Je Európska únia schopná pokračovať vo svojom rozvoji aj po šoku rozšírenia o desať krajín, ktoré nastane v sobotu, alebo smeruje nutne k paralýze? Je rozšírenie skokom do neznáma, alebo starostlivo premysleným a pripraveným činom, pre ktorý únia vytvorila základné podmienky?
"Toto rozšírenie smeruje ku katastrofe," predpovedá Fraser Cameron, bývalý vysoký úradník Európskej komisie a dnes analytik v bruselskom Stredisku európskej politiky (EPC). "Tí, ktorí vstupujú, nie sú pripravení a je ich príliš veľa. Procedúra nie je premyslená a inštitúcie EÚ nie sú uspôsobené. Hrozí zahltenie, spomalenie celej mašinérie," vyhlásil. Poukázal na to, že sa EÚ pustila do východného rozšírenia nie z nutnosti alebo presvedčenia, ale preto, že Nemci trpeli pocitom viny, severné a niektoré južné krajiny potrebovali nových spojencov a Briti dúfali, že sa tým zastaví prehlbovanie integrácie. "Nikdy to nebol populárny projekt. V kombinácii s ekonomickými problémami budú ľudia čoraz menej veriť v Európsku úniu."
Nemecko-francúzsky publicista Alfred Grosser sa na rozšírenie tiež pozerá skepticky a neverí, že bude úspešné. "V politickej rovine sa nám rozšírenie nepodarilo. Prepásli sme správu príležitosť na vytvorenie potrebných politických inštitúcií. Teraz je už príliš neskoro," vyhlásil 79-ročný politológ, ktorý je jedným z iniciátorov porozumenia medzi Nemeckom a Francúzskom, pre agentúru DPA.
Apokalyptické videnie budúcnosti odmieta Peter Ludlow, veterán medzi bruselskými politológmi. "Koľkokrát už v EÚ ľudia vyhlasovali, že sme na konci cesty. A neboli sme. Som presvedčený, že proces integrácie je veľmi hlboko zakorenený - toto ho neohrozí. Môžeme čakať poruchy, ale nie krízy," povedal.
Riadiť a spravovať klub 25 členských štátov bude nepochybne ťažšie, ako keď bolo členských krajín šesť, dvanásť alebo pätnásť. Jednotným vnútorným trhom budú otriasať obrovské ekonomické rozdiely - veď HDP všetkých desiatich vstupujúcich krajín predstavuje päť percent HDP pätnástky.
V politickej sfére sa často hovorí o "atlantizme" vstupujúcich krajín a zložitom vzťahu k Rusku, ktorý si so sebou prinesú.
Najväčšie vrásky však spôsobuje bruselským analytikom inštitucionálny rámec rozšírenej EÚ. Ako vtesnať dvadsaťpäťku do zväzku, kde sa krásne žilo šiestim, pohodlne dvanástim, ale pätnástim už bolo v ňom tesno? Zaiste je tu spásny návrh ústavy, jej ratifikácia však nie je istá.
Podľa Camerona má EÚ na výber medzi chaosom, keď si bude každý robiť, čo chce, vo veľmi uvoľnenom medzivládnom rámci, a vznikom "pevného jadra", prípadne "direktoriátu", ktorý bude rozhodovať. Jeho členovia budú postupovať vo svojom záujme a bude im jedno, či ich ostatní nasledujú alebo nie. Aj to mu však pripadá ako lepšia cesta, pretože alternatívou by bolo, že by sa integračne orientované štáty začali dohadovať mimo rámca EÚ - čo by v podstate znamenalo jej koniec. Ludlow odmieta tieto vízie ako "nebezpečný lacný pesimizmus".
Podľa Camerona sa v EÚ pod vplyvom samohybnej dynamiky čoraz neuváženejšie rokuje s krajinami, ktoré sa tlačia do dverí. Zatiaľ čo sa štáty, ktoré vstupujú teraz, pripravovali desať rokov, balkánske krajiny už rokujú alebo chcú rokovať, bez toho, aby sa vôbec stali pridruženými členmi. Rumunsko nebude v roku 2007 absolútne pripravené na vstup, podobne ako dnes Poľsko. A Turecko? "Je tu perspektíva, že do desiatich rokov bude mať únia 30 alebo 35 členov," varuje. "Dvadsať rokov sme hovorili, že nesmieme nikdy zopakovať prijatie takej nepripravenej krajiny, ako Grécko a teraz tú chybu opakujeme mnohonásobne, pričom je únia odvtedy oveľa zložitejšia. Dospievame pomaly k bodu, keď to veľké silné krajiny prestane baviť a začnú si dôležité veci medzi sebou vybavovať sami."