18.06.2016, 00:00

Vymieranie druhov je ako revolúcia. Vrhne spoločnosť do chaosu, o ktorom netušíme, ako dopadne

Aj keby zajtra zmizlo celé ľudstvo, rastlinné a živočíšne druhy by rýchlym tempom vymierali ešte dlho po nás, opisuje vážnosť situácie zoológ Matúš Kúdela.

Archív

V minulosti prebehlo päť veľkých prirodzených vĺn vymierania druhov. Dnes zažívame tzv. „šieste vymieranie“. Mohlo by sa zdať, že vymieranie rastlín a živočíchov prirodzene patrí k bežnému cyklu prírody. Prečo je teda vymieranie negatívne?

Hoci máme dôkazy, že hromadné vymierania, kedy v relatívne krátkom období vymrie veľký počet a možno až väčšina v tom okamihu na Zemi žijúcich druhov, prebehli aspoň päťkrát, nedá sa celkom povedať, že ide o bežnú záležitosť v prírode. Medzi jednotlivými hromadnými vymieraniami ubehli vždy aspoň desiatky miliónov rokov. Aj keď priebeh a príčiny týchto vymieraní nie sú presne známe, nepochybuje sa o tom, že išlo vždy o katastrofy globálneho rozsahu.

Preto by malo byť súčasné, človekom spôsobené vymieranie druhov, vnímané negatívne. Ak jeho intenzita bude podobná tým spomenutým piatim hromadným vymieraniam v minulosti, pôjde určite o katastrofu celosvetového rozsahu. A to hneď dvojnásobne. Jednak preto, že stav, kedy naša činnosť nadobudne také rozmery, že dokážeme vyhubiť väčšinu druhov na Zemi je sama osebe katastrofou, a jednak preto, že odstránenie väčšiny druhov zo Zeme predstavuje katastrofu pre fungovanie toho, čo tu zostane.

Ľudským druhom spôsobené vymieranie zvierat môže mať priame aj nepriame príčiny. Medzi priame patrí napríklad nadmerný lov zveri, chemické dompostreky, urbanizácia, ťažba či rozvoj cestovného ruchu. Ako môže človek zabrániť vymieraniu zvierat, ak sú uvedené činnosti späté s jeho každodenným životom?

Samozrejme, úplne zabrániť vymieraniu druhov nedokážeme ani pri najlepšej vôli. Už tým, že tu ako jeden z druhov živých organizmov existujeme, vplývame na vzťahy v ekosystémoch, a niekedy aj drobná zmena môže viesť k vyhynutiu nejakého vzácneho druhu. O čo by sme sa ale mali snažiť, je, aby rozsah vymierania druhov nebol príliš veľký.

V tom máme k dispozícii široké a neustále sa rozširujúce pole možností, stačí sa začať správať rozumne. Lov zveri sa dá realizovať v rozsahu, ktorý je dlhodobo únosný, a vtedy vlastne aj prinesie počas dlhšieho obdobia väčší úžitok než jednorazové neuvážené vyhubenie daného zvieraťa. Pri urbanizácii zase stačí zohľadniť požiadavky vyplývajúce z predpokladaného zachovania lokálnej biodiverzity a podobne.

Nepriamou príčinou vymierania môžu byť aj dôsledky ľudskej činnosti, ako je znečistenie životného prostredia alebo klimatická zmena. Tu však už nestačí zmena spôsobu života jednotlivca. Problém prekračuje rámec ohrozenia zvierat. Je v dnešnej modernej spoločnosti takáto zmena vôbec možná?

Tieto príčiny sú samozrejme ťažšie ovplyvniteľné a trvá to dlhšiu dobu. Na druhej strane, ich vplyv na vymieranie druhov je o čosi pomalší a zatiaľ nenadobudol taký rozsah ako pri priamom prenasledovaní a najmä pri priamom ničení a zaberaní pôvodných biotopov. Okrem toho si treba uvedomiť, že znečistenie životného prostredia a klimatická zmena sú javy, ktoré sa veľmi intenzívne prejavia aj priamo na ľuďoch.

Ohrozenie ľudí samotných nás bude azda motivovať k zmene intenzívnejšie, než nejaké vymierajúce druhy organizmov, z ktorých väčšinu vlastne ani nepoznáme. Určite si myslím, že zmena je možná, aj keď neviem, kam až musíme zájsť, aby sme k tej zmene pristúpili rýchlejšie.

Aký veľký podiel má na vymieraní zvierat človek?

