Dokument je nezvyčajne krátky - trojstranový. Platnosť zmluvy je desať rokov, aj počas tejto lehoty ju však môže každá zo strán vypovedať. Oznámiť to musí tri (!) mesiace vopred. Ruská strana je však spokojná s jeho formou, bude to totiž záväzná dohoda, ktorú budú musieť ratifikovať parlamenty oboch štátov. Experti tentoraz poznamenávajú, že má po dlhých rokoch šancu stať sa prvou dohodou, ktorú ratifikujú oba parlamenty. V minulosti sa to párkrát nepodarilo...
Kontrola jadrového zbrojenia sa datuje od začiatku 70. rokov. Krátko po kubánskej kríze si obidve mocnosti museli priznať, že jadrové riziko nezvládnu bez vzájomných rokovaní. Okrem toho bolo potrebné obmedziť astronomické finančné výdavky na zbrojenie a v neposlednom rade udržať vyvážený dvojmonopol atómových zbraní. Po prvýkrát vykročili týmto smerom americký prezident USA Richard Nixon a generálny tajomník ÚV KSSZ Leonid Brežnev. V Moskve 26. mája 1972 slávnostne podpísali dočasnú dohodu o niektorých opatreniach v oblasti obmedzenia strategických útočných zbraní (SALT-1) a dohodu o obmedzení systémov protiraketovej obrany (ABM). Podpisom pod SALT-1 sa veľmoci zaviazali nezačínať s vývojom nových medzikontinentálnych balistických rakiet, nezvyšovať počty raketových ponoriek a nosičov medzikontinentálnych balistických rakiet. Dohoda o obmedzení systémov protiraketovej obrany dovoľovala každej strane len dva systémy protiraketovej obrany pokrývajúce hlavné mesto a základňu s medzikontinentálnymi raketami (v roku 1974 ZSSR a USA podpísali protokol, ktorý obmedzil množstvo dovolených systémov len na jeden). Obidva dokumenty vstúpili do platnosti 3. októbra 1972. Platnosť dohody ABM bola neobmedzená (13. decembra 2001 USA vyhlásili, že od nej odstupujú od júna 2002). Druhá etapa rokovaní hláv veľmocí sa v roku 1979 skončila neúspešne. Prezident USA Jimmy Carter a Leonid Brežnev síce dohodu SALT-2, na základe ktorej mal byť počet nosičov balistických rakiet obmedzený na 2 250, podpísali, americký Kongres ju na protest proti sovietskej invázii do Afganistanu odmietol ratifikovať. Ochladenie vzťahov medzi Východom a Západom na rozhraní 70. a 80. rokov obnovilo preteky v zbrojení. Obe strany však ustanovenia dodržiavali do konca roku 1986. Osemdesiate roky boli svedkom pozoruhodných dohôd o odzbrojení. Michail Gorbačov, ktorý si uvedomoval nutnosť znížiť vojenské náklady a prezident USA Ronald Reagan podpísali v roku 1987 dohodu o likvidácii rakiet stredného a krátkeho doletu. Predpokladala zničenie všetkých balistických a okrídlených rakiet s doletom od 500 do 5 500 km. Dokument nadobudol platnosť v júni 1988, ich likvidácia sa zavŕšila v roku 1991. Dohoda START-1 z roku 1991 zaviazala zúčastnené strany na prvé skutočné zníženie stavu strategických jadrových arzenálov. Vyžadovala zhruba tretinové zníženie počtu jadrových hlavíc v priebehu siedmich rokov po vstupe zmluvy do platnosti. Po rozpade ZSSR sa postsovietske krajiny zaviazali, že všetky strategické jadrové rakety presunú na územie Ruska. START-1 vstúpila do platnosti v roku 1994. V období medzi tým sa záväzky vyplávajúce z prvej zmluvy START prehĺbili. Obmedzovanie počtu strategických jadrových zbraní sa urýchlilo zmluvou START-2, ktorá nadväzovala na predchádzajúce. Podľa nej by Rusko ani USA nemali mať do roku 2008 viac ako 3 500 hlavíc, polovica z nich môže byť rozmiestnená na ponorkách. Už v marci 1997 sa prezidenti