Munachim Amah, výskumný asistent na univerzite v Lagose, opisuje pre HN súčasnú situáciu v Nigérii takto: „Niekedy nemáme elektrinu aj pár týždňov. Predstavte si, aké to asi je. Chýba vám svetlo na čítanie, nemôžete si nabiť laptop, nemáte ako skladovať jedlo, prať či žehliť oblečenie. Okrem toho sú cesty vo veľmi zlom stave, zdravotný systém nefunguje a ľudia majú obavy o svoju bezpečnosť kvôli teroristickej skupine Boko-Haram.“
Hrubý domáci produkt (HDP) krajiny závislej od vývozu ropy dnes vytrvalo klesá. Ešte pred dvoma rokmi pritom bola Nigéria podľa ekonomických ukazovateľov vzorom pre ostatné rozvojové krajiny - v priemere sedempercentný rast, jednociferná inflácia, rozvíjajúci sa telekomunikačný a bankový sektor. Na prvý pohľad ideálne čísla.
Hoci sa v súčasnosti ekonomický rast Nigérie kvôli poklesu ceny ropy zastavil, Munachim tvrdí, že aj keď boli ceny čierneho zlata na svetovom trhu priaznivé, život priemerného obyvateľa Nigérie sa nezlepšoval. Krajina rástla, ale nerozvíjala sa. Dôvod vidí v slabých inštitúciách, korupcii a nedostatku politickej vôle.
Rast bez rozvoja
Nigéria nie je jediným príkladom krajiny, v ktorej sa ekonomický rast nepremietal do jej rozvoja. A teda do zvýšenia kvality života jej obyvateľov, lepšieho zdravotníctva, školstva, sociálneho systému, bezpečnosti, verejnej správy. Napríklad aj niektoré ázijské krajiny, ktoré sa pýšia vysokým rastom, bojujú s chudobou a obrovskými nerovnosťami. A pri týchto krajinách to zďaleka nekončí.
Napriek tomu, že podľa OSN počet ľudí žijúcich pod hranicou chudoby za posledné roky rapídne klesol, neznamená to, že sa ich životné podmienky aj skutočne zlepšili. Isto nie všetkým z nich. Hranica absolútnej chudoby je totiž stanovená umelo a veľmi nízko. Dnes predstavuje hodnotu 1,9 medzinárodného dolára na deň, z čoho sa dajú len ťažko zaistiť čo i len najzákladnejšie životné potreby.
Pre vysvetlenie, medzinárodné doláre sú fiktívna mena, ktorá ukazuje, čo si za jeden dolár môže v určitom čase kúpiť Američan v Spojených štátoch. Ak by si zaň kúpil napríklad kilo ryže, tak v Kambodži by to bola suma zodpovedajúca kilu ryže v ich miestnej mene. Jeden medzinárodný dolár má tak v Kambodži v skutočnosti hodnotu len zhruba štvrť amerického dolára. Na Slovensku by to bolo čosi vyše eura na deň, pričom by sme si z tej sumy museli hradiť nielen výdavky, ako je bývanie či strava, ale aj tie, ktoré sú dnes “skryté” v štátnych výdavkoch - zdravotná starostlivosť či školstvo.
Peniaze nie sú všetko
Aj najnovšia správa o ľudskom rozvoji, ktorú pravidelne vydáva Rozvojový program OSN, poukazuje na prípady ekonomickej sily, ktorá nie je sprevádzaná podobnou mierou rozvoja. Program meria rozvoj prostredníctvom Human Development Indexu (HDI, index ľudského rozvoja), ktorý pozostáva z troch ukazovateľov - predpokladanej dĺžky života, vzdelania a príjmu na hlavu. Správa pritom poukazuje na zaujímavé anomálie.
Napríklad Rovníková Guinea a Čile mali v minulom roku veľmi podobnú mieru hrubého národného dôchodku, ale výrazne rozličné hodnoty indexu ľudského rozvoja. Zaujímavé je, že hoci spomínaná africká krajina zažívala len nedávno rast v desiatkach percent HDP, tie sa len v minimálnej miere prejavili na kvalite života jej obyvateľov, na lepších verejných službách, dostupnejšom vzdelaní či vyšších príjmoch. Kdesi sa strácali. Krajina rástla, no nerozvíjala sa.
V prípade Rovníkovej Guinei ide o typický príklad krajiny bohatej na prírodné zdroje, ktorej rozvoj aj kvôli skorumpovanej vláde stagnuje. Hrubý domáci produkt Rovníkovej Guinei na obyvateľa v parite kúpnej sily (bezmála 35-tisíc dolárov) bol pritom v roku 2014 vyšší než na Slovensku (čosi vyše 28-tisíc dolárov) a bol 20. najvyšším na svete. Napriek tomu podľa stanice BBC viac než polovica jej obyvateľov nemá prístup k pitnej vode a takmer desať percent detí zomrie skôr, ako dovŕši päť rokov. Okrem toho má táto krajina veľké medzery v dodržiavaní ľudských práv a štátom kontrolované médiá sú pre väčšinu jej obyvateľov jediným zdrojom informácií.