V súčasnosti je podiel človeka na vymieraní zvierat aj iných živých organizmov úplne zásadný. Hoci niektoré druhy vymierajú určite aj dnes bez pričinenia človeka. Vieme to napríklad na základe toho, že sa tak dialo aj v minulosti. Vymieranie druhov bolo s výnimkou spomínaných globálnych katastrof relatívne pomalé, dlhodobo o čosi pomalšie než vznik nových druhov. Takéto bežné vymieranie druhov prebieha neustále a prirodzene. V súčasnosti však zažívame vymieranie veľmi rýchle. K tomuto javu nevieme priradiť žiadnu inú príčinu než činnosť človeka.

Aké je tempo vymierania dnes v porovnaní s minulosťou?

Mnohí odborníci rýchlosť vymierania druhov prirovnávajú k hromadným vymieraniam v minulosti. Niektorí dokonca poukazujú na to, že túto rýchlosť sme možno aj výrazne prekročili. Keď chceme presne stanoviť celkovú súčasnú rýchlosť vymierania, narazíme na zásadný problém. Na Zemi žije niekoľkonásobne viac druhov, než sme ich stihli objaviť a opísať. Ale v rámci niektorých dobre preskúmaných skupín živočíchov aj rastlín vidíme, ako rýchlo vymierajú a vieme urobiť aj porovnania s minulosťou.

Majú prírodné rezervácie a národné parky pozitívny či negatívny dopad na aktuálnu situáciu zvierat v prírode?

Pozitívny vplyv chránených území na prežívanie druhov a zachovanie biodiverzity je obrovský, určite ide o jedno z najúčinnejších opatrení na ochranu prírody. Negatíva v tomto prípade ťažko hľadať. Jedine si treba uvedomiť, že hoci chránené územia sú veľmi prínosné, nie je to úplne postačujúce opatrenie.
Veľká časť druhov môže za určitých podmienok žiť aj v kultúrnej krajine, pokiaľ je jej využívanie rozumné.

Ako príklad zo strednej Európy môžem uviesť plochy s tradičným spôsobom obhospodarovania extenzívnym pasením hospodárskych zvierat. Takéto plochy sú v našej krajine jednými z centier biodiverzity, veľa druhov je viazaných práve na ne. Pred príchodom človeka udržiavanie takejto formy krajiny zabezpečovali divo žijúce veľké cicavce, ktoré človek neskôr síce vytlačil alebo až vyhubil, ale ich úlohu prebrali naše domestifikované zvieratá.

Sú aj ďalšie riziká spojené s ochranou v chránených územiach?

Jedným takým je, že by sme nemali podľahnúť presvedčeniu, že ich existencia zabezpečí automaticky prežitie druhov, ktoré sa v nich nachádzajú. Je nevyhnutné venovať sa výskumu týchto chránených území a hodnotiť efektívnosť ich fungovania. Na Slovensku máme množstvo príkladov, kedy bola prírodná rezervácia vyhlásená s motívom zachovania nejakých vzácnych druhov, a svoje poslanie nesplnila. Často za to môže zlé nastavenie parametrov ochrany, príliš malá veľkosť rezervácie alebo aj nedodržiavanie potrebných obmedzení.

Iným príkladom môžu byť naše národné parky. Je ich síce až deväť a viaceré sú pomerne rozsiahle, ale vlastne ani jeden nespĺňa kritériá podľa Medzinárodnej únie na ochranu prírody a prírodných zdrojov. To znamená, že ochrana prírody v nich nie je prioritná na väčšine plochy. Toto vytvára nebezpečné zdanie, ako dobre u nás ochrana prírody funguje, a pritom niekedy nespĺňa svoje základné funkcie.

Má nejaký vplyv na situáciu zvierat chov v zajatí, poľovníctvo či dokonca vegetariánstvo?

Chov v zajatí by určite nemal byť našou prvoradou voľbou pre záchranu druhu pred vymretím. Pokiaľ je možné druh zachrániť v jeho prirodzenom prostredí, treba sa o to pokúsiť tam. Na druhej strane, sú situácie, kedy sa dá záchrana druhu zrealizovať už iba pomocou chovu v zajatí. Niektoré druhy prežili len vďaka tomu a následne mohli byť opäť vypustené do prírodného prostredia.

Napríklad u nás v Európe zubor alebo pôvodne v Číne žijúci jeleň Davidov. Čo sa týka poľovníctva, tak v súčasnosti je vo väčšine krajín regulované takým spôsobom, že by nemalo vážnejšie pôsobiť na prežívanie druhov. Sú samozrejme aj výnimky, ale väčší problém spôsobuje skôr nelegálny lov. Vplyv vegetariánstva spočíva možno najmä v tom, že na dopestovanie rastlinnej potravy je potrebná menšia plocha poľnohospodárskej pôdy.

