Štát má mať jednu zahraničnú politiku, tú vládnu. Niečo o tom hovorí aj ústava. Prečo sa teda občas uchyľuje k dvojkoľajnej diplomacii? Pretože suverénnemu štátu vládnu ešte suverénnejší politici. Ak sa stane teraz Hynek Kmoníček ministrom zahraničia a Lubomír Zaorálek vicepremiérom pre Európu, bude to pekná ukážka.

O tých pánoch si môžeme myslieť čokoľvek. Zaorálka si pamätáme ako idealistu vítajúceho nástup Baracka Obamu s tým, že rozlišovanie dobra a zla bude nahradené rozumom (čo asi hovorí na Obamom autorizované útoky dronov a ich civilné obete?). Či ako lídra delegácie do Severnej Kórey („chcú s nami rokovať“). Je ochotný rokovať s problematickými režimami, používa výrazy ako „obe strany konfliktu“ a vyžíva sa v úlohe komunikátora tam, kde iní zlyhajú.

Môžeme si pripomenúť Kmoníčka ako prefíkaného praktika bez škrupúľ. Je to arabista, ktorý v prípade potreby varuje pred Arabmi. Je to skúsený riešiteľ zakopnutí Miloša Zemana. Keď prezident navrhol sťahovanie českej ambasády z Tel Avivu do Jeruzalema, Kmoníček to pre nahnevaných Arabov tlmočil ako „vyjadrenie jeho dôvery v mierový proces“. Pre Zemana muž na nezaplatenie. Môžu tí dvaja pôsobiť v zhode, a navyše ešte ako ministri tej istej vlády? Ťažko, keď v zhode nedokázali pôsobiť Lánský s Kavanom a Belling so Schwarzenbergom. Ak sa tento rok začalo hovoriť o poloprezidentskom systéme, potom Hynek Kmoníček ako šéf diplomacie by bol jeho výrazným reprezentantom – napoly ruka vlády, napoly ruka prezidenta.

Zbyněk Petráček

www. lidovky. cz