Od iracko-kuvajtskej hranice je to do Bagdadu približne päťsto kilometrov. Cesta do mesta, v ktorom Saddám Husajn nastavuje spojencom vzdorovito čelo, sa však pre invázne jednotky, ktoré včera večer na severe Kuvajtu netrpezlivo čakali na rozkaz k útoku, môže predĺžiť. Záleží na tom, kadiaľ sa vydajú. Ak príslušníci 1. expedičného zboru námornej pechoty USA nenarazia hneď na začiatku svojho ťaženia na výrazný odpor Saddámových jednotiek, budú musieť bleskovo prekonať sto kilometrov púšte ležiacej medzi kuvajtskou hranicou a juhoirackým Nasirijahom. Aby sa vyhli soľnej pôde, teda oblasti okolo Šat Al-Arabu, kde sa zlievajú Tigris s Eufratom, musia postupovať na severozápad. Britská Kráľovská pechota zamieri na základe plánu spojeneckého velenia spoločne s Američanmi na sever k šíitmi obávanej Basre. Sprievod púšte sa však môže značne skomplikovať. Sever Kuvajtu totiž včera zasiahla ďalšia z piesočnatých búrok, ktoré v marci sužujú celú oblasť Stredného východu. Na niektorých úsekoch, v ktorých sa pripravovali invázne jednotky, nepresahovala viditeľnosť dvesto metrov a clona jemného piesočnatého prachu zasahovala i Kuvajt City. "To nič nie je, už sme tu zažili deň, keď sme nevideli ďalej ako na dvadsať metrov. Prach sme mali aj v hangári, lebo sa dostal dnu cez ventiláciu. Museli sme mať celý čas na tvári uteráky, väčšina z nás i pri spaní," hovorí major Petr Patočka, hlavný lekár česko-slovenského protichemického práporu umiestneného v hlavnom meste Kuvajtu v areáli výstaviska.
"Za piesočnatej búrky fúka vietor bez prestávky dlhé hodiny a piesok máte všade. Dostane sa vám do vojenskej techniky i do zbraní, pokiaľ si ich náležite nezabalíte. Kuvajtská púšť nie je tvorená klasickými dunami, ako ich človek pozná z filmov, je skôr plochá. Jemný piesok poháňaný vetrom alebo pri búrke zaplní všetky priehlbiny a v nich môžu autá ľahko uviaznuť. "Aj za ideálnych podmienok sa vozidlá pohybujú najviac štyridsaťkilometrovou rýchlosťou," hovorí veliteľ strážnej čaty poručík Tomáš Gubas, ktorý púštne podmienky dobre pozná z mnohých cvičení, ktoré absolvoval. "K tomu treba prirátať aj extrémne teploty. Kovové konštrukcie sú pod plachtami také rozpálené, že sa ich človek bez rukavíc nemôže dotknúť, aby sa nespálil. Pri intenzívnej streľbe sa na púšti omnoho viac zahrievajú zbrane, jednotky sa preto musia častejšie striedať," pokračuje Gubas, ktorý v zdravotníckom vozidle zaparkovanom priamo v hangári jednotky práve absolvoval tretie očkovanie proti antraxu.
"Bez helmy a dlhých rukávov je pobyt na púšti nemysliteľný. Spálite sa za chvíľu, a to už teraz nehovoriac o lete, keď je na slnku až sedemdesiat stupňov. V ochrannom odeve vydržíte tak dve hodiny. A vysoké nároky sú, samozrejme, aj na pitný režim. Už sa mi stalo, že som za niekoľko málo hodín vypil sedem litrov vody. Telo to pritom absolvovalo bez zvyškov," uzatvára veliteľ strážnej čaty práporu.
Pri pohľade na hliadky umiestnené na streche hangáru stojaceho na okraji Kuvajt City, do ktorého praží slnko, si človek ľahko predstaví, čo vojakov čaká ďalej za mestom či priamo v púšti. Príslušníci česko-slovenskej jednotky ale ťažké podmienky znášajú statočne. Sťažujú sa tak nanajvýš na monotónny životný rytmus a každodenný prídel zo zásob armády USA známe ako Meat Ready to Eat (jedlo pripravené na požitie). Vojnu v extrémnych podmienkach opakovane nacvičovali taktiež Američania a Briti, ako i v púšti Texasu či pobrežných dunách Cypru. Odpor Husajnových republikánskych gárd by im potom mohli pomôcť prekonať i zbrane, ktoré dosiaľ žiadna z armád nevyskúšala.