V Pobaltí existuje snaha Moskvyovplyvniť verejnú mienku prostredníctvom internetu, tvrdí Martin Stropnický.

Krajiny Vyšehradskej štvorky oznámili, že budúci rok pošlú do pobaltských krajín svojich vojakov, aby sa cvičili pred prípadnými hrozbami zo strany Ruska. Koľko jednotiek bude v Estónsku, Litve a Lotyšsku pôsobiť?
Dohodli sme sa na rote v sile asi 150 ľudí, ktorá bude postupne rotovať. Znamená to, že jednotlivé krajiny Vyšehradskej štvorky sa budú striedať po štvrťrokoch. V januári budúceho roka začne na tri mesiace Česká republika. Za nami nastupuje ako druhá Slovenská republika, potom Maďari a nakoniec Poliaci.

Z akých oddielov tam vojaci pôjdu a čo budú vykonávať?
V tejto chvíli to ešte nie je určené. Máme viac ako šesť mesiacov na to, aby sme to upresnili. Ale spektrum možných činností je nozaj široké. Môžu to byť CBRN (chemické, biologické, rádiologické a jadrové hrozby), logistika či pozemná protivzdušná obrana, ktorú už, mimochodom, vykonávame. Chceme vychádzať z potrieb, ktoré sa teraz budú formulovať. V každom prípade by výber oblastí nášho pôsobenia mal byť založený na požiadavkách hostiteľskej krajiny.

Viete už, v ktorej z troch pobaltských krajín budú českí vojaci pôsobiť?
Ani to ešte nie je definitívne dohodnuté. Je možné, že každý z troch mesiacov budeme v jednej pobaltskej krajine. Ten model však môže byť iný. Záleží od kapacít hostiteľskej krajiny, aké služby bude schopná poskytnúť.

Ako k tejto iniciatíve vôbec došlo?
Celé to vzniklo na jeseň minulého roka, keď nás ako predsedajúcu krajinu Vyšehradskej štvorky požiadalo Lotyšsko o určitú formu podpory a pomoci. Pobaltské krajiny sa všeobecne cítia ohrozené Ruskom. Tento mesiac som podnikol rýchlu cestu postupne do všetkých troch štátov v Pobaltí práve kvôli ruským aktivitám. Musím potvrdiť, že ich obavy sú odôvodnené. Ruská armáda koncentruje skutočne veľké sily a prostriedky v blízkosti hraníc s pobaltskými krajinami. A to už nehovorím o regióne Kaliningradu, ktorý je sám o sebe ozajstným arzenálom. Má v sebe obrovskú vojenskú silu. Nám teraz na schôdzke ministrov obrany NATO v Bruseli išlo o to, aby sme náš návrh nepredstavovali až na júlovom summite Severoatlantickej aliancie vo Varšave. Chceli sme, aby vo Varšave už vládol konsenzus v tom, že prichádzame s touto podpornou doplnkovou iniciatívou.

Súhlasili s týmto návrhom hneď aj zvyšné tri krajiny?
Priridzene, v rámci Vyšehradskej štvorky sme sa o tom rozprávali. Svojim kolegom som povedal, že by sme mali vyslať určité vojensko-politické gesto voči požiadavkám Lotyšska. Ostatní traja ministri obrany s tým súhlasili. Následne sa zišli náčelníci generálnych štábov všetkých štyroch krajín. Zhodli sa v tom, že takáto akcia je z vojenského hľadiska technicky možná. Načrtlo sa to aj na veliteľstve NATO v holandskom Brunssume ešte pred tým, než sme to zverejnili na ministeriáli v Bruseli. Tam to privítali ako vhodnú doplnkovú aktivitu. V každom prípade však vôbec nechceme konkurovať väčším aktivitám, ktoré v Pobaltí prebehnú.

V čom predstavuje Rusko hrozbu pre pobaltské krajiny?
Boli sme svedkami celého radu rôznych provokácií. Existuje tam snaha ovplyvniť verejnú mienku prostredníctvom internetu. Zaznamenali sme testovanie situácie pomocou menších kybernetických útokov. Takže tie dôvody sú úplne evidentné. Samozrejme, svoju úlohu zohráva aj ruská menšina v Estónsku a v Lotyšsku. Mimochodom, v Lotyšsku je z celkového počtu 2,8 milióna obyvateľov až 800-tisíc Rusov. V hlavnom meste Riga tvoria Rusi 45 percent obyvateľstva. Rovnako aj starosta Rigy je Rus. Nehovorím, že tam vládne permanentný konflikt, ale konfliktný potenciál to rozhodne má.

