Žiadna krajina juhovýchodnej Ázie nemá takú impozantnú históriu ako Kambodža. Chrámy Angkoru, postavené medzi deviatym a trinástym storočím, pripomínajú bohatstvo a moc vtedajšej vyspelej spoločnosti Khmérov. Na druhej strane, žiadny iný štát juhovýchodnej Ázie neprežil v priebehu posledných desaťročí takú tragédiu ako Kambodža.
Tento týždeň uplynulo dvadsaťpäť rokov od pádu neľudského režim Pol Pota, ktorý má na svedomí takmer dva milióny obetí. Vietnamské vojská sa dostali do vyľudneného Phnom Pénhu 7. januára 1979.
Drsná jednoduchosť revolúcie Pol Pota spočívala v totálnej reorganizácii spoločnosti. V takzvanom roku nula sa z agrárneho štátneho zriadenia mala zrodiť nová Kambodža. Otec niekoľkých takýchto scestných myšlienok, Khieu Samphan, ktorý sa po rezignácii Sihanouka stal v roku 1976 oficiálnou hlavou demokratickej Kampučie, vtedy vyhlásil: "Nie, nemáme žiadne stroje. Všetko vyrábame tak, že sa pritom spoliehame predovšetkým na silu našich ľudí. Pracujeme a sme plne sebestační. Toto dokazuje, aký neuveriteľne hrdinský je náš národ. Naši ľudia sú schopní holými rukami vyrobiť a urobiť čokoľvek."
V dôsledku "revolučných zmien" sa v krátkom čase v Kambodži stalo jedlo vzácnosťou. Úplne skolabovala doprava, zdravotnícky systém a školstvo. Neefektívne kolektívne farmárstvo a administratívu sprevádzal strach, mučenia a nakoniec i popravy. Jedine utečenci, ktorým sa podarilo prekročiť hranice s Vietnamom a prípadne s Thajskom, začali odhaľovať závoj tajomstva, ktorý s nástupom Pol Pota obostrel celú Kambodžu. Svet však dlho ignoroval hrôzy, ktoré sa v tejto ázijskej krajine diali počas vlády červených Khmérov.
Princ Norodom Sihanouk raz nazval Pol Pota "o čosi šťastnejším Hitlerom". Toto prirovnanie však úplne nesedí, pretože na rozdiel od nacistického vodcu, ktorý viedol vyhladzovanie Židov, Slovanov a ďalších "neárijských" rás, Pol Pot nechával vraždiť Khmérov, príslušníkov vlastného národa. Mnohí Kambodžania si dodnes kladú otázku, prečo. A zároveň, ako je možné, že mu to všetko prešlo. Neskrivil sa mu ani vlas na hlave, zomrel na severe krajiny 15. apríla 1998 pravdepodobne na infarkt. Existujú aj teórie, že spáchal samovraždu.
V skutočnosti sa volal Saloth Sar, meno Pol Pot si dal v roku 1963 po tom, ako sa stal generálnym tajomníkom kambodžskej Komunistickej strany. Narodil sa v roku 1928 v rodine poľnohospodárov v centrálnej Kambodži. V detstve strávil deväť mesiacov v budhistickom chráme ako mních. Jeho neskoršie aktívne pôsobenie v Demokratickej strane mu vynieslo štipendium vo Francúzsku určené na štúdium elektroniky. V roku 1949 sa stal v Paríži komunistom. Francúzska komunistická strana vtedy vyznávala tie najdogmatickejšie teórie, učila nenávisti voči buržoázii a nekritickému obdivu k Stalinovi vrátane myšlienky agrárnej kolektivizácie.
Kvôli novému presvedčeniu trávil Saloth Sar viac času na schôdzkach než v aulách a univerzitnej knižnici, v dôsledku čoho v roku 1953 o štipendium definitívne prišiel. Domov sa vrátil v tom istom roku, ale už do slobodnej Kambodže, ktorá získala nezávislosť od Francúzska. Saloth Sar začal v Phnom Pénhi učiť a zároveň rozvíjať aktivity v ilegálnej Komunistickej strane. O desať rokov neskôr sa ukryl na vidieku, kde sa svojimi antiburžoáznymi myšlienkami postupne prepracoval do úzkeho vedenia červených Khmérov.
V roku 1975 obsadili vojaci v čiernych uniformách a gumových sandáloch Phnom Pénh. Pol Pot definitívne vystúpil z tieňa a postavil sa na ich čelo. I keď sa nechal vymenovať za premiéra, správal sa ako pravý diktátor. Jeho vláda glorifikovala obdobie antického Angkoru. K tomu pridala extrémistické ľavičiarske teórie plus učenie Maa o veľkom skoku a jeho kultúrnej revolúcii. Odporcovia revolúcie Pol Pota neboli len triedni nepriatelia, ale všetci, ktorí v minulých rokoch "degradovali" Kambodžu tým, že sa ju snažili ovládnuť. Do tejto skupiny patrili všetci cudzinci a zároveň Khméri, ktorí im pritom "pomáhali". Inými slovami, obyvatelia miest. Každý, kto fajčil americké cigarety, bol označovaný za agenta CIA a podľa toho sa s ním aj zaobchádzalo. Kto pil kávu s mliekom, skončil ako "francúzsky kolaborant".
Kambodža sa dodnes nevyrovnala so všetkými dosahmi režimu Pol Pota. Pre zložitosť situácie a pozíciu terajšej vlády nebol žiadny z červených Khmérov postavený za genocídu a zločiny proti ľudskosti pred spravodlivý medzinárodný súd. Oveľa smutnejšie je zistenie, že celý rad mladých ľudí frustrovaných neutešenou ekonomickou a politickou situáciou dnes nechce počúvať o hrôzach, ktorých sa červení Khméri dopustili na ich príbuzných. Zároveň začínajú nazerať na pohrobkov Pol Pota ako na jednu z možných alternatív.