Eskalácia situácie v Náhornom Karabachu môže podľa experta na kaukazský priestor Tomáša Šmída prerásť až do otvorenej vojny.
Tá by navyše prehĺbila súčasné spory Ruska a Turecka. Šmíd v rozhovore pre idnes.cz nevylúčil ani možnosť väčšieho regionálneho konfliktu.
Ako sa aktuálne strety líšia od doterajších potýčok medzi Azerbajdžanom a Arménskom?
Čo sa týka najnovšieho stretu, je riziko, že sa stane spúšťačom vojny, je to o dosť vyššie riziko ako predtým. Karabach v súčasnosti predstavuje najväčšiu bezpečnostnú výzvu Kaukazu, a to hlavne v medzinárodnom kontexte. Tento fakt posilňuje aj úroveň vzťahov medzi oboma stranami konfliktu.
Tie sú úplne zabetónované, bez akejkoľvek skutočnej vôle ku kompromisu ohľadom kľúčových otázok, čo je štatút sporného územia, návrat utečencov a stiahnutie arménskych síl z azerbajdžanských okresov v susedstve Náhorného Karabachu pred prípadnou finálnou mierovou dohodou. K incidentu tiež dochádza v zložitej a napätej geopolitickej situácii v celej Eurázii.
Bezprecedentná je tiež intenzita terajšieho stretu. Hoci Náhorný Karabach nie je možné už dlhšiu dobu považovať za klasický zamrznutý konflikt, ale skôr za konflikt nízkej identity, tak intenzívny incident od roku 1994 zaznamenaný nebol. Hoci je doteraz situácia veľmi čerstvá a nie príliš prehľadná, vzhľadom na charakter stretov a jeho lokáciu je veľmi pravdepodobné, že ide o azerbajdžanskú agresiu.
Sú spory o Náhorný Karabach aktuálne významné aj na poli medzinárodnej politiky?
Samozrejme, a to práve kvôli napätej medzinárodnej a regionálnej situácii. Azerbajdžan je v danom konflikte podporovaný Tureckom, ktoré je navyše historickým nepriateľom pre Arménsko a Arménmi ako národ, pretože počas prvej svetovej vojny osmanský predchodca súčasného Turecka spáchal na Arménoch učebnicovú genocídu, ktorú však dodnes odmieta uznať.
Rusko naopak v konflikte podporuje Arménsko, čo sú tiež staré historické politické prepojenia, hoci nie sú etnicky podmienené ako u azerbajdžansko-tureckého spojenectva. A ako je známe, v súčasnej dobe došlo opätovne k zvýšeniu napätia v historicky taktiež veľmi komplikovaných rusko-tureckých vzťahoch. Podobná eskalácia môže prispieť k prehĺbeniu vzájomných bezpečnostných dilem.
A je nutné si tiež uvedomiť, že Rusko má v Arménsku niekoľko tisíc svojich vojakov, a nečudoval by som sa, keby boli prítomní aj na území Náhorného Karabachu, hoci oficiálne tam samozrejme nemajú čo robiť, pretože dohoda o prítomnosti ruských síl v Arménsku je viazaná predovšetkým na ochranu hraníc s historickým protivníkom Tureckom.
Je nevyhnutné dodať, že Rusko dodáva zbrane obom stranám konfliktu. Nervózny zo situácie je tiež Irán, ktorý sa obáva napríklad prípadnej prítomnosti medzinárodných mierových síl priamo na svojej severnej hranici alebo zvýšenia napätia medzi miliónmi etnických Azerbajdžancov, ktorí obývajú práve sever Iránu.
Môže aktuálna situácia vyeskalovat až do podoby vojnového konfliktu?
Ja si dokážem predstaviť v bezpečnostných otázkach úplne všetko. Tým skôr opätovnú vojnu o Náhorný Karabach, prípadne i širší regionálny vojnový konflikt. A najnovší incident je svojou povahou a vojenskou kvalitou naozaj znepokojujúci. Navyše Alijevov režim v Baku čelí ekonomickým problémom, a to vo veľkej miere hlavne kvôli prepadu cien ropy, na ktorej vývoze stojí do značnej miery azerbajdžanská ekonomika a zdroj bohatstva Alijevského politicko-ekonomického klanu.
Alijevský režim je stále viac nervózny a odviesť pozornosť od týchto vážnych problémov reeskalaciou starého konfliktu je bohužiaľ cesta, ktorá sa doslova ponúka. Medzinárodné spoločenstvo zaujme vojna a na čoraz väčšie deficity demokracie v Azerbajdžane sa zabudne.
Domáce populácie budú mať za vinníka socioekonomických strastí "odvekých nepriateľov" Arménov a nie zlú ekonomickú politiku vlády. A tiež - každý opozičník sa v čase vojny stáva "národným zradcom". Tento Sujet dejiny veľmi dobre poznajú a je historicky preverený a osvedčený.
