Záujmy Slovenskej republiky vo svete okrem veľvyslancov obhajujú aj konzulárni úradníci. Ich činnosť sa riadi Viedenským dohovorom o konzulárnych stykoch. Konzulárni úradníci sú dvojakej kategórie -- konzulárni úradníci z povolania a honorárni konzulárni úradníci. Konzulárni úradníci z povolania sú kariérni diplomati, ktorých vysiela naše ministerstvo zahraničia. Honorárni konzulárni úradníci môžu byť slovenskí občania žijúci v druhej krajine. Tiež to však môžu byť občania krajiny, kde ako honorárni konzulárni úradníci pôsobia, či dokonca občania tretej krajiny. V prijímajúcej krajine však musia mať trvalý pobyt. Kariérni konzuli pritom musia byť občanmi krajiny, ktorá ich vysiela.
"Pred rokom 1989 socialistické štáty nemali a teda ani nevysielali honorárnych konzulov. Československo sa pre túto možnosť rozhodlo až v roku 1990. Je to teda nový fenomén, ktorý našej diplomacii vo svete veľmi
pomáha," hovorí Igor Pacolák z konzulárneho odboru Ministerstva zahraničných vecí SR. Slovensko má v súčasnosti vo svete 114 honorárnych konzulov.
Pri ich výbere hrá rozhodujúcu úlohu prínos pre Slovensko. Honorárny konzul neberie za výkon funkcie od vysielajúcej krajiny žiadne peniaze, je to čestná funkcia. "Vyberáme ich podľa presných kritérií. V prvom rade
musia byť finančne nezávislí, teda mať vlastné prostriedky na reprezentáciu. Tiež musia mať také dobré postavenie a styky, aby nám mohli v danom teritóriu pomôcť," vysvetľuje Pacolák. "Honorárni konzuli pôsobia najmä na územiach, kde nemáme zastupiteľské úrady, alebo kde by nebolo efektívne ich vybudovať," dodáva. Pôsobia teda v dôležitých metropolách mimo hlavných miest. V krajinách, v ktorých nemáme veľvyslanectvo, môžu pôsobiť aj v hlavnom meste. Podľa Pacoláka "nejde o to, aby bolo honorárnych konzulátov čo
najviac, ale aby ich sieť bola adekvátna a funkčná".
Hlavnou úlohou konzulárnych úradov je rozvoj hospodárskych, kultúrnych, vedeckých, školských stykov a pomoc slovenským občanom v núdzi. Ich činnosť ministerstvo zahraničia pravidelne kontroluje. "Máme na to smernicu, ktorá určuje, ako často musia podávať správy, ako často ich má ich nadriadený úrad, teda ambasáda, kontrolovať a usmerňovať," hovorí Pacolák.
Honorárny konzulát vo väčšine prípadov tvorí iba jedna osoba, teda honorárny konzul. Vysielajúca krajina môže svoj konzulát "povýšiť" aj na honorárny generálny konzulát, zväčša sa tak deje v prípade, že má v danej
krajine viacero honorárnych konzulov. Ich funkcie i právomoci sú však rovnaké. Medzi tými 114 honorárnymi konzulmi má SR iba šesť honorárnych generálnych konzulov.
Podobná situácia je s pôsobením honorárnych konzulárnych úradníkov iných krajín na našom území. Ich "príchod" musí schváliť slovenská strana. V minulosti sa však vyskytli prípady, keď honorárnymi konzulmi niektorých "exotických" krajín na Slovensku sa stali ľudia, ktorí mali problémy so zákonmi. Aj Pacolák pripúšťa, že podobným excesom sa nedá zabrániť. "Ťažko nájsť stopercentné kritériá, ako vylúčiť nejaký prešľap," hovorí. Za "kontroverzné osoby", nehodiace sa na funkciu honorárnych konzulov, považuje aj osoby, ktoré síce neboli odsúdené, ale vyšetruje ich polícia. Ani honorárna konzulárna funkcia však konzula neochráni pred trestným stíhaním v prijímajúcej krajine. Môže byť aj zatknutý a postavený pred súd. Jeho "výhody" presne stanovuje Viedenský dohovor: "Honorárny konzulárny úradník musí prísť na príslušné orgány, ak sa proti nemu začalo trestné konanie. Konanie sa však bude uskutočňovať s náležitým ohľadom na jeho osobu,
odôvodneným jeho úradným postavením, a pokiaľ nie je zatknutý alebo vo väzbe, spôsobom, ktorý by čo najmenej narušil výkon konzulárnych funkcií. Ak je nevyhnutné vziať honorárneho konzula do väzby, musí sa konanie proti nemu začať v čo najkratšom čase."