Návrh ruských poslancov, aby vojaci okupujúci Československo získali štatút vojnových veteránov kopíruje aktuálne politické tendencie v Ruskej federácii. Nebezpečné je, že v invázii 1968 stále nemáme jasno ani doma.

„Dávkou zo samopalu bol ťažko zranený Rudolf Gavorník, ktorý sa nachádza na brigáde v Podpolianskych strojárňach v Detve. Na druhý deň zraneniu podľahol,“ toľko záznam Zboru národnej bezpečnosti z roku 1968. Dôvod? Dav, v ktorom bol aj osemnásťročný Gavorník, začal hádzať kamene na kolónu prechádzajúcich sovietskych vojsk. „Následkom tejto provokácie dôstojník sovietskej armády vystrelil dávku do stojacich občanov,“ pokračuje záznam. Príbeh na úvod je síce starý takmer polstoročie, ale vstup vojsk Varšavskej zmluvy do Československa stále nezapadol do kategórie starých krívd. Presne naopak.

Okupant – poslanec
Asi pred týždňom v Štátnej dume podala trojica poslancov za Komunistickú stranu Ruskej federácie návrh, aby vojaci, ktorí vtrhli v roku 1968 do Československa, získali štatút veteránov. Teda vyšší dôchodok a prístup k sociálnym výhodám. Napríklad k príspevku na bývanie. Tieto vymoženosti dnes v Rusku pripadajú len vojakom, ktorí boli nasadení v bojových operáciách. Napríklad počas druhej svetovej vojny.

Novela by sa dotkla aj jedného z trojice predkladateľov návrhu. Komunistický poslanec Štátnej dumy Jurij Sinelščikov totiž v roku 1968 pôsobil ako poddôstojník motorizovaných streleckých jednotiek v Prahe.

Návrh získal doma solídnu pozornosť. A, samozrejme, narazil na politický nesúhlas v Českej a Slovenskej republike. Pritom nielen v prozápadne ukotvených kruhoch, ale aj v opačnom názorovom tábore. „Je to mimoriadne neprijateľný návrh, ktorý si zaslúži odsúdiť,“ uviedol Jiří Ovčáček, hovorca českého prezidenta. Miloš Zeman, podobne ako u nás Ján Čarnogurský, predstavuje práve opačný názorový tábor v oblasti vzťahov s Ruskom.

Len kulisa
Ruská vláda nakoniec novelu neodporučila prijať. Zrejme aj s ohľadom práve na svojich sympatizantov v oboch krajinách. Tí by sa dostali do nepriaznivej situácie. „Má to aj dobrú stránku. Môže to spôsobiť veľké znepokojenie v Českej a Slovenskej republike. Zároveň značne skomplikovať ich vládam uskutočňovať kompromisnú politiku s Ruskom alebo podporovať zrušenie sankcií proti nemu,“ ironicky glosuje Alexander Skobov, komentátor protivládneho ruského portálu kasparov.ru.

Vďaka odmietnutiu vlády je šanca na schválenie len minimálna. Tým by sa celý príbeh mal skončiť. Lenže návrh netvorí hlavnú zápletku, skôr kulisu procesov prebiehajúcich v Ruskej federácii. Stojí za pozornosť pozrieť sa trochu do hĺbky.

Podčiarkuje to i vyznenie odmietavého stanoviska vlády. Vyhýbavý postoj hovorí viac ako samotná iniciatíva. Isteže, v reakcii sa nevyskytujú slová ako invázia, okupácia či nelegitímny. To nikto nečakal a ani by čakať nemal. No zároveň v ňom chýba odkaz na stále platnú dohodu medzi Slovenskou republikou a Ruskou federáciou, ktorá principiálne podobné iniciatívy nepripúšťa. „V Zmluve o priateľských vzťahoch a spolupráci z roku 1993 obe strany odsúdili pošliapanie zásad medzinárodného práva v roku 1968.

Rovnako ďalšie neospravedlniteľné zotrvanie sovietskych vojsk na československom území,“ poukazuje slovenské ministerstvo zahraničia. Podobný postoj zdieľa i vyložene prorusky vnímaný Pražský hrad. „Je treba si uvedomiť, že návrh ide okrem iného proti vyhláseniu Michaila Gorbačova, ktorý okupáciu Československa odsúdil,“ dopĺňa Jiří Ovčáček.

