"Samopal, automatickú pušku, pištoľ? Alebo chceš protitankovú strelu?" pýta sa mladý Iračan muža prechádzajúceho okolo jeho dodávky s korbou plnou zbraní. Mladý muž ich ukradol z vojenského skladu asi tridsať kilometrov severne od Bagdadu. Svoju korisť predáva hneď pred vjazdom do tohto vojenského objektu pri diaľnici na Tikrít a Mosul. Práve to isté robia aj desiatky iných.
Na zaprášenom provizórnom trhovisku možno nájsť nepreberné množstvo armádneho materiálu. Väčšinou starého, ale funkčného. Popri strelných zbraniach tu dostať i nášľapné míny, bodáky či vojenské kapsy.
Z areálu bývalých kasární a cvičiska, kde sa sklady nachádzajú, vychádzajú stále nové a nové vozidlá. Zbrane sú úplne rozobrané, takže Iračania si teraz odvážajú matrace, plachty, kovové regály i drevený nábytok, kapsy a mnoho ďalších vecí, ktoré tu ešte našli. Tento vojenský objekt Iračania rabujú už niekoľko dní. Celé okolie je zamorené predajcami zbraní. Bez najmenšieho záujmu amerických vojakov, ktorí zatarasili diaľnicu pri vstupe do Bagdadu pred tzv. Severnou bránou. Na začiatku obchádzky tejto zátarasy, len pár kilometrov od rabovaných skladov, je ďalšie trhovisko so zbraňami. Na zemi v prachu sedia i deti, chlapci asi desať- či dvanásťroční, ktorí majú vedľa seba položených niekoľko automatických pušiek. Tie najlacnejšie sa dajú kúpiť už za pár dolárov.
Jeden z chlapcov, keď zazrie cudzinca, zdvihne sa od zbraní a začne žobrať: "Money, Money. Mám hlad. Money." Neďaleko zastavil starý nákladný automobil naplnený rabovaným nábytkom a vodič si prezerá pušky. Chlapec sa mu začne ihneď venovať. Šikovne pušky rozoberie, znovu zloží a otestuje. Len na nečisto, bez výstrelu. Ostrú streľbu si "trhovníci" predsa len nedovolia. "Mohli by prísť Američania," vysvetľuje jeden z nich.
Muž nakoniec kúpi všetky pušky. "Všade sa rabuje. Musíme chrániť svoj majetok," vysvetľuje a odchádza i s autom naplneným rabovaným tovarom smerom k Bagdadu.
Prakticky každý Iračan má nejakú pušku, revolver či samopal. Nosia ich, i keď väčšinou na prvý pohľad schované, hliadky domobrany založené proti rabovaniu i mnohí vodiči, ktorí odchádzajú na dlhšie cesty mimo Bagdad.
"Zhabali sme už približne tri tisícky zbraní," hovorí príslušník americkej námornej pechoty hliadkujúci pred bagdadským domom manželky Saddáma Husajna Sedžídy, kde si vojaci USA urobili jednu zo svojich základní v meste. Američania pritom zhabú zbrane väčšinou iba vtedy, keď ich uvidia na ulici alebo urobia raziu v dome, v ktorom sa strieľalo.
"Aj keď bude vytvorená iracká vláda, hrozí nová vojna, tentoraz občianska. Nie hneď, možno o pol roka," hovorí so strachom asi štyridsaťročný Mustafárik. Tieto obavy má mnoho Iračanom. Dôvodov na prepuknutie bojov je v Iraku veľa. Mustafárik, ale i veľká časť Iračanov, nesúhlasí s tým, aby v novej vláde zasadli Kurdi.
"Vozia si do severného Iraku tanky. Chcú vlastný štát a vedia, že ho nemôžu získať bez boja," hovorí predavač Bilál.
Veľké rozpory vládnu aj medzi príslušníkmi dvoch hlavných islamských prúdov -- šíitmi a sunnitmi. Kým šíiti predstavujú väčšinu obyvateľov, približne šesťdesiat percent, pri moci boli za Saddámovej vlády sunniti. Šíiti teraz chcú, aby sa situácia obrátila.
"Boli sme celé desaťročia hlavným terčom Saddámovho násilia, je nás viac, máme právo na hlavné slovo v novej vláde," hovorí asi päťdesiatpäťročný šíit Abú Alí. Tieto predstavy však narážajú na veľký odpor sunnitov.
"Za Saddáma trpeli všetci. Šíiti by si však teraz vybíjali zlosť na nás," namieta dvadsaťpäťročný sunnita Hajdar.
"Nikto tu nedokáže vytvoriť vládu, ktorá by bola prijateľná pre všetkých. Tým skôr, že nikto nevie, kam vlastne odišiel Saddám Husajn, ministri i státisíce jeho bojovníkov -- fedajínov. Viacerí sú cudzinci, najmä Sýrčania. Stále sa ich bojíme. A iba ťažko budeme pokojní, kým sa nenájde Saddámovo telo. Budeme mať stále stiesňujúci pocit, že sa Saddám môže vrátiť a opäť nastoliť krutovládu," dodáva Hajdar.