Kde vidíte najväčšiu silu, ktorú by práve krajiny Vyšehradskej štvorky mohli ponúknuť ako doplnok k aktivitám Severoatlantickej aliancie?
To záleží od každej z vyšehradských krajín osobitne. Ja by som len ťažko formuloval, čo môžu ponúknuť ostatné štáty. My však chceme prísť so špecializáciami, ktoré v pobaltských štátoch chýbajú. Napríklad nemajú na dostatočnej úrovni vzdušné sily. V podstate takmer nemajú lietadlá ani vrtuľníky. A práve vrtuľníky sú našou špecializáciou, či už je to výcvik, údržba alebo prevádzka, hoci tá do úvahy nepripadá.

Aké ďalšie špecializácie chcete pobaltským krajinám ponúknuť?
Nevylučoval by som ani logistiku. My napríklad Ukrajine pomáhame s know-how práve v oblasti logistiky. Možno aj špeciálne sily alebo vojenská polícia v celej šírke rôznych funkcií, ktoré vykonáva. Do úvahy pripadajú protichemické jednotky či špeciálne vojenské zdravotníctvo. Takže je toho naozaj pomerne dosť. Ale ako som už povedal, v tejto chvíli sme dohodnutí na politickej úrovni a vieme, že naše armády sú toho schopné kapacitne. Ďalšie detaily momentálne upresniť neviem. Na to je ešte príliš skoro.

Tlačili v Bruseli na naše krajiny západní partneri, aby sme zvýšili výdavky na obranu na požadované dve percentá?
Samozrejme. Generálny tajomník NATO Jens Stoltenberg to hovorí prakticky zakaždým. A nemožno sa mu čudovať. Je totiž celý rad štátov, ktoré nie sú medzi jedným a dvoma percentami výdavkov na obranu, ale dokonca pod jedným percentom. Treba sa však na to pozerať z komplexnejšieho hľadiska.

Čo tým máte na mysli?
V niektorých krajinách štátny rozpočet stagnuje. Musíte si uvedomiť, že jedna vec je percentuálny pomer nákladov voči HDP, druhá je však medziročný rast, ktorý ja osobne považujem za dosť dôležitý. No a ďalšou významnou vecou je to, koľko percent predstavuje obranný rozpočet v celkovom rozpočte štátu. A práve na základe toho uvidíte, ako si štát berie túto agendu k srdcu a či ju považuje za prioritnú. Nehovorím to preto, že by Česká republika mala ďaleko k tomu, aby splnila požadované dve percentá. Toto číslo akceptujeme. Je to aliančné kritérium, ktoré však nie je vždy úplne objektívne. A tiež nedáva možnosť nahliadnuť do toho, koľko z toho rozpočtu potom preinvestujete a koľko prejete alebo spotrebujete na bežné veci.

Ako to vyzerá s rozpočtom na obranu u vás?
Rozpočet má mandatórne, bežné a akvizičné výdavky. V tých bežných je zahrnuté napríklad servisovanie, ale aj také položky, ako je munícia. My ako Česká republika sme práve do munície investovali za posledný rok a pol rádovo stovky miliónov korún, keďže sme ju potrebovali doplniť. Niektoré druhy munície sú veľmi nákladné, takže aj kvôli tomu sa investičné percento u nás blíži k požadovanému číslu. A myslím si, že i Slovensko je na tom v tomto smere celkom dobre.

Členské štáty aliancie budú teda náklady na svoju obranu zvyšovať?
Dá sa povedať, že trend ide týmto smerom. Áno, o peniazoch sa bude hovoriť vždy. A Spojené štáty nám to budú pripomínať neustále, nech už napríklad prezidentské voľby u nich dopadnú akokoľvek. Nezabúdajme, že oni platia zhruba 65 percent celého rozpočtu aliancie a to je dlhodobo neudržateľné. Preto sa im nečudujem, že vyzývajú Európu k väčšej aktivite.

