Snaha Američanov o zapojenie NATO do diania v Iraku je známa. Známa je však aj reakcia ostatných štátov. Popri politických dôvodoch úlohu zohrávajú aj skúseností z doterajších akcií, na ktorých sa podieľali jednotky NATO. Existuje síce vojenská stratégia na riešenie určitého problému, avšak politická a hospodárska podpora je nedostatočná -- ako napríklad na Balkáne. Inokedy zase zodpovední predstavitelia nešetria politickými prísľubmi, ale vojenské prostriedky na ich dosiahnutie sú nedostatočné -- ako napríklad v Afganistane. Tieto príklady najlepšie charakterizujú súčasnú situáciu NATO -- aspoň tak to tvrdí Klaus Reinhardt, nemecký generál vo výslužbe a uznávaný odborník na vojenské otázky, predseda Clausewitzovej spoločnosti.
Reinhard nie je v tomto názore osamotený. Napríklad aj generálny tajomník NATO Jaap de Hoop Scheffer sa krátko pred vrcholným stretnutím v Istanbule neudržal a naplno prejavil nahromadenú nespokojnosť. Vyhlásil, že vlečúce sa problémy s jednotkami pre Afganistan "jednoducho nemožno tolerovať". Na politickej úrovni je síce všetko jasné, ale realizácia v praxi je zložitejšia. Pritom pre stabilizáciu vlády Hamída Karzaja je žiaduca intenzívnejšia podpora zo strany NATO.
"Vývoj v Afganistane pritom prebiehal učebnicovo," hovorí Reinhardt. "Uskutočnilo sa niekoľko konferencií, politici prijali príslušné rozhodnutia. Čoskoro sa však ukázala priepasť medzi potrebami a skutočnosťou. Vojenská angažovanosť je obmedzená len na istú časť územia. Ako negatívny príklad môže poslúžiť i odzbrojovanie mudžahedínov, islamských bojovníkov. Mnohí z nich sú dnes už bez zbraní, ale to nestačí, nové úrady im musia ponúknuť šance aj pri získaní zamestnania. Len demilitarizácia je málo," tvrdí exgenerál.
Poučenie z doterajšieho nasadenia jednotiek NATO vo svete je podľa neho jednoznačné -- angažovanosť sa nemôže obmedziť len na použitie armády. "Vojaci môžu udržať bezpečnosť krajiny do istého stupňa, ako predpoklad ďalšieho riešenia, v ktorom musí prím hrať obnovenie štátnej správy a ekonomiky danej krajiny. Ak sa táto postupnosť nedosiahne, tak aj vojaci v zásade len stroskotajú."
Možno to ilustrovať i na modeli Kosova. Päť rokov po nasadení jednotiek NATO je hospodárska situácia v tejto provincii horšia ako predtým a je sprevádzaná vysokou nezamestnanosťou a sklamaním obyvateľstva. Nespokojnosť sa tohto roku v marci preliala do nepokojov s 19 obeťami a so značnými škodami na budovách, najmä kostoloch a školách. Neskôr sa situácia upokojila, ale "kým sa nepodarí vybudovať funkčný hospodársky systém, Kosovo bude závisieť od zahraničnej pomoci". Reindhardt jednotkám NATO v Kosove istý čas sám velil.
Do skutočného konfliktu svedomia by sa NATO dostalo vtedy, ak by o podporu požiadala nová iracká vláda. V takom prípade by šlo predovšetkým o rámcové podmienky. "Nemyslím si, že sa NATO zapojí do vojenských operácií," hovorí Reinhardt a varuje: "Istanbul sa nesmie stať miestom, kde USA ostatným nariadia postup v irackej záležitosti. Podnet musí prísť len od irackej vlády." (hn/gaf)