Mustafa Kemal AtatürkReuters
StoryEditor

Puč v Turecku pripomína podpálenie snemu v hitlerovskom Nemecku. Tým, čo po ňom nasledovalo

21.07.2016, 00:00
Erdogan zvíťazil nad zakladateľom moderného európskeho Turecka, píše František Šebej, poslanec NR SR.

Ten, ktorého sa podarilo tureckému prezidentovi Erdoganovi pri potlačení čudesného pokusu o vojenský prevrat definitívne poraziť, nebol islamský duchovný Fethullah Gülen, na ktorého ukázal Erdogan okamžite prstom ako na strojcu prevratu. Gülen vychádza zo svojho rozsiahleho príbytku v americkej Pennsylvánii iba zriedka a väčšinou aby vyhľadal medicínske služby. A nebol to ani jeden z práve zatknutých tureckých generálov, hoci tí si to možno odskáču najviac. Bol to úplne iný generál, ktorého Erdogan porazil. Volá sa (volal sa) Mustafa Kemal. V roku 1934 mu turecký parlament, už ako prezidentovi, odhlasoval slávne nové meno – Atatürk – otec všetkých Turkov.

Dedičstvo Mustafu Kemala
Aby bolo jasné, o čom je reč, keď vravím, že Erdogan dávno nebohého Atatürka porazil, treba si stručne pripomenúť, čo Atatürk Turkom zanechal, a prečo. V roku 1923 sa stal prezidentom ako vrchný veliteľ ozbrojených síl, ktorý Turecku zachránil aspoň to územie, ktoré dnes Turci obývajú. Jeho prvým prevratným počinom bolo, že zrušil kalifát a založil republiku. Osmanská ríša porazená, okyptená a rozprášená v prvej svetovej vojne bola totiž kalifátom – sultán bol zároveň kalifom a právnym poriadkom Osmanov bol diktát islamu, šaría. Mustafa Kemal vedel, že islam je prekážkou pre modernizáciu krajiny a jednoducho jeho nadvládu zrušil. Tvrdou rukou. Nebol demokrat, ale diktátor, a neznášal polovičné riešenia. A urobil pre Turkov, a tiež Turkyne, ešte niekoľko milých vecí. Zbavil ich príkazom všetkých vonkajších znakov ich moslimstva a neváhal pri tom použiť silu a tresty, muži si museli oholiť brady a museli prestať nosiť na hlave fez, ženy sa museli prestať zahaľovať. A, čuduj sa moderný svete, zakázal polygamiu povolenú islamom, ženy zrovnoprávnil a v roku 1930 im dal volebné právo. Len tak pre zaujímavosť, v oslavovanej bašte priamej demokracie, vo Švajčiarsku, získali ženy volebné právo až v roku 1971 a Lichtenštajnsku až v roku 1984. Na Atatürkov príkaz tiež prešlo Turecko z islamského na európsky gregoriánsky kalendár (ten náš) a ocitlo sa tak v dvadsiatom storočí. Zrušil používanie arabského písma a v roku 1928 zaviedol v Turecku latinku, pričom sa sám podieľal na tvorbe diakritiky, ktorá latinskú abecedu prispôsobovala tureckej výslovnosti. Len desať percent Turkov bolo dovtedy gramotných, latinka pomohla to percento dramaticky zvýšiť.

