Most spájajúci Európu a Áziu cez Bosporskou úžinu bol v piatok nasvietený vo francúzskych farbách na znamenie tureckej solidarity po desivom útoku v dave oslavujúcom vo štvrtok v Nice francúzsky štátny sviatok.
A potom ho z ničoho nič obsadili vojaci v pokuse o prevrat, ktorého cieľom bolo údajne obnoviť sekulárny poriadok republiky. Ten v minulom storočí vybudoval "otec Turecka" Mustafa Kemal Atatürk, ale v tomto storočí sa štátne zriadenie za vlády Recepa Tayyipa Erdogana pomaly priklonilo k neoislámskému smeru, napísal v analýze denníka Financial Times David Gardner.
Vojaci s tankami obsadili televízne stanice, letiská i mosty. Štátna televízia TRT prestala vysielať. Vo vzduchu lietali stíhačky. Erdogan, trojnásobný premiér a teraz prezident, ktorý si zvykol rušiť disidentské noviny a stanice, väzniť novinárov a umlčovať sociálne médiá, musel prehovoriť k národu cez video aplikáciu FaceTime prostredníctvom mobilného telefónu, ktorý držal v ruke turecký novinár CNN.
Toto symbolické spojenie digitálneho veku s manuálnym retro štýlom môže poslúžiť ako metafora spôsobu, akým Erdogan zmodernizoval Turecko a zároveň ho zaviedol do novoosmanského autoritárskeho zriadenia, so sebou samým v úlohe novodobého sultána.
Povahou tyranský a so sklonom k neobmedzenej vláde ako výkonný prezident podľa novej ústavy francúzskeho štýlu, vyhral Erdogan desatoro volieb v rade od roku 2002. Polovica Turkov mu bezvýhradne dôveruje a mnoho jeho stúpencov v noci na dnes vypočulo jeho výzvu, aby vyšli do ulíc. Pre nich je to spoločný boj. A vojaci, ktorí by znovu chceli vyjsť na tankoch do ulíc, by sa radšej mali uistiť, že majú širokú podporu - a nie len v rámci armády.
Jedným z dôvodov Erdoganovho pozoruhodného politického úspechu je skutočnosť, že sa liberáli a ľavičiari vzdali politickej kultúry, ktorá čo desaťročie vyústila v nejaký prevrat, a keď sa Erdoganova umiernená Strana spravodlivosti a rozvoja (AKP) postavila mocným tureckým generálom, tak ju podporili.
Armáda sa pokúsila AKP zakázať po jej druhom masívnom víťazstve vo všeobecných voľbách v roku 2007, ale ustúpila po mohutnej vládnej čistke, ktorá poslala jedného z desiatich generálov za mreže a pripravila vrchné velenie armády o značnú časť moci.
Aby sa mu to mohlo podariť, oprel sa Erdogan o údernú silu polície, prokurátorov a špehov lojálnych Fethullahovi Gülenovi, islamskému imámovi žijúcemu v USA. Keď vojenské súdy nabrali ešte epickejšie šírky, obrátila sa AKP aj proti stúpencom Güllena, ktorí v roku 2013 začali vyšetrovanie korupcie v Erdoganovom vnútornom mocenskom kruhu.
Zúrivosť tohto meziislámského boja podlomila kolená tureckým inštitúciám a vyniesla späť do mocenského kruhu tureckú armádu. Z konšpiračného vládneho pohľadu za pokusom o prevrat stoja buď Güllenovi stúpenci, alebo niekdajšia tvrdá päsť generálov.
V armáde panuje nespokojnosť. Nielen preto, že stratila skorší vplyv, ale tiež kvôli tureckej politike v Sýrii. Vláda až donedávna dovoľovala príliv dobrovoľníkov a zbraní do Sýrie, čo umožnilo Islamskému štátu (IS) vybudovať si v krajine sieť svojich buniek.
V minulom roku IS bombardoval ciele spojené so znovu rozdúchaným kurdským povstaním, proti ktorému Ankara bojuje už tri desaťročia. Tento rok už IS mieri proti tureckému štátu, a to nielen júnovým krvavým útokom na letisko v Istanbule. A armáde pripadá, že reakcia Erdogana, ktorý sa viac ako problematikou IS zaoberá kurdskou otázku, Güllenovými stúpencami a upevňovaním svojej vlády jedného muža, je prinajlepšom vlažná.
Tento vojenský pokus o prevrat v krajine zlyhal a Turecko bude čeliť novej čistke svojich bezpečnostných síl. AKP bude bojovať proti armáde a Güllenovými stúpencami oslabenej vojenskej aj policajnej rozviedke. Predovšetkým ale táto epizóda ešte viac oslabí imunitný systém členskej krajiny NATO, ktorá kĺže z Európy do blízkovýchodného chaosu.