Aký podiel má na súčasnej situácií zvierat pytliactvo? Je v pomere s nepriamymi dôsledkami ľudskej činnosti len zanedbateľným zlomkom, alebo predstavuje rovnako vážny problém?

Keď to zhodnotíme čisto z pohľadu počtu druhov, ktoré takto vymierajú, tak nezákonný lov je naozaj zanedbateľný, pretože vôbec druhov, ktoré sa lovia, je pomerne málo. Na druhej strane pre tieto druhy to až také zanedbateľné nie je. Navyše často ide o druhy s významným postavením v ekosystémoch, o druhy, ktoré nemajú podobné a príbuzné druhy, ktoré by ich dokázali nahradiť a podobne. Napríklad nosorožcov existuje len pár druhov, pokiaľ ich však pytliaci vyhubia, nenazval by som to zanedbateľným problémom.

Mnohí poukazujú na nebezpečenstvo vymierania zvierat na príklade včiel. Ich zánik by mohol zásadne ovplyvniť aj náš život. Bez opeľovania totiž nedokáže dozrieť žiadny plod na Zemi. Smrť ktorých druhov by mohol predstavovať riziko s podobne vážnymi dôsledkami?

Takéto vážne dôsledky môže mať práve vyhynutie druhov, ktoré zohrávajú nejakú kľúčovú úlohu v ekosystéme a sú jediné, respektíve jedny z niekoľkých, ktoré takúto úlohu vykonávajú. Okrem spomenutých včiel a ďalších opeľovačov takúto úlohu môžu zohrávať napríklad niektoré veľké druhy cicavcov. Sem patria bylinožravce, ktoré svojou činnosťou určujú celkový vzhľad krajiny, prípadne naopak, predátory, ktoré zase môžu regulovať počet bylinožravcov a tým znižovať mieru spásania.

Ak sa aktuálny trend prístupu k prírode radikálne nezmení, môže byť na zozname vymierania druhov aj samotný človek?

Určite je aj človek ohrozený. Ťažko sa nám však odhaduje, ako veľmi nám bude hroziť vymretie, a do akej miery pôjde “iba” o zmenu kvality života, zmenu počtu ľudí, ktorí budú schopní na Zemi prežiť a spôsob, akým budú ľudia prežívať. Na rozdiel od väčšiny iných druhov sme schopní obývať veľmi rôznorodé prostredia.

Zdroj: Archív

Počas posledného hromadného vymierania vyhynuli napríklad aj dinosaury. Ich vyhynutie bolo však spôsobené prirodzene. Ako dlho by sa Zem spamätávala zo zániku života, ktorý by bol zapríčinený človekom? Je rozdiel medzi prirodzeným a umelo spôsobeným vymieraním, ak je dôsledok rovnaký?

Kým vymieranie druhov môže byť veľmi rýchle, vznik nových druhov už nie. Odhaduje sa, že od posledného hromadného vymierania trvalo približne 60 miliónov rokov, kým bol počet druhov opäť porovnateľne veľký. Toto je doba, akú prežije máloktorý druh, takže s najväčšou pravdepodobnosťou by sa tohto “spamätania” ľudstvo nikdy nedožilo.

Takýto jav o hromadných vymieraniach môžeme ilustrovať prirovnaním k revolúciám. Tie tiež často rozvrátia dovtedy fungujúci systém, spoločnosť aspoň na čas vrhnú do chaosu. Zároveň znamenajú akýsi nový začiatok, hoci sa väčšinou dá ťažko predpokladať, čoho to bude začiatok, a či vlastne bude lepší.

A kým motívom na revolúciu je aspoň občas snaha o niečo lepšie, alebo nespokojnosť s dovtedajším stavom, tak pri človekom spôsobenom vymieraní druhov ide asi o nevedomosť a ľahkovážnosť, vrháme sa do stavu, o ktorom celkom presne netušíme, ako dopadne.

Je ešte čas na zmenu?

Určite áno, zatiaľ sa dá zmeniť mnohé. Stále je tu veľmi veľa druhov, ktoré sme zatiaľ nevyhubili. Trochu menej optimistickou robí našu prognózu fakt, že aj keby sme sa okamžite začali všetci správať najlepšie, ako vieme, tak to neznamená okamžité zastavenie vymierania. V skutočnosti aj keby zajtra zmizlo celé ľudstvo, tak zásahy do populácií rôznych druhov, ktoré sme už stihli vykonať, by znamenali, že druhy by rýchlym tempom vymierali ešte pomerne dlhú dobu.