Mustafa Kemal tak poslal svoj národ do školských lavíc, možno čiastočne proti jeho vôli, ale rozhodne v jeho záujme. Islam úplne vytesnil z politického života do mešít, Korán dal preložiť do turečtiny a modliť sa bolo povolené len po turecky. A texty kázní duchovným v mešitách schvaľoval úrad. Mustafa Kemal sa jednoducho rozhodol premeniť stredovekú krajinu uviaznutú v nehybnosti islamského kalifátu na moderný európsky štát. Dopustil sa aj malých experimentov s demokraciou, ale stalo sa presne to, čo nedávno v Egypte. Ihneď sa k slovu prihlásil islam a jeho duchovní – nik iný totiž nemal organizovaný vplyv. Okamžite teda obnovil vojenskú diktatúru s tým, že dá národu čas, aby na demokraciu dozrel. V tomto bol, hoci inak dovidel naozaj ďaleko, žiaľ, príliš optimistický. Čas v konfrontácii s takou silou, akou je opätovne sa prebúdzajúci politický islam, nestačí. Nepriniesol teda Turkom európsku demokraciu, ale inú vec takú dôležitú pre slobodu – európsky sekularizmus. A zveril svoju úlohu strážiť sekularizmus v Turecku, nenáboženský a republikánsky charakter štátu, jedinej inštitúcii, z ktorej vzišiel a ktorej veril – tureckej armáde. A jeho odkaz po jeho smrti armáda naozaj strážila, lebo to mala posvätené tureckou ústavou, a vždy, keď sa k moci predierali islamisti, armáda zasiahla – urobila vojenský prevrat, prevzala moc a odstavila ich od moci. Turecká armáda nemala nikdy ambíciu pri moci zostať, iba ustrážiť sekulárny charakter štátu. Vždy vrátila moc do rúk civilov a demokraticky volených orgánov. Zasiahla tak postupne v rokoch 1960, 1971, 1980 a 1997.

Erdoganov učiteľ Erbakan
Pri tom poslednom zásahu vojakov v roku 1997 za oplatí pristaviť. K moci sa dostala strana Refah a jej zakladateľ Necmettin Erbakan, vzdelaný islamista, ktorý bol už raz zbavený moci armádou v roku 1980, keď sa pokúšal zrušiť západnú afiliáciu Turecka a sekulárny charakter štátu. Jeho vtedajšia strana bola zakázaná a on dokonca strávil nejaký čas vo väzení. Erbakan bol tiež vo svojom islamistickom blúznení odtrhnutý od reality. Chcel vytvoriť islamskú verziu NATO, islamskú OSN, islamskú G8 a podobne. Pozvania do Európy ignoroval a hneď sa pobral na návštevy do moslimských krajín – vrátane Iránu a Líbye. Dovtedy dobré turecké vzťahy s Izraelom príkro odmietol a obvinil Jeruzalem, že chce vybudovať ríšu siahajúcu od Nílu až po Eufrat. Dávne turecké snahy o členstvo v Európskej únii okorenil Erbakan vyhlásením, že „sionisti sa snažia asimilovať Turecko a pomocou integrácie do Európskej únie ho vytrhnúť z jeho historických islamských koreňov“. Na kongres svojej strany Refah pozval reprezentantov teroristického palestínskeho Hamasu a libanonského Hizballáhu. Po ďalších podobných eskapádach ho armáda prinútila abdikovať a Ústavný súd Turecka mu zakázal pôsobenie v politike pre porušenie ústavou nariadeného oddelenia náboženstva od štátu. Európsky súd pre ľudské práva neskôr rozhodnutie o zákaze politickej činnosti potvrdil.

Za Erbakanovej vlády bol Erdogan starostom Istanbulu a zviezol sa z politickej funkcie spolu so svojím straníckym šéfom Erbakanom. Erbakan však zostal jeho neformálnym radcom a tútorom aj potom. Erdogan a ďalší bývalí spolustraníci islamistu Erbakana zo strany Refah založili v roku 1997 Stranu cnosti, tiež islamistickú. Tú zakázal turecký ústavný súd v roku 2001. Nuž a keď sa dostala k moci nová Erdoganova Strana spravodlivosti a rozvoja (AKP) v roku 2002, Atatürkova armáda po prvý raz zaváhala.

