Ešte pred pár rokmi ste pripravovali veľký strojársky holding spolu s Istrokapitálom a so Slaviou Capital, ktorý napokon nevyšiel. Čo sa stalo?
Počas formovania holdingu sme nikdy nenadobudli sľúbených 34 percent, ale maximálny podiel bol 9,9. Náš hlas bol slabý, aby sme presadzovali svoje zámery. Je výrazný rozdiel v správaní sa finančných investorov a strategického investora. Naše predstavy boli na báze strategického investora, ktorý si vytýči cieľ a sleduje ho. V Sitne sa pod vplyvom nového vedenia, sformovaného z audítorov a finančníkov, začala snaha dostať do rovnováhy príjmy a výdavky, začalo sa kalkulovať len na bežný denný život a vypustili sa rozvojové zámery. Za dva roky sa nepredala ani jedna Božena, čo je pýcha slovenského zbrojárstva. Najviac sa naše predstavy rozdelili na spoločnosti Vývoj Martin. Až sme si ju napokon nechali a ďalej pôsobíme v tejto oblasti cez túto spoločnosť.
Prečo ste sa rozhodli zamerať na vývoj a utlmili orientáciu na ťažkú výrobu?
Už keď som sedel vo vláde – a to je pekných 17 rokov – vedeli sme, že Slovensko so svojou lacnejšou pracovnou silou môže konkurovať len v časovo obmedzenom intervale. Nastane tlak mladších členov Európskej únie. Ľudovo povedané, dobre zvárať sa naučia aj Ukrajinci, Rumuni a Bulhari. Bolo jasné, že cesta malého Slovenska v dokončení reštrukturalizácie mala spočívať v tom, že skapitalizujeme skôr vzdelanie a šikovnosť mladých ľudí a pôjdeme do produkcie vyššej pridanej hodnoty. Že pôjdeme do vývoja, inovácií a využije sa potenciál, ktorý ešte je v hlavách našich technikov. Vyše desať rokov som sa venoval firmám ťažkého strojárstva s veľkým počtom zamestnancov a ukázalo sa, že naše rozhodnutia investovať do konkurencieschopných technológií boli zmysluplné.
Hovorí sa, že keď človek už nie je najmladší, tak sa menej zaoberá tým, čo od neho očakáva okolie, ale robí to, čo sám chce a veľmi sa neobzerá. Je za tým aj tento rozmer?
Čiastočne. Ťažko povedať, či je to dané vekom – celý život robím s ľuďmi a poznám 70-ročných mladíkov a 30-ročných starcov –, ale časom a narastajúcimi skúsenosťami človek viac pozerá na to, čo má zmysel a aký. Odchodom z veľkej strojariny sme odštartovali reštrukturalizáciu našej skupiny, a to aj v oblastiach, ktoré sme dovtedy nemali pokryté. Úspešná je naša real estate divízia s projektmi, ktoré sa dobre predávajú, dobre sa darí aj našej dcérskej spoločnosti v zdravotníctve – najmä mimo územia Slovenska – a vstupujeme tiež do IT sektora. Práve ukončujeme due dilligence pri akvizícii jednej známej ruskej IT spoločnosti, ktorá patrí k špičke a ktorú by som chcel lokalizovať na Slovensku. Tieto projekty náš holding posúvajú k orientácii viac na inovácie a pridanú hodnotu, než na čísla a počet zamestnancov.
Ľudovít Černák. Snímka: HN/Pavol Funtál
Čo sú vaše najväčšie chuťovky z vývoja?
Je to ešte zahalené pláštikom obchodného tajomstva. Rozdeľme to na dve veci. Vývoj Martin pôsobí dvomi tretinami svojej kapacity v špeciáli a jednou tretinou v civilnom vývoji a výskume. Jednu „chuťovku“ v špeciáli sme už realizovali. Sú to komunikačné kontajnery. Predtým sme spolupracovali sme na Mokyse pre slovenskú armádu a vyhrali sme výberové konanie pre švédsku armádu, dnes sme asi v polovici. Komunikačné kontajnery, ktoré dodávame pre švédsku armádu, sú svetová špička: balistická ochrana, nulové magnetické vyžarovanie, nezamerajú vás a ani nemôžu rušiť signál. Je ich niekoľko typov. Od veliteľských stanovíšť, ktorým kontajner poskytuje bezpečnosť, ochranu a pohodlie, až po obslužné energetické a uzlové kontajnery.