Je v súčasnej situácii možné, aby obe strany konflikt vyriešili diplomaticky?
Obaja aktéri sú natoľko zacyklení vo svojich pozíciách, že diplomatické riešenie je možné, ale len pomocou sústredeného medzinárodného nátlaku. Predovšetkým Azerbajdžan by mal byť jasne upozornený, že podobné vojnové avantúry môžu ešte viac ohroziť jeho už tak dosť oslabenú ekonomiku. Kľúčový ropovod Baku-Tbilisi-Ceyhan by sa vďaka horúcej vojne mohol stať veľmi rýchlo nespoľahlivým produktovodom, ak by dokonca nebol vyradený vďaka vojenským akciám úplne z prevádzky.
Azerbajdžan by úplne stratil akú-takú povesť spoľahlivého partnera. Tým skôr, keď onú vojenskú eskaláciu sám rozpútal. Prípadný tlak na Arménsko by bol jednoduchší v tom zmysle, pretože je oveľa viac ekonomicky aj zbrojne závislý na jednom aktérovi - Rusku.
Aká je podľa vás pravdepodobnosť, že by sa do konfliktu vložilo medzinárodné spoločenstvo?
Je samozrejme úplne jasné, že sa medzinárodné spoločenstvo do konfliktu vloží. Ostatne už tak robí. Ruský prezident Vladimir Putin vyzval obe strany k zloženiu zbraní, Irán reagoval výzvou k širšiemu regionálnemu riešeniu problému.
Aký je vôbec aktuálny status Náhorného Karabachu?
Oficiálne je súčasťou Azerbajdžanu, ale drvivá väčšina jeho územia je od roku 1994 pod kontrolou arménskych síl. Od roku 1930, kedy došlo k administratívnym reformám v oblasti, sa z nej z pohľadu Jerevanu stala exkláva, pretože ju vznik nového lačinského okresu Náhorný Karabach fyzicky od Arménska oddelil. Aby mohli takú exklávu dlhodobo vojensky udržať, obsadili arménske vojská aj niekoľko ďalších čisto azerbajdžanských okresov, ktoré držia, respektíve fakticky okupujú dodnes.
Prečo je Náhorný Karabach pre Arménsko tak dôležitý?
Kultúrne, historicky, symbolicky, emocionálne. Sú tam náboženské pamiatky, ktoré sú pre arménsku variantu kresťanstva veľmi dôležité, ako napríklad kláštor Gandzasar. Avšak aj pre azerbajdžanskú spoločnosť ide o historicky a kultúrne cennú oblasť, napríklad vďaka historickému mestu Šuši. Ostatne hádky a spory "kto bol v oblasti skôr" sú integrálnou súčasťou oboch národných narativov.
Je to jeden z mála konfliktov, ktorý má skutočne predovšetkým kultúrno-historické a hodnotové príčiny. Takéto konflikty sú však ťažšie riešiteľné, než konflikty, ktoré sú vedené z nejakých materiálnych či ekonomických dôvodov. Hodnoty, symboly a emócie sú veľmi subjektívne a nemožno ich jednoducho rozdeliť nejakým kompromisom.
Je možné spory o Náhorný Karabach prirovnať k iným konfliktom o "sporné územie", napríklad situáciu ohľadom Krymu?
Nie príliš. Náhorný Karabach nie je napríklad príliš strategicky exponované územie, ako je napríklad Krym. Aj Abcházsko či Čečensko majú z geopolitického či geoekonomického hľadiska exponovanejšiu pozíciu. Je špecifický vďaka tomu, že išlo o typický prejav machiavellistickej boľševickej kvazikoloniálnej národnostnej politiky, kedy sa nerešpektovalo demografické rozmiestnenie etník, hoci je nutné dodať, že to na Kaukaze nebolo a nie je vôbec jednoduché vďaka premiešanosti jednotlivých národov.
Je tiež fakt, že administratívne celky boľševici na Kaukaze vytvorili takým spôsobom, že etnickí Arméni mohli takú politiku vcelku oprávnene vnímať ako protiarménsku, keď oblasti, kde demograficky absolútne dominovali, boli prisúdené iným zväzovým celkom než Arménsku. Na druhej strane v 19. storočí bola cárska národnostná politika zase skôr proarménská, čo už odrážalo ony "nábožensko- (etnicko) -civilizačné" spojenecké línie Rusko plus Arménsko a Turecko (Osmani) plus Azerbajdžan.
Ten konflikt je skrátka nesmierne zložitý, a to som ešte úplne vynechal napríklad historickú úlohu Perzie a sociálno-ekonomické špecifiká oboch etník v modernej ére.