli by podnecovať rasizmus.
Policajné predpisy, ktoré majú Švédsko chrániť pred rasovou neznášanlivosťou podľa Kateřiny Karlsson značne komplikujú aj pátranie po hľadaných osobách. "Keď sa niečo stane a polícia potrebuje niekoho nájsť, nemôže vlastne ani povedať, ako ten človek vyzerá," opisuje nepraktickosť miestnych pátracích relácií.
Zdržanlivosť polície aj švédskych médií sa prejavila napríklad pred niekoľkými týždňami, kedy vyšlo najavo, že úrady rok a pol mlčali o sexuálnom násilí zo strany Afgancov na hudobnom festivale pre mládež.
Zdravotná sestra z Prahy nie je jediná, kto sa kvôli strachu o bezpečie svojich detí rozhodol odsťahovať z centra Štokholmu. Svoje domovy už podľa nej opustilo množstvo Švédov, ktorí sa pred rastúcou kriminalitou sťahujú do pokojnejších - a podstatne drahších - štvrtí.
"To, čo mi u Švédov oproti Čechom chýba, je priamočiarosť. Ľudia tu neprotestujú, radšej si kúpia dom alebo byt za desať miliónov, aby nemuseli bývať dokopy s prisťahovalcami. Najmä stredná trieda je kvôli tomu strašne zadlžená," uzatvára Kateřina Karlsson.
Vysokú zadlženosť švédskych domácností a jej rýchly rast počas poslednej dekády potvrdzuje napríklad agentúra Bloomberg. Banky kvôli nej museli dať strop pre nové hypotéky tak, aby si od nich Švédi nemohli požičať viac ako 85 percent hodnoty nehnuteľnosti, ktorú chcú kúpiť. Žiadne dáta o prípadnom vzťahu medzi nákupom nových domov a snahou odpútať sa od problémových susedov však neexistujú.