Akú úlohu v tejto problematike zohráva súčasná legislatíva?

Úplne zásadnú. Ochrana prírody je ukážkou oblasti, kde bez dobrej legislatívy asi nemáme ako dosiahnuť priaznivé výsledky. Dopady našej činnosti sú totiž často príliš oneskorené alebo netlačia priamo na pôvodcov tejto činnosti. Takže nejaká priama “autoregulácia” tu nefunguje príliš dobre. Na druhej strane treba povedať, že ani dobrá legislatíva nie je všemocná, dôležitý je aj prístup ľudí.

Toto môžeme pozorovať aj na Slovensku v prípade spoločnej európskej legislatívy v oblasti ochrany prírody, ktorá by mala platiť rovnako pre všetky dotknuté krajiny. A kým napríklad v susednom Rakúsku, ale aj Maďarsku realizuje štát v zmysle týchto predpisov pomerne veľa opatrení na zlepšenie ekologického stavu vodných tokov, u nás akoby bol trend skôr opačný. Možno si to mnohí neuvedomujú, ale veľká časť ohrozených druhov v Európe je viazaná na práve na rieky.

Ako by ste porovnali ochranu zvierat na Slovensku a v zahraničí?

Keď porovnáme našu legislatívu s inými európskymi krajinami, tak na prvý pohľad v ničom zásadnom sa až tak nelíšime, napokon nie zanedbateľnú časť predpisov máme spoločnú v rámci Európskej únie. Až niektoré detaily sa líšia. V čom napríklad výrazne zaostávame za mnohými krajinami, a nielen západnými, ale aj viacerými bývalými socialistickými, je starostlivosť o chránené územia.

Mnohé chránené územia existujú akoby naoko. V našich národných parkoch napríklad pristupujeme k maximálnym obmedzeniam pre návštevníkov, ktorí nesmú opustiť vyznačené trasy, alebo vedcom, ktorí tu chcú robiť výskum kladieme nezmyselné množstvo obmedzení aj na v zásade banálne činnosti. Zároveň sa v tých istých územiach vykonáva veľkoplošná ťažba dreva, pohybujú sa tam ťažké mechanizmy, poľuje sa tam, lovia sa tam ryby a občas tam prebieha aj nejaká výstavba.

Čo je príčinou tejto situácie?

Neblahý stav mnohých našich chránených území je čiastočne aj dôsledkom socializmu, kedy sa tu neuznávalo vlastníctvo pozemkov. Avšak odvtedy uplynulo už 27 rokov, počas ktorých sme sa s týmto nedokázali vysporiadať. V zahraničí pri štandardnom prístupe správca chráneného územia toto územie aj naozaj spravuje. Štátne pozemky väčšinou automaticky a ak sa v území nachádzajú súkromné pozemky, tak tie si štát prenajíma, odkupuje alebo uzatvára na ne dohody, kde vlastníka odškodňuje za obmedzenia. Na Slovensku sme doposiaľ nedokázali zabezpečiť ani to, aby štátne pozemky v chránených územiach spravovala organizácia ochrany prírody.

Dokážu v prírode vymreté druhy zvierat nahradiť nové jedince?

Funkciu vymretého druhu v ekosystéme môže niekedy prebrať iný druh, niekedy len čiastočne, ale nie je to celkom pravidlo. Každý druh je však jedinečný, jeho vymretie je nevratný stav a znamená, že chýba navždy. Ak aj bude „nahradený“ nejakým iným druhom, nikdy to nebude také, ako predtým.

Mohlo by kritickú situáciu zvierat zachrániť vznik hybridných druhov, ktoré by nahradili ich pôvodné miesto v prírode?

Určite nie. Hybridné druhy vznikajú krížením dvoch iných druhov. Poznáme však len pár takých druhov, navyše tieto budú iné než druhy, ktoré by mali nahradiť. V prípade hybridizácie skôr narážame na problém, že hybridná populácia, čo nie je nevyhnutne novým druh, môže vzniknúť aj ak človek zavlečie nejaký druh mimo svojho pôvodného areálu. Tam sa potom druh kríži s nejakým pôvodným druhom. Najčastejší problém je, že ten pôvodný druh potom vlastne môže zaniknúť a po určitom čase všetky jedince môžu niesť genetickú informáciu zavlečeného druhu.