Takže referenciu budete mať od Švédov. Lebo referencia z projektu Mokys neznie najlepšie...
Mrzí ma, aký negatívny imidž získal Mokys. Hlavným dodávateľom bol svetový líder BAE Systems. My sme dodávali hardvér, vyrábali sme to, čo na tom bolo unikátne a doteraz si myslím, že patrí k špičke komunikačných systémov v Európe.
Bol strašne predražený, doteraz nefunguje...
Teraz sa uzatvárajú skúšky, otázkou niekoľkých dní sú záverečné vyjadrenia, potom už nastane zaradenie do prevádzky. Málo sa hovorilo o tom, že pri medzinárodných cvičeniach slovenskí spojári s Mokysom obsadzovali prvé miesta. Keď Mokys začne fungovať na Slovensku, budeme realizovať aj ďalšie súťaže so zahraničným partnerom. O dva dni (rozhovor prebehol včera, pozn. red.) mám stretnutie s ministrom obrany menšieho európskeho štátu a následne o dva mesiace s ďalším. Môže ešte nastať renesancia tejto myšlienky.
Na Slovensku, žiaľ, chytil imidž King-Konga a stal sa obeťou politického zápasu (narážka na výrok expremiérky Ivety Radičovej, ktorá v súvislosti s tendrom na Mokys povedala, že to nie je Gorila, ale King-Kong, pozn. red.). Keby sa realizoval v plnom počte, tak aj cenovo by sa dostal na európsky priemer, možno i nižšie. Poskytuje komfort, ktorý vidíme v amerických filmoch: funkčná vysielačka v poslednom PVP-čku, ktoré prežilo, vás spojí priamo s centrálou, alebo na druhej starne sa môže prezident spojiť obrazom, zvukom a dátami s ktorýmkoľvek vozom v teréne. Referencie z Mokysu si uvádzame bez problémov, lebo je to dobré riešenie.
A váš vývoj v civilnom sektore?
Budem hovoriť len v náznakoch, ale za jeden z najlepších považujem plastifikáciu dreva, na ktorej pracujeme s košickými výskumníkmi. Chceli by sme ho umiestniť do priemyselného parku v Spišskej Novej Vsi. Je to slovenské know-how: pod vysokým tlakom by sme vlastnosti mäkkého dreva, ktorého je nadbytok a považuje sa za menej hodnotné, dokázali zmeniť tak, aby bolo odolné a pevné. V Európe je viac mäkkého dreva, takže by na to bol trh.
Ďalšie projekty sa nachádzajú v hydropotenciáli Slovenska. Ten síce nie je veľký, máme zväčša pomaly tečúce vody. Okrem malých vodných elektrární sme šli ešte o krok ďalej a uvažovali sme, ako využiť aj pomalú vodu, ktorá má v sebe nejakú energiu. Máme už s výskumníkmi a inovátormi rozpracované riešenie.
Ďalšiu inováciu realizujeme v oblasti efektívneho hasenia požiarov v lesoch. Keď to sledujete v televízii, vidíte, ako tam prilietavajú vrtuľníky a donekonečna tam vylievajú z vakov vodu. Oslovil nás jeden inovátor s nápadom, ktorý rieši efektivitu hasenia o 50, možno 70 percent. Ešte celkom dávam šancu energetickému kontajneru, ktorý bude vybavený solárnymi kolektormi či vrtuľou na vietor a z alternatívnych zdrojov bude vyrábať energiu. Niektoré projekty máme rozpracované až na úrovni fantasmagórie (úsmev). Ale snažím sa kombinovať mladých ľudí so starými vlkmi, nech vymýšľajú.
Ako to tu funguje? Chodia vám sem nejakí pološialení vedci, alebo ako prichádzate na nápady?
Vývoj Martin to má zakódované už v mene. Preto sa nám mnoho inovátorov ozýva listom alebo mailom. Osobne som si bol pozrieť uchytenie kolesa demonštrované na fúriku, pričom vynálezca tvrdil, že odmietol sto miliónov dolárov od Hondy či od koho. Bola to taká jednoduchá páka. Fúrik sa nahol dopredu a chlapi, čo ho tlačili, tam vzdychali a tvrdili, že to vraj ide omnoho ľahšie (smiech). Tak som mávol rukou, že aspoň som videl krásy Slovenska a jedného zapáleného vynálezcu.
U mnohých však vidíme, že priniesli nejaké riešenie a pozveme ich k nám. Spravidla ide o ľudí, ktorí do nápadu investovali celý svoj majetok a veria mu. Vtedy im pomôže aj náš externý pohľad. Oni málo hľadia na to, či sa to dá vôbec vyrobiť a efektívne sériovo vyrábať a či to má odbyt. Z vonkajších nápadov pochádza asi tretina našich ideí, druhá sa rodí za počítačmi našich výskumníkov a tá tretia sú klasické zlepšováky, ktoré vyplynú z toho, keď robíme zákazku napríklad pre Švédov a napadne nám, že takto by to bolo lepšie.
Pre náš domáci zbrojársky biznis je typické, že našu starú ťažkopádnu techniku vyrábanú štátom nevieme predať na Západ a je stratová, no máme úspech v malých inovatívnych projektoch súkromného charakteru typu Božena alebo letecké simulátory v Trenčíne. Napriek tomu ste deklarovali, že sa zúčastníte na tendri o nájom Leteckých opravovní Trenčín. Máte predstavu, ako by to zapadlo do vášho portfólia, aby to dávalo zmysel?
Doma nikto nie je prorokom. Presne ste definovali, kde vidím priestor na úspech domácich zbrojárskych firiem. Už to nie sú veľké kontrakty a obrovské opravovne. Nás realita tiež pritlačila smerom k tomu, ako funguje VRM (trenčianska firma, ktorá vyrába a vyvíja letecké simulátory, pozn. red.). Je to firma vybudovaná na zelenej lúke, našla si svoj priestor, je vysoko kvalitná, možno európsky líder.
My máme relatívne dobrý obchod. Myslím si, že veľkým hendikepom štátnych spoločností je, paradoxne, to, čo by malo byť ich výhodou: že sú štátne. Štát si svoju zodpovednosť vysvetľuje tak, že nie je schopný radikálnych krokov, ako je reštrukturalizácia, zmena profilácia či prepúšťanie. Raz je príliš neskoro, lebo je pred voľbami, potom je zase po voľbách a nie je čas. Neriadia sa ako ekonomické, ale ako politické jednotky. Niekedy sa tam dávajú zákazky, ktoré by súkromný sektor urobil lepšie a lacnejšie, a tým sa tie podniky nepriamo dotujú cez opravy a kontrakty.
Čo s tým teda chcete robiť?
V tých firmách je sústredená technológia, licencie a najmä ľudia. Už pred desiatimi rokmi som mal záujem o LOT. Zakladal som konzorcium, ktoré sa mi javilo ako win-win pre investora, Slovensko a aj pre Trenčín, pretože by dokázalo využiť opravárenské kapacity a letisko, možno by tam dokonca mohla byť medzinárodná škola pilotov. V tom čase sa zo Západu lietalo do Afganistanu a Iraku a platili sa veľké peniaze za skladovacie priestory v západnej Európe.
Trenčiansky priestor a jeho ceny by pritom boli takmer bezkonkurenčné. To dávalo zmysel. Potom sa však prestalo hovoriť o tom, že LOT sa bude prenajímať, dve volebné obdobia bolo ticho a až teraz sa ten model prenájmu štátnych podnikov aplikoval. Dnes oprašujeme starú myšlienku. Vtedy sme v konzorciu mali aj výrobcu motorov pre helikoptéry, ktorý zvažoval presun časti výroby na Slovensko, prípadne opráv. To, s akou ponukou pôjdeme do súťaže, závisí od toho, či sa nám podarí opäť poskladať takéto konzorcium.
Dnes v LOT opravuje najmä štát a armáda. Zameriate sa teda viac na súkromný sektor?
Áno, vieme súťažiť aj v leteckom priemysle. Neviem, či je to dané pomalosťou štátu v súťažiach, ale LOT robili len vnútorné zákazky a Slovensko je príliš malé na to, aby ťahalo takéto veľké kapacity. Je tam tristo ľudí. My by sme chceli využiť túto kapacitu, momentálne je veľký dopyt po službách, ktoré poskytujú LOT.
Tá je dnes v strate, no nájomca by musel garantovať udržanie zamestnanosti. Podľa vás je tá strata spôsobená len zameraním na domáce štátne zákazky a tým, že nesúťaží vonku?
To je jednoduchá matematika, strata je tam preto, že je tam tristo ľudí a nemajú zákazky okrem štátnych. Na to, čo potrebuje slovenská armáda a letectvo, prípadne nejaké subdodávky do susedných krajín, by stačil aj polovičný počet zamestnancov.
Ukrajina dnes úzko spolupracuje so Západom, bude potrebovať veľkú modernizáciu obrany. Diplomaticky tam máme dve želiezka v ohni: Mikloš s Dzurindom, vaši kolegovia z bývalej vlády, sú poradcami na najvyššej úrovni. Dokázali by ste čerpať aj z modernizácie ukrajinskej armády?
Poďme túto otázku trochu otočiť. Chápem to ako vyznamenanie pre Slovensko, že Miky a Ivan radia prezidentovi a ministerke financií, sú špecialistami práve na oblasť, ktorú Ukrajina potrebuje. Dosť málo sa hovorí o tom, že slovenská diplomacia je veľmi populárna v centrálnej Ázii. Ja som honorárny konzul v Uzbekistane a či už pán Kubiš, Miroslav Lajčák alebo predtým Edo Kukan, to sú osoby, ktoré majú rešpekt, osobne sa poznajú s prezidentmi a na rokovaniach to cítiť.
S Ukrajinou pracujem desať rokov, poznám tých ľudí. Párkrát sme robili s Ukrajincami na kontraktoch v Egypte, ktoré dopadli veľmi dobre. Budú potrebovať modernizáciu zastaraných technológií a obrat smerom k NATO a EÚ, aby sa odpútali od ruskej technologickej závislosti. No nie je to žiadne pole neorané, v leteckom priemysle sú dosť dobrí, v opravárenských podnikoch majú dobré technológie a sú dobrí aj vo výrobe motorov pre helikoptéry. Preto na nich hľadím skôr ako na partnerov v subdodávkach, a nie ako na nejaký Klondike, ktorý sa zrazu otvoril. Rozhodne nechystám žiaden biznisplán postavený na tom, že musia modernizovať.
Predtým ste sa angažovali v rusko-slovenskej obchodnej spolupráci. Dnes už o vás v týchto funkciách nepočuť. Je to kvôli rusko-ukrajinskej kríze?
Nie, je to skôr tým, čo ste spomenuli na začiatku rozhovoru: vek (úsmev). Ostávam v pozícii podporovateľa, člena a partnera Rusko-slovenskej podnikateľskej rady, ale dnes musím viac času venovať vnukom ako verejnoprospešným organizáciám.
Na krízu v Rusku sa však pozerám skepticky. Mrzí ma rusko-ukrajinský konflikt. Považujem ho za umelo vyvolaný a ten, kto ho vyvolal, nad ním stratil kontrolu. Podľa mňa vtedy, keď vrcholili najdrahšie zimné olympijské hry ako pozitívna reklama Ruska, Putin nepotreboval konflikt. Pozerám sa na to ako v tenise, kde sú nevynútené chyby. Neveril by som, že sa tam bude strieľať. Rovnako, ako som bol kedysi prekvapený srbochorvátskym konfliktom a nevedel pochopiť, že Chorváti a Srbi po sebe strieľajú. Mám kopu priateľov na oboch stranách a žasol som, čo dokáže politika. Podľa mňa Ukrajina ešte nebola pripravená na dôležité rozhodnutia ako „EÚ áno či nie“. Bola rozpoltená, každému bolo jasné, že o čomkoľvek sa bude hlasovať, bude to fifty-fifty.
