Spojené štáty a Veľká Británia vytrvali vo svojom úsilí zbaviť Irak diktátora Saddáma Husajna vojenskou silou aj bez mandátu OSN. Odolali svetovej opozícii, ktorá nesúhlasí s takýmto spôsobom riešenia irackej krízy a žiada zastavenie vojny. Vojna sa pritom ešte len dostáva do rozhodujúcej fázy. Jednotný front Londýna a Washingtonu má však už svoje prvé praskliny. Najmä pokiaľ ide o povojnový Irak a o to, akú úlohu by mala zohrať OSN.
Veľká Británia vyzvala na väčšiu úlohu OSN v Iraku po ukončení invázie. Avšak mnohí predstavitelia administratívy prezidenta Georgea W. Busha chcú, aby vojsko bolo prítomné a viedlo krajinu dovtedy, kým Iračania nebudú pripravení takúto úlohu prevziať.
Večný optimista britský premiér Tony Blair minulý týždeň vyhlásil, že chce, aby OSN bola čo najviac zapojená do povojnovej rekonštrukcie Iraku. "Je to náš spoločný záujem (Veľkej Británie a Spojených štátov), aby sa OSN do procesu zapojila," povedal britský premiér. Významná úloha OSN. V poriadku. USA proti tejto formulácii naozaj nemajú nič. Washington však odmieta -- Európou presadzovanú -- centrálnu alebo ústrednú úlohu OSN. Americkí jastrabi argumentujú, že keď už vyhrajú vojnu, majú právo viesť Irak v súlade s ich politickými ideálmi. Blair je však presvedčený, že ak by sa priznala centrálna úloha OSN pri rekonštrukcii Iraku, pomohlo by to zaceliť trhliny vo vzájomných vzťahoch. V tomto bode sa teda názor Londýna stretáva s európskym. "Mierový, prosperujúci Irak, ktorý budú riadiť Iračania v prospech irackého ľudu, nie Amerika, nie Briti a nie OSN. Naše jednotky odídu čo najskôr, ako to bude možné. Nezostanú ani o deň dlhšie," hlása sa v piatkovom otvorenom liste Blaira irackému ľudu. Niektorí predstavitelia európskej pätnástky tak s uspokojením hovoria o akomsi návrate Blaira do európskeho náručia. Optimisticky ich naladila aj návšteva amerického šéfa diplomacie Colina Powella v Bruseli. Európski lídri vyjadrili potešenie a spokojnosť -- Powellova misia bola podľa nich dôkazom toho, že Spojené štáty budú brať do úvahy ich mienku, pokiaľ ide o budúcnosť Iraku, a tiež potrebu zintenzívnenia mierového dialógu na Blízkom východe medzi Izraelom a Palestínčanmi. Ťažko sa však dá hovoriť o Powellovej návšteve v Európe ako o zmierovacej, ako ju nazvali niektoré svetové médiá. Washington a Brusel, i keď dosiahli konsenzus o akejsi úlohe OSN, až k takej veľkej zhode nedospeli. Americký minister zahraničných vecí dal totiž jasne najavo, že "vedúcu úlohu musí hrať" vojenská koalícia vedená Spojenými štátmi a Veľkou Britániou. Hoci to neznamená, že tieto krajiny budú konať samostatne bez medzinárodného spoločenstva.
Analytici priznávajú, že prechod k irackej dočasnej vláde môže byť naozaj väčší problém, ako sa pôvodne očakávalo. Celý proces sa nepochybne spomalí kvôli pomalšiemu postupu koaličných vojsk a pomerne silnému odporu a averzii Iračanov proti zásahu.
Nezodpovedanou otázkou tiež zostáva budúcnosť transatlantických vzťahov. Priznal to aj generálny tajomník NATO lord Robertson po stretnutí s Powellom. "Som vždy optimistom, ale nie som hlúpy... Samozrejme, bolo to náročné obdobie, ktorým sme prešli. Ja však verím, že to najhoršie je už za nami," vyhlásil.
Jedno je však isté. Spojené štáty síce nepotrebovali OSN ani podporu iných krajín, keď išli do Iraku, pri jeho rekonštrukcii a zachovaní mieru a stability v celom regióne však pomoc potrebovať budú.