V Bruseli výrazne rezonovala aj otázka vzťahov voči Rusku. Je medzi krajinami NATO v tomto smere úplná zhoda?
Každý určite nemá úplne rovnaký názor na vzťahy s Ruskom. A ani ho mať nemôže. Každý má totiž svoju vlastnú historickú skúsenosť s Ruskom, ktorá je buď mierne alebo veľmi odlišná od skúseností iných krajín. Prirodzene, každý štát má aj rozdielnu geografickú polohu, ktorá ho môže vystavovať väčšej miere ohrozenia, než niekoho iného. V tejto otázke vždy bude zohrávať úlohu určitý juho-severný rozmer pohľadu na danú vec. Ale myslím si, že základ tohto pohľadu je spoločný. A existuje v ňom potreba jednoty.

Myslíte si, že Západ by mal s Moskvou diskutovať o bezpečnostnej situácii?
Áno, s Ruskom je žiaduce viesť určitý dialóg. Na druhej strane, ten dialóg nemôže byť vedený prostredníctvom akéhosi bianco šeku. Musí byť podložený rešpektovaním Minských dohôd, ktoré sú systematicky porušované. Práve o tom som hovoril s britským kolegom, ministrom obrany Michaelom Fallonom.

Ako sa pozeráte na vývoj konfliktu na východe Ukrajiny?
Médiá to radi označujú sloganmi ako zamrznutý konflikt. Čo je však na ňom zmrazené, keď ja skutočne každý druhý deň dostávam esemesky o stratách na životoch? Väčšinou už dnes na východnej Ukrajine zomierajú nielen vojaci, ale aj civilisti. Takže ja na tom nič zamrznuté nevidím. Jednoducho sa ten konflikt naďalej vlečie. Niektoré krajiny majú pre Rusko väčšiu mieru pochopenia, iné sú v tomto ohľade rigidnejšie.

Dohodli ste sa s kolegami z Vyšehradskej štvorky na spoločnej stratégii, s ktorou prídete na júlový summit NATO do Varšavy?
My sme sa zišli v rámci iniciatívy štyri plus tri, teda Vyšehradská štvorka a tri pobaltské krajiny. Našim cieľom bolo dohodnúť sa na niečom, čo nebudeme musieť o dva týždne riediť, alebo hovoriť, že to bolo myslené inak. Chcel som mať ako zástupca predsedajúcej krajiny Vyšehradskej štvorky istotu, že sa to starostlivo predjedná so všetkými zúčastnenými stranami a vydá sa k tomu správa, aby sme sa potom neblamovali. Je dôležité, aby všetci vopred povedali – áno, je to v poriadku, my s tým súhlasíme a nič sme si nerozmysleli. Práve o tomto bola naša schôdzka, čo naši partneri následne naozaj ocenili.

Ostatné krajiny NATO na čele so Spojenými štátmi sa v Bruseli dohodli, že pošlú do Poľska a Pobaltia štyri prápory v celkovej sile asi 4-tisíc mužov. Naše štáty posielajú 150 vojakov. Je to dostatočný príspevok?
Niekomu sa môže zdať, že to je príliš málo. Prirodzene, 150 ľudí nie je ktovieaká sila. My sme si však už napríklad pri migračnej kríze overili význam takpovediac symbolickej pomoci, ktorú sme poslali do Maďarska alebo do Slovinska. Mám tým na mysli ľudský potenciál, vtedy išlo o lekársky tím. Ukázalo sa, že mnohokrát je veľmi dôležité poslať odkaz solidarity aj vo vojenskej oblasti. Pre mňa má význam, že ich obavy berieme určitým spôsobom do úvahy.

Aké témy sa ešte riešili na ministerskej schôdzke v Bruseli?
Musím povedať, že tentokrát bolo tej agendy naozaj veľa. Samozrejme, nepochybne to ovplyvnila blízkosť summitu NATO vo Varšave. Hovorilo sa o Afganistane aj o medzinárodnej koalícii v Iraku. Prvýkrát sa na tejrto schôdzke zúčastnila ministerka obrany Čiernej Hory, ktorá tiež prispela so svojim vystúpením. Potvrdila to, čo bolo o nej známe už z minulých stretnutí, že je to veľmi kompetentná dáma.