Boris Jeľcin a Bill Clinton v Helsinkách dohodli, že začnú rokovať o zmluve START-3, ktorá dovolí ešte znížiť úroveň jadrových arzenálov oboch mocností. Bezúspešne. Odzbrojovací proces za Putina a Busha S nástupom Putina k moci sa toho veľa zmenilo. S viac ako štvorročným omeškaním oproti americkej strane ratifikovala Štátna duma, po Putinovom prejave, na začiatku roku 2000 dohodu START-2. Jej úhlavnými nepriateľmi boli najmä komunisti a ich ľavicoví spojenci, ktorí mali vtedy v parlamente väčšinu. Líder komunistov Gennadij Zjuganov nazval schválenie dokumentu historickou chybou a posledným krokom k zničeniu krajiny. Dôležitým medzníkom v o(d)zbrojovacom procese bol nástup Georgea W. Busha na post amerického prezidenta. Prišiel s požiadavkou rozsiahlej reformy amerických ozbrojených síl. V prejave z 1. mája 2001 jasne vytýčil smer: nová americká administratíva bude pokračovať v plánovaní výstavby strategického protiraketového systému (nadviazal na svojho predchodcu Clintona) napriek technickým problémom. USA konštatovali rastúce nebezpečenstvo chemických, biologických a jadrových zbraní, ktoré vlastnia niektoré "rizikové štáty" s raketami dlhého doletu. Nová Bushova administratíva s mnohými stúpencami tvrdej línie, "jastrabmi", strategickú dohodu ABM nazýva aj reliktom studenej vojny a prežitkom. Rusko sa dlho vyhrážalo, že v prípade jednostranného vypovedania zmluvy ABM prehodnotí svoje povinnosti vyplývajúce s Dohody o o likvidácií rakiet stredného a malého doletu a START-1, START-2. Pre agentúru ITAR-TASS vtedy veliteľ Národného centra pre zmenšenie jadrového nebezpečenstva generálneho štábu ozbrojených síl Ruska generál Vjačeslav Romanov vyhlásil, že Rusko je technicky a operatívne schopné podniknúť adekvátne kroky v rámci prehodnotenia dohôd START-1 a START-2. Alebo, povedané slovami Vladimira Putina, "Rusko bude robiť samostatnú jadrovú politiku". Po 11. septembri bolo jasné, že Amerika od zmluvy odstúpi, dôvodom bola hrozba terorizmu (určite by však od nej odstúpila aj bez septembra). Keď však prišlo na lámanie chleba, zareagovalo Rusko, už súčasť protiteroristickej koalície, chladnokrvne. Prezident Vladimir Putin síce v priamom televíznom prenose označil krok americkej administratívy za "chybu", napriek tomu však uistil, že dobré vzťahy medzi oboma krajinami nie sú ohrozené. Nielenže sa nekonalo odstupovanie od starých dohôd, Rusko a Amerika dnes podpíšu novú dohodu. "Tento dokument pochová dedičstvo studenej vojny," vyhlásil George W. Bush. Čo s jadrovými hlavicami? Rozhodnutie zlikvidovať hlavice však znamená len začiatok technických problémov. Ich rozmontovanie je zložitý proces, ktorý často môžu robiť len tí, ktorí ich poskladali. A potom je tu ešte otázka - čo s jadrom, ktoré pozostáva z niekoľkých kilogramov plutónia-239 alebo vysokoobohateného uránu-235? Mnohé z nich sa skladujú na skladoch ako Pantex v Texase, alebo Majak na východ od Uralu. Experti varujú, že sa pri nedostatočnom strážení môžu dostať do cudzích rúk. Podľa informácií britského denníka Financial Times idú chýry, že USA chcú odvrátiť nebezpečenstvo a zorganizovať v rámci Veľkej sedmičky (G7) rozsiahlejšie financovanie ruských programov na likvidáciu jadrových hlavíc a zvýšenie bezpečnosti ich skladovania. Prvý program na iné využitie zbrojného jadrového potenciálu sa objavil už po podpise dohody START-2 v roku 1993. Komerčný program mal názov Megatony na