Niektorí sa s postraumatickým stresom vyrovnávajú netradične. Vracajú sa priamo do dejiska vtedajších bojov. Vietnam sa stáva ich novým domovom. Mnohí sa tu snažia vyrovnať s krivdami, ktoré tu počas vojny napáchali, píše portál iDNES.cz.
Alkohol a návrat do Vietnamu
Nad vietnamským mestom Danang sa týči monumentálne pohorie, ktoré sem láka desaťtisíce turistov z celého sveta.
Na vrchol záujemcov dopraví výťah. Odmenou je rozhľad ako na pevninu, tak aj majestátne Juhočínske more. V roku 1968 pod úpätím hôr táboril tiež Američan David Edward Clark. Bol jedným z vojakov, ktorí tu bojovali proti Vietkongu. Na vrchol tunajších kopcov ani nepomyslel. Na druhej strane totiž na akékoľvek zaváhanie Američanov čakali vietnamskí vojaci.
"Dokonca sme mali pravidlo, že nesmieme opúšťať tábor bez zbrane. Tak som po meste chodil celý deň so svojou M16. Mieril som do tvárí všetkých Vietnamcov, ktorých som stretol. Mužom, ženám i deťom. Chcel som, aby zo mňa mali strach. Dávalo mi to totiž väčšiu šancu na prežitie," povedal reportérom BBC Clark.
Po 40 rokoch sa rozhodol do Vietnamu vrátiť. Tentoraz však nechce bojovať s komunistami, ale rád by tu začal nový život. Je jedným z približne stovky amerických veteránov, ktorí Vietnam prijali za svoj nový domov. Mnoho z nich žije priamo v Danangu, kde mali Američania počas vojny jednu z najväčších leteckých základní.
Clark po návrate z vojny nemohol na zážitky z bojov dlho zabudnúť. "Často som sa budil spotený. Videl som okolo seba ľudí, aj keď okolo mňa nikto nebol. Raz som sa uprostred noci zobudil a začal som plánovať pasce okolo svojho domu, pretože som si myslel, že si pre mňa idú bojovníci Vietkongu. Spomienkam som dokázal uniknúť len vtedy, keď som bol opitý. Tak som pil. Strašne veľa," opisuje.
Až v roku 2007 sa Clark rozhodol s tieňmi minulosti bojovať. Zmyslel si, že na tragické zážitky z vojny zabudne iba vtedy, ak sa vráti do Vietnamu a vyšplhá sa na vrcholky kopcov nad Danangom. "Na vrcholku som pocítil mier a pokoj, aký som nikdy predtým nezažil. Už tu neboli žiadne bomby, žiadne boje, žiadne lietadlá, ktoré sa vám preháňali nad hlavou. Potom som si uvedomil, že vojna skončila," opisuje zlomový okamih vo svojom živote.
Za čo vlastne vo Vietname bojovali?
Podobnú duchovnú cestu podnikli v minulosti desaťtisíce vojnových veteránov z Vietnamu. Na rozdiel od Clarka sa však väčšinou do miest, kde bojovali, vracajú len na krátku dobu. Mnoho desaťročí po vojne mnohí stále netušia, za čo vlastne vo Vietname bojovali.
Zmar a nepochopenie dlho trápili tiež 66-ročného Richarda Parkera. Ako sám hovorí, po Vietname stratil zmysel života a dvadsať rokov sa utápal v alkohole, drogách a sexe. "Bol som tulák, ktorý pracoval v reštauráciách a putoval od mesta k mestu. Nezaujímalo ma, či umriem, alebo budem nažive," opisuje svoj život po návrate z vojny.
"Než som odišiel do vojny, vymyli mi mozog, takže som chcel zabíjať komunistov. Keď som ale Vietnam po vojne opúšťal, zamiloval som si tunajších ľudí. Nechápal som, ako ich niekto môže považovať za nebezpečných. Chceli len pestovať ryžu a plodiť deti," opisuje Parker. Mnoho rokov trpel posttraumatickým stresom, ktorý postihuje asi 11 percent všetkých vojnových veteránov. Tisíce z nich nájdu východisko až v samovražde.
Parker však nezvolil smrť, ale návrat do Vietnamu. "Našiel som tu zmierenie. Niekedy si zájdem na miesta, kde sme bojovali. Miesta, ktoré vtedy zožierali chaos a deštrukcia, sú teraz plné nádeje a života," tvrdí.
Svadba a vyrovnanie sa s minulosťou
Ďalší americký veterán Larry Vetter pracuje pre projekt Child of War Vietnam, ktorý sa snaží uchovať spomienky na vojnu vo Vietname. Ako mnohí ďalší aj on teraz žije v Danangu. V jeho obývacej izbe vedľa seba visí vietnamská a americká vlajka. Zo steny nad sedacou súpravou potom na hostí zhliada svadobný portrét. Vlani v lete sa totiž 73-ročný Vetter oženil so svojou vietnamskú priateľkou Doan Ha.
Keď do Danangu prvýkrát zavítal v roku 2012, chcel zostať len tri mesiace. Do Vietnamu sa totiž vydal pomáhať rodine, ktorá sa stará o svojich dvoch postihnutých synov, ktorí trpia následkami používania chemikálie Agent Orange. Tú americká armáda počas vojny používala pri hubení rastlín a stromov, aby mohla lepšie cieliť počas bombardovania. Chemikália však spôsobuje aj rakovinu, vývojové chyby a paralýzu.
"Mal som taký pocit, že tu musíme všeličo napraviť. Americká armáda to prehliada, tak som tu, aby som pridal ruku k dielu," vysvetľuje Clarke, ktorému miestni nepovedia inak ako Kapitán Larry. Po vojne vraj mal veľa otázok, ale nikto mu na ne nedokázal odpovedať. "Tak som sa musel vrhnúť do štúdia. Čím viac som čítal, tým menej som chápal, prečo nás vôbec do Vietnamu poslali. Prišiel som na to, že nám všetkým klamali," myslí si.
Jeho vzťah s obyvateľmi Vietnamu teraz nemôže byť vzdialenejší jeho pohľadu z čias vojny. Keď teraz hovorí o svojom novom domove, neubráni sa slzám. "Predtým som si myslel, že Vietnamci sú špinaví podradní hajzli. Teraz som ale veľmi rád, že tu môžem žiť. Pochopil som, že toto je to miesto, kde mám byť. Vojna je na konci a ja viem, že tu raz zomriem," dodáva.