Vojaci a Európa
Armádne zaváhanie sa dá ľahko vysvetliť. Turecko sa pustilo do rokovaní o vstupe do Európskej únie a európski politici, vedení svojou chýrnou a nekonečnou múdrosťou, vysvetlili rozhorčene Turkom, že takto, s ústavnou úlohou armády ako strážcu sekulárneho štátu, do EÚ jednoducho nemožno ísť, lebo to nie je demokratické. Tak sa ústavné princípy zmenili a ak by si ľud zvolil islamistov, čo ľud v islamských krajinách pravidelne robí, môžu sa začať oháňať svojím demokratickým mandátom. V rokoch 2008 až 2010 urobil Erdogan už v čiastočne bezbrannej armáde rozsiahle čistky a mnoho špičkových dôstojníkov oddaných svojej úlohe brániť nenáboženský charakter štátu sa ocitlo vo väzení. Do akej miery európske a americké politické elity nechcú nič vedieť o úlohe tureckej armády ako strážkyne sekulárneho štátu a jej vzťahu k občianskym slobodám, svedčí rýchlosť, s akou reagovali na správy o začínajúcom vojenskom prevrate v Turecku. Hneď sa postavili za „demokraticky zvolenú vládu a prezidenta“. Pravdou je, že pre demokratických politikov Západu je predstava, že vojaci a tanky v uliciach vlastne chránia politické a občianske slobody proti zvoleným politikom, úplne cudzia. Tak sú pobúrení. Teda to aspoň pragmaticky predstierajú, lebo tí, ktorí o Turecku, jeho politickej histórii a Atatürkovej armáde čosi vedia, tým vzbúreným vojakom určite aspoň potajomky držali palce. Márne. Pozoruhodne zbabraný pokus o prevrat, do ktorého možno mnohých dôstojníkov vtiahli ľsťou, bol vlastne posledným bojom armády Mustafu Kemala Atatürka. Po čistkách, ktoré sa už začali, to už nebude jeho armáda a on prehral bitku po prvýkrát po sto rokoch.

Vlastne to, čo ten zúfalý pokus pripomenul, aspoň svojimi následkami, je podpálenie Ríšskeho snemu v roku 1933. Aj s tým, čo v Hitlerovej réžii nasledovalo. Tisícky zatknutých v Erdoganovom Turecku, ktorí zaručene nemali s vojakmi pokúšajúcimi sa o prevrat nič spoločné, ukazujú jasne, že ich zoznamy aj s podrobnými plánmi zatýkania museli existovať vopred. Inak by sa to tak rýchlo nedalo zorganizovať. Preto budí pokus o prevrat dojem zinscenovanej zámienky, hoci možno išlo o posledný a autentický zúfalý pokus oslabenej hŕstky vojakov. Nevedno. To isté, čo o tisíckach zatknutých, sa dá povedať aj o čistkách, ktoré postihli ďalšie tisíce ľudí na súdoch, školách a ďalších verejných inštitúciách. Museli byť vopred pripravené ich zoznamy a tie len čakali na príležitosť. Vyzerá to tak, že ak doposiaľ ešte existovali v Turecku nezávislé verejné inštitúcie, ktorým Erdogan a jeho strana nevelili – súdy, školy, médiá, úrady – už to neplatí. Erdogan všetko obsadí svojimi ľuďmi, lojálnymi voči nemu a najmä voči politickému islamu, a chce sa poistiť, aby to tak aj zostalo, aby jeho skutoční oponenti, najmä tí z armády, nedostali ďalšiu šancu. Preto volá po znovuzavedení trestu smrti. Nerobil by to, ak by nemal v pláne ho aj použiť. A vydesení tureckí poslanci jeho volanie určite vyslyšia. Poisťujú to davy rozvášnených prezidentových stúpencov na istanbulských a ankarských uliciach. Generál Mustafa Kemal prehral a temnota sadá na Turecko.

01 - Modified: 2022-06-28 21:43:01 - Feat.: - Title: Švédska premiérka ocenila dohodu s Tureckom ako "veľmi dôležitý krok" pre NATO 02 - Modified: 2022-06-28 20:23:01 - Feat.: - Title: Fínsko a Švédsko sa zaviazali, že nám vydajú teroristov, tvrdí Ankara 03 - Modified: 2022-06-28 19:57:07 - Feat.: - Title: Boris Johnson: Fantastické správy. Fínsko a Švédsko posilnia bezpečnosť NATO 04 - Modified: 2022-06-28 18:43:09 - Feat.: - Title: Turecko súhlasí s členstvom Fínska a Švédska v NATO, tvrdí fínsky prezident 05 - Modified: 2022-06-28 17:39:00 - Feat.: - Title: Johnson: Debaty o výhradách Turkov voči Fínom a Švédom sú ťažké, no je tu pokrok
menuLevel = 1, menuRoute = svet, menuAlias = svet, menuRouteLevel0 = svet, homepage = false
30. jún 2022 12:10