Príkladom by mohla byť Austrália, ktorá sa po osídlení novými obyvateľmi musela vysporiadať s premnožením zajacov, kobyliek, ropuchy obrovskej, tiav či dokonca klokanov. Aj premnoženie jedného druhu je spôsob ako ohroziť iný. Ako sa vysporiadať s takýmto problémom?

Ak človek zavlečie nejaký druh mimo svoj areál, v niektorých prípadoch sa môže začať správať invázne. Invázne druhy patria medzi najväčšie súčasné problémy ochrany prírody. Kým v minulosti sa druhy prevážali najmä cielene, dnes je to skôr dôsledok necielených prenosov vďaka obrovskému globálnemu presúvaniu ľudí aj tovarov. Takýchto zavlečených druhov je veľmi veľa a mnohé z nich sa začnú správať invázne a spôsobujú problémy.

Univerzálna odpoveď, ako sa s týmto vysporiadať neexistuje. Každý druh je jedinečný, čo dnes však už vieme je, že sa treba brániť v maximálnej možnej miere zavlečeniu ďalších druhov. Premnoženie nejakého pôvodného druhu je zasa obvykle už len prejavom nejakého iného problému, ktorý v danom ekosystéme vznikol, naňho by sa preto malo zameriavať aj riešenie.

Aké dôsledky má zavlečenie druhu na nové územie?

Následky sa obvykle len ťažko dajú dopredu odhadnúť a aj zo zdanlivo neškodných druhov, ako napríklad okrasných rastlín do záhrad, sa môže vykľuť závažný problém. Invázne druhy nie sú problémom len ďalekej Austrálie, ale máme ich všade okolo seba aj na Slovensku.

V našich riekach sa šíri viacero nepôvodných druhov rýb, ktoré vytláčajú tie pôvodné. Dostalo sa k nám niekoľko druhov severoamerických rakov, pri ktorých tie naše možno ani nemajú šancu prežiť, šíria sa u nás norky americké, ktoré likvidujú celé hniezdne kolónie vodných vtákov a naše pôvodné biotopy zarastajú často monokultúrami severoamerických alebo východoázijských rastlín.

V roku 2015 prijala OSN Agendu 2030, ktorej jedným z cieľov je aj ochrana prírody. Je nádej, že sa problém vymierania druhov vyrieši aj týmto svetovým projektom?

Začnem skepticky. Neverím, že OSN pomocou Agendy 2030 dokáže vyriešiť problém vymierania druhov. Problém je príliš hlboký a kompetencie OSN vyriešiť ho nie sú dostatočné. Na druhej strane, nehovorím, že táto iniciatíva neprinesie pozitívne výsledky. Pozitívum je už aj to, že v súčasnosti ochrana prírody je minimálne deklarovaný cieľ v mnohých strategických dokumentoch a plánoch, či už na úrovni jednotlivých krajín, alebo aj na medzinárodnom poli, často je to vnímané aj ako samozrejmosť.

Ako vnímate fakt, že sa v agende súčasne vedľa seba nachádza ochrana prírody a zároveň rast ekonomiky? Je možné realizovať takéto protichodné ciele?

Spájanie ochrany prírody a rastu ekonomiky hodnotím pozitívne. Hoci môžu mať protichodné ciele, nie je to vždy nevyhnutné. Predovšetkým však tým, že sa tieto oblasti pokúsime spojiť, vytvárame základný predpoklad, aby sme našli funkčné riešenia. Čo nám azda môže ponúknuť optimistickejší pohľad, je, keď sa pozrieme na vývoj ochrany prírody vo svete za posledné desaťročia. Ochrana prírody má narastajúci význam, je čoraz častejšie predmetom alebo iniciátorom výskumu a dokážeme čoraz častejšie v praxi aplikovať vhodné riešenia.

Matúš Kúdela pracuje od roku 2005 ako vysokoškolský učiteľ na Katedre zoológie Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Vo výskumnej oblasti sa venuje predovšetkým problematike fylogenézy a evolúcie druhov hmyzu. V súčasných projektoch skúma druhové bohatstvo v Európe a jeho formovanie do súčasnej podoby. Vyučuje v rámci štúdia biológie predmety zamerané na entomológiu, biológiu v ochrane prírody a bioštatistiku.

Sekcia Globálne vznikla v rámci projektu Svet medzi riadkami, ktorý v spolupráci s HN realizuje mimovládna organizácia Človek v ohrození a Katedra žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Projekt spolufinancuje SlovakAid. 
Autorka je študentkou kurzu Globálne výzvy (nielen) pre žurnalistov. Kurz je súčasťou projektu Svet medzi riadkami.
globalne_loga

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk.