Prázdniny - neprázdniny, pre českého prezidenta a premiéra sezóna práve vrcholí. Václav Klaus a Vladimír Špidla pred odchodom na dovolenku absolvovali významné zahraničné cesty. Premiér v USA presviedčal prezidenta Georgea W. Busha o lojalite Českej republiky, prezident zasa vo Francúzsku ubezpečoval Jacqua Chiraca, že vstupu jeho krajiny do EÚ sa nemusí báť. Obidve cesty boli zo zahraničnopolitického hľadiska pre ČR veľmi dôležité. Akoby ilustrovali jediný možný výber postkomunistických stredoeurópskych štátov - byť aktívnym aktérom v Európe a hlásiť sa k EÚ, zároveň si však nepohnevať Američanov. Zaujímavým momentom je fakt, že Špidlova schôdzka s Bushom sa oproti plánu predĺžila z pol hodiny takmer na hodinu, zatiaľ čo Chirac venoval Klausovi o štvrťhodinu menej ako mal.
V Bielom dome
Návšteva českého premiéra v USA sa niesla v pozitívnom duchu. Bush pochválil Špidlu za postoj k vojne v Iraku, za čo mu prisľúbil, že sa zasadí, aby české firmy mohli tiež profitovať z povojnovej obnovy krajiny. Ministra obrany Donalda Rumsfelda český premiér ubezpečil, že tender na výber stíhačiek bude tentoraz transparentný. Rumsfeld podľa Špidlu "neprejavil najmenší tieň pochybnosti", že výberové konanie bude v poriadku. Práve minulý tender na nákup stíhačiek, v ktorom zvíťazil britsko-švédsky Gripen, označili Spojené štáty za neprehľadný. Z tendra nakoniec zišlo, lebo Česi zistili, že na veľkorysý nákup nemajú peniaze.
"V každom okamihu sa prejavovalo, že vzťahy medzi USA a Českou republikou sú založené na hlbokých základoch, a nie na nejakej povrchnej a náhodnej situácii," opísal Špidla rokovania s americkými predstaviteľmi. Asi mal na mysli, že práve "povrchná a náhodná situácia" priniesla počas irackej krízy trocha škripotu do americko-českých vzťahov. Postaral sa o to prezident Klaus, ktorý v rozhovore s americkým veľvyslancom Craigom Stapletonom vyjadril počudovanie nad tým, že USA zaradili Českú republiku do "koalície odhodlaných". Stapleton tento odkaz poslal, samozrejme, do Bieleho domu. Jedinou reakciou z Ameriky bolo, že Klausovi sa zatiaľ, na rozdiel od Špidlu, nedostalo cti prísť do USA na oficiálnu návštevu a stretnúť sa s Bushom.
V Elyzejskom paláci
Z mediálneho hľadiska bola Klausova návšteva v Paríži zaujímavejšia. Stretnutie so Chiracom využil na to, aby prezentoval svoj pohľad na európsku integráciu. "Ubezpečil som pána prezidenta, že Česká republika bude fungovať ako štandardná krajina EÚ," povedal Klaus po rokovaní v Elyzejskom paláci. Vo Francúzsku však vyjadril aj svoje výhrady k Európe, ako si ju predstavuje francúzsko-nemecký tandem. V rozhovore pre denník Le Fiagro sa vyjadril najmä k práci Konventu o budúcnosti Európy. Klaus povedal, že si nepraje európsku ústavu a netúži ani po európskom pase. Interview v tomto francúzskom pravicovom denníku dostalo nádych škandálu, keď redaktorka opísala správanie českého prezidenta. Klaus vraj rozhorčene chcel ukončiť rozhovor po tom, ako dostal otázku, či mu neprekáža, že sa prezidentom stal aj vďaka podpore komunistov. Svojmu hovorcovi, ktorý zodpovedal za prípravu interview, vraj český prezident pohrozil výpoveďou. Záujem budil už aj titulok v Le Figaro. "Václav Klaus: Náš vstup do EÚ? Nie je prečo tancovať v uliciach," znel názov rozhovoru s prezidentom krajiny, ktorá od pádu železnej opony zo všetkých síl bojuje za to, aby sa stala členom únie. Francúzskym čitateľom zároveň ukázal "figu borovú", keď na otázku, čo ČR prinesie únii odpovedal: "Sme normálna krajina. Nič zvláštne neprinášame." Klaus si počas francúzskej cesty tiež nenechal ujsť príležitosť podpichnúť český rezort zahraničia, s ktorým už mal zopár konfliktov. "Trocha ma mrzí, že česká politická reprezentácia, najmä ministerstvo zahraničia, sa tak hrdo pustilo do súboja malých štátov proti veľkým. Podľa môjho názoru v tom nie je jadro európskeho problému," povedal Klaus. Minister zahraničia Cyril Svoboda, ktorý sprevádzal Špidlu v USA, iba odkázal, že "nikto nič nedémonizuje".
Tieto zahraničné cesty českého prezidenta a premiéra opäť ukázali, že vrcholní predstavitelia ČR nemusia vždy hovoriť to isté. Vo Francúzsku to ešte ako-tak pochopia - neogaullistický prezident Chirac musel štyri roky "spolunažívať" s ľavicovou vládou, čo vyvolávalo viacero medzinárodných nedorozumení v súvislosti so zahraničnou politikou Francúzska. Česká nejednotnosť však bude ťažko pochopiteľná za Atlantikom. Otázkou teda zostáva, kto zodpovedá za zahraničnú politiku Českej republiky? Koho slovo vlastne platí?