megawatty. Rusko malo v priebehu 20 rokov rozriediť 500 ton vysokohodnotného uránu s inými izotopmi uránu a predať USA za dvanásť miliárd dolárov. Súkromný podnik Usec v štáte Ohio mal z uránu nižšej kvality vyrobiť tepelné elementy a predať ich americkým jadrovým elektrárňam. Nemecký denník Süddeutsche Zeitung uvádza, že do dnešného dňa sa spracovalo týmto spôsobom približne 6 000 ruských hlavíc a získalo sa vyše 4 000 ton jadrového paliva. Poznamenáva však, že Usec na tom prerobil. Ponuka uránu bola väčšia ako dopyt, ceny preto rýchlo klesli. Riešenie menom MOX Je pochopiteľné, že Rusi chcú na uráne zarobiť. Musia vyrábať mox - zmes ochudobneného uránu, ktorý vznikol v rámci procesu obohacovania uránu určeného pre jadrové elektrárne, a približne 3 percentá plutónia, čo je tiež výsledkom spracovania použitého paliva pôvodom z jadrových elektrární. Mox sa používa ako palivo v tzv. moxových reaktoroch. Krajiny G7 chcú Rusku technicky aj finančne pri realizácii vlastného MOX-programu pomôcť. Spoločnosť Siemens mala vypraviť na Majak zariadenie na výrobu moxu. Nadšenie však opadlo, keď pracovná skupina ohodnotila náklady ruského programu na dve miliardy dolárov. Vo februári Siemens stratil trpezlivosť a predal najlepšiu časť zariadenia Japonsku. Niektorí experti navrhujú iné riešenie - namiesto prestavby ruských reaktorov predávať mox elektrárňam v západnej a strednej Európe. Do úvahy pripadá len šesť krajín - Francúzsko, Belgicko, Holandsko, Švajčiarsko, Nemecko a Japonsko. Rakiet bude tak či tak menej Rakiet bude menej tak či tak, tvrdia ruské i americké médiá. "Počet hlavíc by sme znížili aj bez dohody, najmä tie, ktoré zastarali", povedal vysokopostavený predstaviteľ americkej administratívy. "Počet rakiet, ktoré vlastní Rusko, sa v súčasnosti musí znižovať tak či tak," tvrdí aj stanica NTV. Záručná lehota na ich prevádzku pomaly vyprší. Z komplexov, ktoré sú v prevádzke, sa iba RS-18 a RS-12M vyrábajú v Rusku, základná výrobná báza RS-20 a RS-22 je na Ukrajine. Experti predpovedajú, že záručná lehota 170 rakiet RS-18 vyprší medzi rokmi 2001 - 2005. Záručná lehota výroby rakiet RS-22 a RS-12M (Topoľ) bude 10 - 15 rokov, vyprší v rokoch 2005 - 2010. Aj obranný raketový systém, ktorý obklopuje Moskvu, je podľa ruských veliteľov zastaraný. Systém A-135 neslúži svojmu cieľu a mal by byť vyradený, citovala ruská agentúra Interfax bývalého veliteľa ruských kozmických síl generálporučíka Anatolija Sokolova. V Rusku sa otázkami vývoja a dodávok zbraní zaoberá vyše 2 000 priemyselných a vedeckých podnikov, robí v nich okolo 3,8 milióna ľudí, milión z nich sú vedci. Percentuálne predstavujú tieto podniky 7 - 8 percent priemyselnej výroby Ruska. Osemdesiat percent vedeckých komplexov a 40 percent priemyselných je v štátnych rukách. Amerika zoči-voči novým hrozbám neustále zvyšuje rozpočet. Snemovňa reprezentantov amerického Kongresu schválila tento mesiac finančný plán pre rezort obrany a na budúci rok počíta s 383 miliardami dolárov. |
StoryEditor
Američania a Rusi dnes pochovávajú dedičstvo studenej vojny
Jadrové veľmoci Rusko a USA podpíšu dnes novú dohodu o odzbrojení. Podľa Dohody o znížení strategických útočných potenciálov zredukujú obidve krajiny počet jadrových rakiet dlhého doletu v priebehu desiatich rokov o dve tretiny. Do roku 2012 by mala každá krajina vlastniť len 1 700 - 2 200 jadrových hlavíc. Súčasný stav je 5 000 - 6 000.
