Ryba - základný zdroj proteínu pre tri miliardy ľudí. Jej obľúbenosť ešte vzrástla po tom, čo ju výživoví experti odporúčali ako základný stavebný prvok vyváženého jedálnička. Podľa štatistickej divízie Organizácie pre výživu a poľnohospodárstvo sa priemerná celosvetová spotreba rybieho mäsa v roku 1961 pohybovala v hodnotách okolo deväť kíl na jedného človeka a v roku 2014 sa hodnoty čísel vyšplhali na takmer 19 kilogramov. Celosvetovo teda spotreba rastie a bežne dostupné rybie mäso si v supermarketoch dlhodobo udržuje povesť zdravého produktu.
Lenže, je tu jedno ale - z obrovského celosvetového dopytu po rybom mäse sa snaží rybársky priemysel vyťažiť čo najväčší zisk, a v súčasnosti z oceánov loví viac rýb, než sa v prírode prirodzene stihne rozmnožiť. „Nie je žiadnym tajomstvom, že sa v súčasnosti rybárstvo nachádza v kríze. Populácie väčšiny druhov rýb sú lovené nadmerne a obrovský problém predstavujú tiež deštruktívne metódy priemyselného rybolovu, predovšetkým odhadzovanie nechcených vedľajších úlovkov naspäť do mora takzvané výmety,“ hovorí hovorkyňa Greenpeace Slovensko, Miroslava Ábelová.
Keďže rybársky priemysel už lovom divokých rýb nie je schopný pokryť dopyt, prišiel s myšlienkou rybích fariem. Tá na prvý pohľad znela racionálne ako z ekonomického, tak aj z hľadiska trvalo udržateľného rozvoja. Človek by mal možnosť produkovať tony relatívne lacných rýb a tie voľne žijúce by získali čas na obnovenie svojich prirodzených stavov, ktorý tak veľmi potrebujú.
Ako to funguje na farmách?
Podľa inštitútu WorldWatch zameraného na udržateľný rozvoj pochádza až 42 percent svetovej produkcie rýb práve z rybích fariem. Tieto farmy, ako napríklad lososie v Nórsku, sú ohraničené priestranstvá v oceánoch, na ktorých žijú tisícky lososov stiesnene pokope. V rybárskom priemysle, tak ako v iných, ide predovšetkým o zisk. Preto je pre obchodníkov dôležité produkovať pravidelne, a čo najrýchlejšie dospelé ryby. Hlavne z tohto dôvodu sú chovné ryby kŕmené suchým krmivom bohatým na tuky a bielkoviny, následkom čoho rastú dvakrát rýchlejšie ako v prírode. Okrem toho je do krmiva pridávaná aj látka s názvom ethoxyguin, ktorá zaručuje, že tuk v mäse sa nepokazí. „Hodnoty spomínanej látky sa prísne kontrolujú v ovocí, zelenine aj v mäse, no pre rybie mäso nemá Európska únia žiadne stanovené kontroly,“ uvádza sa v investigatívnom dokumentárnom filme zameranom na problematiku rybích fariem Filet Oh Fish.
V obmedzenom priestore rybích fariem sa medzi rybami opakovane šíria choroby. Ekonomická rovnica je jednoduchá: mŕtva ryba= žiaden zisk, a tak podnikatelia chovným lososom podávajú antibiotiká či pesticídy, známe pre svoje neurotoxické účinky. Po určitom čase sa stanú ryby voči nim odolné, a choroby sa vrátia. Preto rybársky priemysel opakovane zvyšuje dávky antibiotík a „dopuje“ ryby celý ich život. Tieto reziduálne chemikálie sa viažu na tuk, a keďže losos je jedna z najtučnejších rýb, väčšina z podaných antibiotík preniká do tkanív rýb, a tým pádom zostáva v mäse. Zvyšnú časť antibiotík ryby vylúčia a usádza sa v podobe sedimentov na dnách fjordov. Práve tieto sedimenty, neraz niekoľko metrov vysoké usadeniny, ktoré obsahujú vylúčené pesticídy a zvyšky krmiva, sa šíria do okolia oceánov a zároveň devastujú ich dná. Zo spomínaných usadenín sedimentov sa postupom času stávajú hotové fabriky na plyn šíriaci sa do celého okolia. „Ako ľudstvo sme si zarobili na celkom veľký problém“, konštatuje hovorkyňa Greenpeace Miroslava Ábelová.