Očakával som, že veľmoci dajú Ukrajine väčší časový priestor a budeme o ňu ľudovo súťažiť. Že jej EÚ zníži dane, Rusko zlacní plyn a bude profitovať zo svojej nárazníkovej pozície. Lenže vyvolanie konfliktu tento nárazník zrušilo a dostalo do priameho styku Východ so Západom, veľmoci sa dostali do podobného rozhodovania ako za čias studenej vojny, čo ma dosť prekvapilo. Ak však zafunguje zdravý rozum, malo by čím skôr dôjsť k dohode, k väčšej autonómnosti oboch častí Ukrajiny, možno sa na federálnom štatúte bude dať udržať celistvosť. Následne by sme sa na ňu mali začať pozerať ako na suseda s obrovským trhom a potenciálom. Aby sme nedopadli ako v iných krajinách, že kým sa zorientujeme, tak nás predbehnú Taliani, Španieli a Francúzi a zase budeme len „jeden z niekoľkých“, a nie tými, kto dvere otvorí.
Vy ste v minulosti radi vstupovali do krachujúcich podnikov, kde ste nastavili procesy a ozdravili ich. Hoci sa dnes púšťate skôr do vývoja, máte ešte namierené na nejaký podobný terč?
Nie. Každá doba prináša svoje. Ja som to vtedy pracovne nazýval treťou vlnou privatizácie. Niektoré podniky popadali, lebo boli zle riadené a tunelované. Ak som cítil, že takýto podnik má potenciál, len bol tunelovaný a zle riadený, tak som doň vstúpil. Teraz sa tá doba skončila, je doba reštrukturalizácií, akvizícií a spájania celkov, ktoré majú spoločne väčší trhový potenciál, čím zvyšujú svoju hodnotu. Spravidla sú to nevesty, ktoré sa pripravujú na predaj nejakému veľkému hráčovi.
Ste bývalý politik za SNS a minister za modrú vládu. Ako dnes hľadíte na dnešnú rozbitú pravicu rok pred voľbami?
Je mi veľmi ľúto, čo predvádza pravica. Zdá sa, že ľavica ani nemusí nič robiť, pravica sa vyfauluje sama. Dnes ma mrzí, že som hneď na začiatku vzniku Slovenskej republiky nevyvíjal väčší tlak na väčšinový volebný systém. Ale aj keď sa nič nestane, celé to ide tým smerom, ako som si to pred dvadsiatimi rokmi predstavoval, len to ide oveľa pomalšie.
Sledujete ešte váš bývalý futbalový Slovan?
Sledujem, prežívam to, ale už nie tak, ako keď som bol majiteľ. Zdôveril som sa Jožkovi Jankechovi, že som mal problém po zápase zaspať. Keď vyhráme, človek je nabudený a situácie mu prelietavajú v hlave, keď prehráme, je naštvaný. Jožko mi povedal, že nič si z toho nerob, my tréneri nikdy po zápase nespíme. Aj teraz ma to niekedy chytí, ale niečo Slovanu chýba, je tam príliš veľa legionárov, málo odchovancov, chýba tomu srdce. Držím im palce. Jeden z mojich nesplnených snov je vidieť Slovan v európskej súťaži čo najvyššie.
Sledujete ho z kancelárie aj fyzicky?
Raz som tu bol s nejakou partiou a ľutoval som, že tá tabuľa nie je otočená naopak, lebo tam bolo krásne vidno. Vidím z okna len štvrtinu ihriska, ale keď zapaľujú reflektory, je to znamenie, že treba ísť (úsmev).