V Turecku v súčasnosti prežívajú na hranici chudoby na tri milióny Sýrčanov. Asi milión z nich predstavujú malé deti a mladiství. Tí často zanedbávajú školskú dochádzku a za minimálny plat otročia v miestnych textilkách.
Daňou je strata detstva
Keď mal Ahmad Sulejman deväť rokov, na bojiskách v Sýrii musel sledovať, ako mu zomiera otec. O štyri roky neskôr a stovky kilometrov ďalej nastupuje deň čo deň na dvanásťhodinovú smenu v textilnej továrni v Istanbule, kam jeho rodina po smrti otca utiekla pred vojnovými zverstvami.
V Turecku teraz žije takmer milión sýrskych detí, tisíce z nich musia namiesto bezstarostného detstva živiť rodinu.
Rodina Ahmada tuší, že ich snaživý syn za svoje nasadenie raz môže tvrdo zaplatiť. "Chcela by som ho poslať do školy, pretože nevie čítať ani písať. Nedokáže rozlúštiť ani nápisy v autobuse. Nemám však na výber. Musí pracovať, aby sme prežili," vysvetlila reportérom servera New York Times Ahmadova 33-ročná matka Zajnab.
Neistá budúcnosť bez vzdelania
Deti končia v začarovanom kruhu mimo školskej lavice už v samotnej Sýrii. Pred prepuknutím občianskej vojny navštevovalo základnú školu 99 percent detí, strednú školu potom podľa štatistík organizácie UNICEF 82 percent.
Teraz sa bez pravidelnej výučby ocitli zhruba tri milióny sýrskych detí. Pre mnohé z tých, ktoré sa dostali do Turecka, je návrat do školy otázkou ďalekej budúcnosti.
Počas nekončiacej utečeneckej krízy sa až do Európy dostalo asi milión Sýrčanov, ďalšie tri milióny však podľa nedávnych údajov Úradu Vysokého komisára OSN pre utečencov zostávajú v Turecku. Väčšina z nich prežíva v biede.
Donedávna dohoda medzi Tureckom a Európskou úniou mala po štedrých finančných injekciách zabezpečiť okrem iného lepší systém pracovných povolení pre utečencov a školskú dochádzku pre ich deti.
Dohoda je však v ohrození kvôli tomu, že Turecko odmieta revidovať svoje prísne protiteroristické zákony.
Turecko už na pomoc utečencom minulo miliardy dolárov. Poskytuje im napríklad zdravotnú starostlivosť a "právo na vzdelanie".
Aj napriek tomu však zostáva mimo školských lavíc viac 400 tisíc utečeneckých detí, najmä kvôli tomu, že väčšina ich rodín žije mimo utečenecké tábory, kde je výučba v obmedzenej miere dostupná pre každého.
Povolenia, ktoré nepomohli
Vláda chcela utečencom pomôcť tiež vydávaním špeciálnych pracovných povolení. Tie však využilo len desaťtisíc Sýrčanov.
Z veľkej časti aj kvôli tomu, že tureckí zamestnávatelia by registrovaným pracovníkom museli platiť výrazne vyššie honoráre, čo odmietajú a radšej prijímajú pracovníkov takzvane "načierno".
Mnohí utečenci často o novom systéme pracovných povolení, ktoré turecká vláda zaviedla tento rok v januári, ani nepočuli. Podobne je na tom aj Zajnab, ktorú nedávno vyhodili z práce kvôli tomu, že sa sťažovala na neskoré vyplácanie svojho skromného platu.
Za týždeň umývania riadu si zarobila 262 tureckých lír (zhruba 80 eur). Domácnosť tak teraz živí iba Ahmad, ktorého týždenný zárobok 174 tureckých lír padne celý na nájom skromnej izby v štvrti Tarlabasi v Istanbule.
Chce zachrániť všetkých
Do práce odchádza o ôsmej ráno. Celý deň trávi šitím v textilnej továrni. Na obed má tridsať minút prestávku, ďalšie dve štvrťhodinové pauzy potom strávi pojedaním lacných sušienok. "Práca ma baví, nezaobchádzajú tu so mnou nijako zle. Musím sa postarať o svoju rodinu," hovorí.
Jeho detské sny doma v Sýrii však boli úplne iné. Ahmad dúfal, že sa raz stane spevákom. "Mám dobrý hlas. Myslím to vážne. Spievam kolegom v práci a veľmi sa im to páči," opisuje.
Keď sa ho reportéri spýtajú na ideálnu prácu, ktorú by chcel robiť, krátko sa zamyslí. "Záchranca. Chcel by som všetkých zachrániť z chudoby, pretože aj ja som chudobný a nechcem, aby si ktokoľvek ďalší musel prechádzať tým, čím si prechádzam ja," tvrdí.
Ahmad podľa svojich slov chápe, že aby mohol pomáhať ostatným ľuďom, musí chodiť do školy. Tvrdí však, že nemá na výber. "Je to jediný spôsob, ako si zarobiť peniaze," tvrdí o práci v textilnej továrni.
Peniaze priamo rodine
Jej majiteľ vie, že Ahmad je ešte dieťa a pracovať by nemal. Tvrdí však, že ho neprijal kvôli lacnej pracovnej sile, ale kvôli tomu, že mu chce pomôcť. Ahmad je jediným maloletým, ktorého tu zamestnáva.
Ostatné výrobne v okolí sa však v otázkach detskej práce nedržia skrátka, píše server The Guardian. Jedna z ďalších textiliek je doslova plná detí. Keď zahraničných novinárov zahliadne jedenásťročný chlapec, je v rozpakoch.
Má strach, že ho neustále sleduje jeho zamestnávateľ. Pätnásťročný Abdul Rahman je o niečo málo zhovorčivejší. Koľko však za svoju prácu v textilnej výrobni dostáva, netuší. Peniaze idú totiž rovno jeho rodine.
Pre zabezpečenie rodiny, ktorá zostala v Sýrii, pracujú tiež bratia Bašár a Mohammed Nurovci. Spolu za mesiac zarobia asi 728 tureckých lír, rodičom posielajú 590. V prepočte s asi 42 eurami tak musia vyžiť celý mesiac. Nájom si nemôžu dovoliť, a tak prespávajú priamo v textilnej továrni.
Osud dcéry výmenou za vzdelanie detí
Utečenecké rodiny sa tvárou v tvár chudobe snažia prežiť, ako je to len možné. Ahmadova matka premýšľa, že vydá svoju 15-ročnú dcéru Aylu za 22-ročného Kurda. Jeho rodina sľúbila, že v prípade sobáša dcére dovolí študovať a rodinu zbedačených Sýrčanov podporí i finančne.
"Týmto spôsobom sa aspoň moje dve najmladšie deti môžu dostať do školy, zatiaľ čo Ahmad bude ďalej pracovať," vysvetľuje Ahmadova matka.
Ayla nie je z vynúteného manželstva prekvapivo príliš vystrašená. "Som šťastná, musím to urobiť pre svoju rodinu," tvrdí. Jej matka však tak zmierlivá nie je. "Zatiaľ netuší, čo ju môže čakať. Máme však na výber? Je to náš osud," dodáva.