Genetický chaos
Keďže tieto ryby trpia chorobami a množia sa súrodenecky medzi sebou, na farmách dochádza ku genetickým mutáciám rýb. Problém mutácií sa netýka len lososov, ale aj iných druhov chovných rýb. „Na rybích farmách sa takmer 50 percent tresiek rodí s genetickou mutáciou, ktorá im znemožňuje zatvoriť ústa. Trvalo by osem generácií, aby táto mutácia zmizla. Okrem toho, sa tieto chovné tresky, ktorým sa podarí ujsť z fariem, pária s divokými treskami. Takéto niečo by ste nechceli jesť, ale keď im odrežete hlavu, nespoznáte rozdiel,“ hovorí Kurt Oddekalv, nórsky enviromentálny aktivista, pôsobiaci v organizácii Green Warriors of Norway. Takýmto zmutovaným rybám sa z fariem neraz podarí ujsť a následne sa množia s voľne žijúcimi rybami, čím rozširujú mutácie a choroby ďalej. Úteky chovných rýb nie sú ojedinelé. „Od roku 1998 ušlo v Škótsku do divočiny viac ako 1,7 milióna lososov a od roku 1980 ušlo z Čile medzi 9 a 18,6 milióna lososov,“ informuje globálny projekt The Pure Salmon Campaign.
V čom tkvie jadro problému
Všetko má na svedomí Baltské more – presnejšie deväť krajín, ktoré ležia v bezprostrednej blízkosti a zbavujú sa odpadu zo svojej priemyselnej činnosti najpohodlnejším možným spôsobom – vypustením do Baltského mora. Keďže more je uzavreté a voda necirkuluje, prirodzeným spôsobom sa mení len raz za 30 rokov. To znamená, že odpad sa tu neustále kumuluje, čo robí z Baltského mora jedno z najznečistenejších morí sveta.
Pred niekoľkými rokmi vydala švédska vláda výstrahu pred konzumáciou tučných rýb vylovených z Baltského mora. Práve z Baltského mora pochádzajú ryby bohaté na tuky slúžiace na výrobu suchého krmiva pre chovné lososy. Škodliviny sa týmto spôsobom koncentrujú a posúvajú vyššie do potravinového reťazca, až končia na našich tanieroch.
Export chovného nórskeho lososa vynesie Nórsku až štyri miliardy eur ročne. Je tak druhým najväčším zdrojom príjmov krajiny. Ide teda o obrovský biznis a zisky, ktoré si krajiny v súčasne konzumne ladenom svete nemôžu nechať ujsť. „Mohli sme produkovať len výsledky, ktoré boli dobré pre nórsky rybolov“, priznáva, dnes už bývalá zamestnankyňa a vedkyňa Národného inštitútu výživy a morských plodov v Nórsku Claudette Bethune. „Nemala som už kam ísť, tak som so svojimi dôkazmi išla do médií. Následne som bola vyhodená z práce, stratila som celú svoju kariéru v Nórsku a nebola som schopná nájsť si prácu ani v celej Európskej únii,“ hovorí na tlačovej konferencii organizácie Farmed Salmon Boycott zameranej na ochranu divokých lososov, v ktorej pôsobí.
Zdravotné riziká
Francúzsky vedec Jérôme Ruzzin pôsobiaci na Univerzite v Bergene, zrealizoval v roku 2011 výskum, v ktorom zisťoval prepojenie medzi konzumáciou toxických potravín a vznikom diabetesu. Najskôr meral hodnoty toxických látok v potravinách bežne dostupných v supermarketoch. Výsledky boli prekvapivé, keďže hodnoty toxínov obsiahnutých v mäse chovného nórskeho lososa sa ukázali päťnásobne vyššie než u ostatných potravín, čo z lososa robí najtoxickejšiu potravinu dostupnú v supermarketoch. Následne boli laboratórne myši rozdelené na dve skupiny, pričom jedna z nich dostávala bežné krmivo a druhá krmivo s prídavkom chovného lososa. Po ôsmich týždňoch boli myši, ktorým bol podávaný losos, obézne a trpeli diabetom.
Keďže rybárske koncerny produkujú tony tohto mäsa, môžu si dovoliť predávať ho za oveľa nižšiu cenu než mäso divokého lososa odchyteného v prírode. „Žijeme v globálnej ekonomike a v oblasti voľného pohybu tovarov aj surovín. Pôvodné určenie potravinárskeho priemyslu bolo zabezpečovanie výživy obyvateľstva a teraz sú potraviny zdrojom ekonomického rastu výrobcov a predajcov. Prirodzená a zdravá výživa, čerstvosť, chuť a vôňa potravín boli nahradené ekonomickými ukazovateľmi ako sú rentabilita, obrat, marža a zisk,“ hovorí Miroslav Spišiak, bývalý oblastný riaditeľ pre východnú Európu vo firme dodávajúcej pomocné suroviny výrobcom potravín.
„Keď spotrebiteľ pristúpi k regálu, veľmi ľahko vidí, že lovené ryby sú podstatne drahšie ako tie z fariem. Videl som, ako ich chovajú pri pobreží Čile, pri pobreží Nórska aj Nového Zélandu. Keď to človek raz vidí, tak stratí chuť,“ uzatvára Spišiak.
Sekcia Globálne vznikla v rámci projektu Svet medzi riadkami, ktorý v spolupráci s HN realizuje mimovládna organizácia Človek v ohrození a Katedra žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Projekt spolufinancuje SlovakAid.
Autorka je študentkou kurzu Globálne výzvy (nielen) pre žurnalistov. Kurz je súčasťou projektu Svet medzi riadkami.