Čile sa v roku 2010 vďaka reformám pridalo do klubu najbohatších krajín, OECD, ako prvá krajina Latinskej Ameriky. Veľký dôraz kládlo na znižovanie chudoby a vďaka ušetreným prostriedkom počas obdobia rastu v 90. rokoch dokázalo svoje programy udržať aj počas recesie na prelome tisícročia. Od roku 2000 podiel chudobných obyvateľov klesol o polovicu, napriek tomu, že v krajine stále vládne jedna z najvyšších príjmových nerovností na svete. Táto krajina sa nenechala zlákať ani míňaním príjmov z nerastného bohatstva a časť z príjmov z ťažby medenej rudy smeruje do špeciálneho fondu, ktorý môže byť použitý, keď cena medi klesne.
Rozvoj neznamená rast
Ekonomický rast býva väčšinou vyjadrený rastom hrubého domáceho produktu na obyvateľa. Nedozvieme sa však z neho, ako sa vyvíjal život ľudí v nejakej krajine. To vyjadruje rozvoj, ktorý je meraný napríklad pomocou už spomínaného indexu ľudského rozvoja. Ten skúma pokrok v troch oblastiach: dlhý a zdravý život, vzdelanie a životný štandard. Tieto dve veličiny - rast a rozvoj - spolu úzko súvisia, čo nie je vôbec prekvapivé, keďže hrubý národný dôchodok tvorí asi tretinu HDI. Rozdiel medzi hrubým domácim produktom a hrubým národným dôchodkom je v tom, že do hrubého národného dôchodku sa nezapočítavajú nepriame dane, ako je daň z pridanej hodnoty a vzťahuje sa na občanov, nie na územie - rovnako však ide o ukazovateľ ekonomickej sily krajiny.
Kritici indexu ľudského rozvoja tvrdia, že keď sa pozrieme na vzťah medzi rozvojom a rastom, nájdeme medzi nimi veľmi silnú koreláciu. A naozaj, až na pár výnimiek je poradie krajín veľmi podobné. Avšak ako uvádza Francisco Rodriguez, vplyvný ekonóm, cieľom indexu ľudského rozvoja nie je zoradiť krajiny. Ide o to zistiť, ako sa ľuďom naozaj žije, ako sa ich kvalita života vyvíja a čo tento vývoj spôsobuje. A práve to, že miestami ten vzťah miestami nekoreluje, môže byť príznakom, že v krajine čosi nie je v poriadku.
Elena Fifeková, ktorá pôsobí na Ekonomickej univerzite v Bratislave, považuje za podmienku rozvoja predovšetkým kvalitu rastu, konkrétne jeho environmentálnu a sociálnu udržateľnosť. „Rásť možno aj vtedy, ak budete kácať lesy, resp. zabetónovávať krajinu. Krátkodobo môžete dosahovať vysoký medziročný rast, dlhodobo vytvárate podmienky pre neudržateľnosť.“
Hlbšie dôvody
Už tradične sa predpokladá, že dôvodom nedostatočného rozvoja napriek ekonomickému rastu je nerovnomerné rozloženie bohatstva a zle spravovaný štát. Renomovaný britský think-tank Overseas Development Institute, ktorý sa zaoberá rozvojovými politikami, však zdôrazňuje aj rolu tzv. polarizácie.
Jej prostredníctvom sa totiž dá získať komplexnejší obraz nad rámec toho, čo nám hovoria bežné ukazovatele nerovnosti, ktorým dnes polarizácia spoločnosti uniká. Na meranie nerovnosti sa dnes bežne používa tzv. Giniho koeficient. No nedokáže odhaliť, ak napríklad existuje veľká skupina relatívne bohatých a veľká skupina relatívne chudobných. Gini koeficient vtedy ukazuje, že je všetko v poriadku. Pritom takáto situácia, kedy je spoločnosť výrazne polarizovaná, môže stáť okrem iného za nepokojmi a nestabilitou, ktoré môžu viesť až k vojenským konfliktom.
Rôzne výskumy zároveň ukazujú, že krajiny s vysokou polarizáciou sú náchylnejšie k bezohľadnému drancovaniu spoločných zdrojov. Okrem toho sú ich vlády pri moci kratšie, takže je menšia pravdepodobnosť, že prinesú komplexné reformy. Oveľa častejšie prichádzajú s populistickými opatreniami, ktoré zvyšujú deficity a iné problémy. A toto všetko môže byť prekážkou rozvoja.
Sekcia Globálne vznikla v rámci projektu Svet medzi riadkami, ktorý v spolupráci s HN realizuje mimovládna organizácia Človek v ohrození a Katedra žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Projekt spolufinancuje SlovakAid.
Autorka je študentkou kurzu Globálne výzvy (nielen) pre žurnalistov. Kurz je súčasťou projektu Svet medzi riadkami.
