Po 34 rokoch trpezlivej práce peruánski výskumníci z najprestížnejšej poľnohospodárskej univerzity La Molina v Peru "vypestovali" nový vývozný kulinársky artikel. Veria, že sa im s ním podarí preraziť nielen na jedálne stoly po celej Amerike, ale aj inde vo svete. Nejde o nič väčšie či menšie, než o morča.
V Spojených štátoch a Európe je toto zvieratko bežným maznáčikom miliónov detí a obľúbené je nielen tam. V Peru, ktoré je domovskou oblasťou tohto malého hlodavca, zostáva zdrojom bielkovín predovšetkým vo vidieckych oblastiach, je jednou z hlavných súčastí ľudovej medicíny v Andách, tiež ho zvyknú obetovať bohom.
"Je všeobecne známe, že Peruánci konzumujú morčatá. Cudzinci sa tomu skôr vyhýbajú, vidia v nich domácich maznáčikov," vysvetľuje Gloria Palaciosová, riaditeľka projektu na vývoz morčiat ako gastronomického artiklu. "Myslím si, že keď sa oboznámia s touto kuchyňou, možno jej podľahnú a budú ju chcieť ochutnať. Je to skutočná lahôdka," dodáva.
Peruánci skonzumujú ročne približne 65 miliónov morčiat. Vyžaduje si to zvyčajne len dve ruky, ktoré oddelia skromné množstvo mäsa od kostričky -- hlavička pritom býva často ponechaná ako ozdoba taniera.
Univerzita La Molina začala v tomto roku vyvážať "peruánsky druh" morčaťa -- rýchlejšie rastúci, guľatejší, chutnejší -- do Spojených štátov, Japonska a niekoľkých európskych krajín, kde je značná populácia peruánskych imigrantov. Každý týždeň odošlú zásielku asi tisícky morčiat zväčša do USA, spresňuje Lilia Chaucaová, vedúca výskumného projektu, ktorý univerzita spustila už v roku 1970. Každé morča váži niečo vyše kilogramu. Na porovnanie: morčatá živené lucernou a rastlinnými šupkami takmer všade na andskom vidieku dosahujú váhu asi 680 gramov.
Morčacie mäso má vysoký obsah bielkovín a, naopak, málo tukov a cholesterolu. Chuťou pripomína králičie mäso.
Archeologické nálezy ukazujú, že v Peru sa morčatá udomácnili už okolo roku 2500 pred naším letopočtom a mali vždy hlboký kultúrny i náboženský význam. Tieto malé hlodavce sú naďalej významným "nástrojom" rituálnych liečiteľov, ktorí využívajú morčatá na diagnostikovanie choroby. V 17. storočí napísal kronikár s miestnymi koreňmi Huamán Poma de Ayala, že každý júl Inkovia obetovali na hlavnom námestí v Cuzcu 100 lám a 1 000 bielych morčiat, "aby ani slnko, ani voda nepoškodili potravu".
Od začiatkov španielskej kolonizácie katolícka cirkev ostro potláčala indiánske náboženské ikony. Ale morčatá boli ušetrené. Prvý biskup a neskôr arcibiskup v Lime Gerónimo de Loayaza (1545 -- 1575) totiž odmietol vyhovieť žiadosti španielskych kňazov a nariadiť hromadné zabíjanie hlodavcov z obavy, aby to nevyvolalo povstanie. Španielski kolonizátori najímali indiánskych maliarov, tkáčov a rezbárov, aby vytvárali výzdobu do katolíckych kostolov a zároveň prispievali k evanjelizácii domorodcov. Títo umelci, samozrejme, kopírovali vzory dovezené z Európy, ale pridávali k nim i peruánske motívy. Takže dodnes kostoly v Lime a Cuzcu zobrazujú indiánske predstavy o poslednej večeri Pána -- Ježiš a jeho 12 apoštolov jedia pečené morča.