Sankcie, ktoré Západ uvalil na Rusko kvôli ukrajinskej kríze, nie sú tak účinné, ako si lídri USA a Európskej únie predstavovali. Hlavným dôvodom je, že sú smerované proti zlým ľuďom, konštatuje Vladimír Votápek.
Už desať mesiacov sa demokratické krajiny snažia zastaviť ruskú agresiu proti Ukrajine. Prvé sankcie boli vyhlásené v apríli 2014, keď bolo jasné, že prezident Vladimir Putin nemieni rešpektovať územnú celistvosť svojho západného suseda.
S prehlbovaním ruskej agresie boli postupne posilňované aj opatrenia obmedzujúce obchod s vybranými položkami, finančné služby a cestovanie pre vymedzený okruh osôb.
Podľa rozsahu a intenzity kritiky sankcií by sa mohlo zdať, že ide o zásadné opatrenia, ktoré účinne zasiahli ruskú ekonomiku a životy prostých Rusov. V skutočnosti to tak nie je.
Najciteľnejšie Rusko zasiahli dva faktory, ktoré so západnými sankciami nemajú nič spoločné. Za pádom kurzu rubľa a oslabením ruskej ekonomiky stojí predovšetkým pokles cien ropy, spôsobený snahou Saudskej Arábie vytlačiť z trhu producentov bridlicového plynu zo Spojených štátov.
A obyčajných Rusov najviac zasiahli tzv. odvetné sankcie, teda zákaz dovozu množstva európskych potravinárskych výrobkov do Ruska, čo viedlo k ich citeľnému zdraženiu na miestnom trhu.
Avšak - aj keď boli európske (západné) sankcie týmto spôsobom nečakane podporené, nedokázali Kremeľ donútiť k zmene správania.
Ruský prezident Vladimir Putin. Snímka: Reuters
Moskva nielen anektovala Krym, ale potom na východ Ukrajiny vyslala záškodníkov, ktorí s pomocou zbraní obsadzovali orgány štátnej správy a samosprávy, vytláčali policajné sily verné Kyjevu a nakoniec vyhlásili tzv. Luhanskú a Doneckú republiku.
Moskva ich od tej doby podporuje vojakmi, zbraňami i muníciou, vďaka čomu sú separatisti viac ako rovnocenným súperom ukrajinskej armáde a dobrovoľníckym oddielom.
Kremeľ pritom víťazí nielen v ozbrojenom konflikte s Ukrajinou, slávi úspech aj v propagandistickej vojne. Predovšetkým sa mu podarilo vyvolať okolo veľmi umiernených sankcií tak hlasitú a roztrieštenú diskusiu, že zabúdame nielen na neefektívnosť týchto sankcií, ale predovšetkým strácame zo zreteľa podstatnú skutočnosť, že sankcie nám boli fakticky vnútené samotným Ruskom.
Zlá logika sankcií
Tvárou v tvár bezprecedentnému porušeniu medzinárodného práva i vlastných záväzkov zo strany Ruska mala Európa v zásade tri možnosti, ako reagovať.
Mohla sa tváriť, že sa vôbec nič nedeje a nechať Kremeľ, aby si naporcoval Ukrajinu podľa svojej ľubovôle. Na ozbrojené násilie Ruska mohla tiež odpovedať vlastnou ozbrojenou akciou (napríklad vyslanie policajných jednotiek EÚ alebo masívnym vyzbrojením ukrajinskej armády) a pokúsiť sa tak konflikt udusiť v samotnom zárodku.
Konečne treťou polovičatou možnosťou bol variant, kedy síce EÚ vyslovila Ukrajine svoju podporu, ale pre potrestanie Ruska zvolila veľmi umiernenú, opatrnú a zdĺhavú metódu hospodárskych sankcií.
Pritom sa zdá, že architekti sankcií nechápu zvláštnosti ruskej ekonomiky a spoločnosti. Logika takýchto opatrení spočíva na predpoklade, že ekonomické sankcie zasiahnu ekonomické záujmy konkrétnych podnikateľských kruhov alebo skupín obyvateľstva, a tie potom budú tlačiť na prezidenta Putina a Kremeľ, aby svoju agresiu zastavil. Predstavitelia kruhov zasiahnutých sankciami by sa potom mohli vrátiť k bežnému životu a svojmu výhodnému biznisu.
Plán je to pekný, ale má jednu chybu. V Rusku nie sú žiadne významné podnikateľské alebo politické sily, ktoré by boli nezávislé na Kremli a mohli by si dovoliť na neho vyvíjať nátlak. Ekonomický úspech v Rusku nezávisí na kvalite podnikateľského zámeru, ale na jeho blízkosti s tým alebo iným byrokratom, na politickej podpore výkonnej moci.
Každý veľký podnikateľ si preto veľmi rozmyslí, či Putinovi vypovie poslušnosť. Dobre totiž vie, ako ľahko by mohol prísť nielen o percentá zisku, ale o celý biznis. Ekonomické sankcie by preto museli mať oveľa silnejší vplyv, aby zvrátili ich lojalitu Kremľa. To, spolu so silnou propagandou, dokáže Putinovi zabezpečiť vysoký stupeň odolnosti proti ekonomickým sankciám.
Cieľom by mali byť elitní úradníci
V Rusku pritom existuje vplyvná vrstva, bez ktorej podpory nemôže prezident Putin svoju rozsiahlu ríšu účinne spravovať. Niekoľko miliónov elitných úradníkov a dôstojníkov predstavuje skupinu, ktorú si Kremeľ „hýčka“ vysokými platmi (oficiálnymi aj tými v obálkach), privieraním očí nad ich skorumpovanosťou a predovšetkým poskytovaním možnosti žiť "západný" život, hoci v ruských podmienkach.
Títo ľudia pravidelne cestujú do zahraničia, trávia dovolenku v luxusných letoviskách, posielajú svoje rodiny na Západ a svoje deti do prestížnych európskych a amerických škôl. Ak by títo ľudia a ich rodiny zistili, že musia voliť medzi Putinovým dobrodružstvom a štýlom života, na ktorý si zvykli, mohli by dať Kremľu najavo svoju nevôľu.
Iste, každý z nich je len koliesko v stroji a je úplne závislý na štáte, ktorému slúži. Ale ako skupina sú nenahraditeľní a nevymeniteľnú. Ak by všetci zamestnanci ruského štátu a ich rodinní príslušníci prišli o západnej víza, až by na dovolenku mohli ísť akurát tak na Krym a ich deti by museli vymeniť Harvard alebo Sorbonne za moskovskej školy, Kremeľ by mal veľký problém.
Základná logika zaobchádzanie s Ruskom je pritom jednoduchá. Ak skutočne chceme Kremeľ zastaviť na jeho ceste konfrontácie, nezostáva než reagovať na každý jednotlivý nepriateľský krok zodpovedajúcim a dostatočne citeľným spôsobom. Ak bude Rusko niekomu vyhrážať odrezaním od surovín, mali by sme sa s ním podeliť o vlastné zdroje. Ak bude Rusko rozdúchavať ozbrojené konflikty, musíme byť pripravení a schopní ich likvidovať. Diplomaciou, sankciami, alebo silou.
Je samozrejmé, že nikto rozumný si neželá ozbrojenú konfrontáciu. Ale nekonečné ustupovanie, prijímanie kozmetických sankcií a faktická tolerancie Putinovej politiky vedie k celoeurópskemu konfliktu. Historická skúsenosť nám hovorí, že zriekať sa vopred použitia sily pre vlastnú obranu, znamená nabádať agresora k tomu, aby vyskúšal mieru našej slabosti.
zdroj: idnes.cz