Ruský rezort obrany sa, naopak, vo svojom zamietavom stanovisku k novele v zásade odvoláva len na orgány ZSSR. Tie formálne neprijali rozhodnutie o nasadení vojakov do bojových operácií. Inými slovami, návrh len sfúkli zo stola. Doslova až z administratívnych príčin. O niečom to vypovedá.

Federácia vs. Zväz
Trojici poslancov ruskej komunistickej strany zrejme od začiatku bolo jasné, že ich iniciatíva neprejde. No invázia do Československa a Afganistanu patria k ukazovateľom vyrovnávania sa Ruskej federácie so sovietskou minulosťou. A tento proces za posledných päť rokov prežíva turbulentné obdobie. Na týchto vlnách sa navrhovatelia zviezli.
„Rozvíjajú rétoriku, ktorú nastavil Vladimir Putin po anexii Krymu. K nej patrí zdôrazňovanie významu armády a bývalej ruskej, respektíve sovietskej globálnej moci,“ podotýka Václav Lídl z Fakulty sociálnych vied Univerzity Karlovy v Prahe a analytik Výskumného centra Asociace pro mezinárodní otázky.

Podľa jeho slov iniciatíva priniesla domácemu publiku zdôrazňovanie imperiálnej veľkosti Ruska v minulosti, uznanie armády a jej zásluh. Pre zahraničie ide predovšetkým o určitú formu hrozby. „Pozrite sa, naše tanky pred rokmi obsadili Prahu, prečo by sme to dnes nemohli zopakovať,“ pokračuje Lídl.

Odtajnené stránky
Novela tak v žiadnom prípade nepredstavuje ojedinelý úkaz. To ilustrujú ďalšie živé príklady, často dosahujúce rovinu diplomatických incidentov. Asi najznámejší predstavuje minuloročný škandál okolo historického dokumentu s názvom Varšavská zmluva – odtajnené stránky. Vyslovene tendenčný snímok v máji odvysielala štátna televízia Rossija 1.

Dokument nielen obhajuje inváziu. To by sa dalo prekryť prirodzenou a legitímnou pluralitou názorov. Film priebeh udalostí otvorene falšuje. Používa zábery horiacich tankov, pričom v skutočnosti, ak prebiehali počas invázie konflikty, tak maximálne v rozsahu príkladu na úvod. Československá armáda nezasiahla.

Dokument obratom vyvolal oficiálne protesty slovenskej diplomacie. Čo nebýva zvykom. A nemožno ich označiť ani za zbytočne hysterickú reakciu.

A do tretice netreba zabúdať ani na notoricky známe vyjadrenie Vladimira Putina z konca roka 2015, v ktorom rozpad ZSSR označil za katastrofu a tragédiu. „A nemyslím si, že naši geopolitickí protivníci stáli bokom,“ vyhlásil ruský prezident na konferencii diskusného klubu Valdaj v Soči. Pozornosť treba upriamiť na slovné spojenie „geopolitickí protivníci“.

Hranice historických sporov
Ruská federácia pri vyrovnávaní sa so sovietskou minulosťou očividne mení kurz. A ten novonastúpený ostro kontrastuje s predchádzajúcim, nastaveným ešte od čias Gorbačova. Napriek tomu, že aj vtedajšie ruské elity pri pohľade do minulosti vykazovali pozoruhodne schizofrenické rysy. Vyrovnávanie sa s históriou skôr komplikovali, ako riešili. S jednou časťou sovietskej histórie totiž Ruskú federáciu plne stotožňovali. Asi najviditeľnejší príklad predstavovalo víťazstvo ZSSR v druhej svetovej vojne. A naopak, od druhej časti sa snažila dištancovať. Tam patrí aj odsúdenie vpádu do Československa 1968 alebo do Afganistanu 1979. „Kým po rozpade Sovietskeho zväzu dochádzalo k prehodnocovaniu, nový kurz nadväzuje na expanzívne chúťky,“ uvažuje Grigorij Mesežnikov, analytik Inštitútu pre verejné otázky. A práve tým téma prerastá rovinu historických sporov, aj hranice Ruskej federácie.

Narábanie putinovského Ruska so svojou sovietskou minulosťou má tak veľmi aktuálny dosah. Celkom verne odráža tendencie v ruskej politike. Nie je náhoda, že po anexii Krymu štátne médiá doma i v zahraničí neustále omieľali, že územie Ukrajine daroval Chruščov (Ukrajinec). Teda právom patrí Ruskej federácii. Prípadne, krátko pred nasadením vojsk do Sýrie sa udivení Rusi pri vysielaní štátnej televízie dozvedeli, že práve táto oblasť je kolískou pravoslávnej viery, teda jej osud sa krajiny priamo dotýka. „Od protestov vo väčších mestách v rokoch 2011 a 2012 Vladimir Putin potreboval položiť legitimitu svojej vlády na nový základ. Tým sa stala neoimperiálna zahraničná politika,“ predpokladá Václav Lídl.

A pohľad do minulosti, narábanie s históriou mu slúži ako odrazový mostík. Predovšetkým nachádza využitie pri šírení propagandy doma i za hranicami.

Povinné prežúvanie nestačí
Vďaka tomu okupáciu Československa len ťažko možno zaradiť do kategórie starých krívd odsúdených na povinné prežúvanie raz do roka v auguste. Zaslúži si väčšiu pozornosť. Obzvlášť, ak zoberieme do úvahy, že invázia Československa je všetko možné, len nie objasnená aj zo strany českej a slovenskej histórie. Dvojnásobne to platí v prípade ikony Pražskej jari Alexandra Dubčeka. Jeho účasť v udalostiach okolo invázie 1968 ostáva kontroverzná.

Ilustračný príklad predstavuje stretnutie Dubčeka a Leonida Brežneva v Čiernej nad Tisou. Trvalo do 1. augusta 1968 a zrejme predstavovalo poslednú príležitosť odvrátiť inváziu. Pritom opis udalostí a dohôd sa líši podľa oboch účastníkov, a to viac, ako udalosť unesie. Podľa ruskej strany sa československé vedenie zaviazalo k jasným krokom, napríklad obmedziť slobodu tlače, spraviť konkrétne politické čistky. Naopak, Dubček do konca života tvrdil, že nič nesľúbil.

Dokumenty, uvoľnené z Ruského prezidentského archívu v roku 1994 a odovzdané Václavovi Havlovi naznačujú, že pravdu mal Brežnev. Okrem iného to potvrdzuje prepis telefonického rozhovoru z 9. augusta, kde napríklad vodca ZSSR konštatuje: „Chcem sa ťa priamo opýtať, Saša, čo týmto sleduješ? Čo mi z tohto vychádza, je, že nás klameš!“ Na čo Dubček reaguje slovami: „Sľúbili sme, že to vyriešime a robíme všetky potrebné kroky na ich správne vyriešenie.“

Podobných materiálov môže byť v ruských archívoch viac. A treba dúfať, že nie je otázkou času, keď o nich Rossija 1 neodvysiela pozoruhodný dokument, Putin neprednesie zásadný prejav, alebo sa nezjaví ďalšia kontroverzná novela, opierajúca sa o pravdu s vhodnou nadstavbou.

Armáda nezasiahla. Zostalo pri nenásilnom odpore
Odpor Československa voči okupácii bol nenásilného charakteru. Štátne a stranícke vedenie
nepočítalo s možnosťou vojenskej obrany proti okupačným armádam. Napokon armáda bola v zväzku Varšavskej zmluvy a ani v strategických plánoch sa nepočítalo s možnosťou vojny proti socialistickým štátom. V priebehu augustových udalostí sa preto nikde nepostavila na odpor. Na základe rozkazu vtedajšieho ministra obrany, generála Martina Dzúra, ostala v kasárňach.

Okupácia však vyvolala masový nenásilný odpor obyvateľstva. Najtypickejším prejavom bolo strhávanie názvov ulíc a smerových tabúľ. Na viacerých miestach prejavy nenásilného odporu prerástli do konfrontácií neozbrojeného davu s okupačnými armádami. Ľudia hádzali na tanky kamene či sa snažili ich zastaviť. Neraz bola odpoveďou streľba, ktorá si vyžiadala mŕtvych aj ranených. Asi najznámejším bojiskom sa stali priestory pred budovou rozhlasu v Prahe. Ľudia sa snažili zastaviť tanky pomocou barikád a streľba Sovietov si vyžiadala niekoľko mŕtvych. Na Slovensku bola asi najdramatickejšia situácia v Košiciach a v Bratislave. Pred budovou Univerzity Komenského zahynuli traja ľudia.