Francúzsky prezident Jacques Chirac a nemecký spolkový kancelár Gerhard Schröder patria k ostrieľaným politikom starého kontinentu. Čo sa týka diplomatického taktizovania, mohli by sa však od svojho ruského kolegu Vladimira Putina ešte niečo naučiť. Šéf Kremľa obhajuje v očiach verejnej mienky tie správne farby, pritom si však dáva pozor, aby svoju krajinu nevtiahol do víru transatlantickej hádky. Priateľom chce zostať s každým -- so "starou" a holubičou "Európou" i "jastrabou" Amerikou. A zatiaľ sa mu to darí.
Nedávno sa francúzskemu prezidentovi Jacquovi Chiracovi podarilo z Putina vylákať spoločnú deklaráciu, v ktorej spolu s Nemeckom vyzvali na pokračovanie a podstatné posilnenie zbrojných inšpekcií v Iraku. Ruský líder si však dal pozor, aby jeho podpora nevyznela príliš jednoznačne. O bloku nemôže byť ani reči, vyhlásil, keď noviny s pompou písali o novej osi Berlín -- Paríž -- Moskva. Keď po stretnutí s kancelárom Gerhardom Schröderom konštatoval, že Nemecko má s Ruskom a Čínou zhodné alebo blízke názory na vojnu proti Iraku, nezabudol dodať, že nikto nechce vyvolávať protiamerické nálady. "Kvalita našich vzťahov nám nedovoľuje skĺznuť do konfrontácie." A čo je najdôležitejšie, zdôraznil, že ruská pozícia nie je neotrasiteľná. "Keď uvidíme, že situácia si vyžaduje zmenu, budeme spolupracovať s ostatnými členmi BR OSN," povedal vo vysielaní francúzskej televízie, a tak si nechal otvorené všetky možnosti, aj tie najkrajnejšie.
"Spojené štáty zaútočia, ale netreba sa s nimi hádať. Nie je to v ruskom záujme. Rusko, samozrejme, odsúdi tento krok. Treba však pochopiť, že reálnu silu a možnosti zastaviť Ameriku nemáme," odhadol možnosti krajiny prezident Inštitútu strategických štúdií Alexander Konovalov v rozhovore pre internetový denník stranu.ru a načrtol možný vývoj situácie.
V súčasnej situácii hrá Moskve do karát aj výhodné položenie: nie je členom NATO, ani oficiálnym spojencom USA, nie je teda viazaná povinnosťami ako Nemecko a Francúzsko. "Môže zostať opicou, ktorá sedí na vŕšku a pozoruje, ako zápasia tigre," komentoval situáciu ruský politológ Timofej Bardačov z moskovského Carnegieho fondu.
A v správnom momente sa postaviť na stranu víťaza. Či to už bude Európa -- dôležitý obchodný partner alebo Spojené štáty, s ktorými si to nechce rozhádzať.
Putinov spojenec sedí totiž predovšetkým vo Washingtone. Z úzkych vzťahov so Spojenými štátmi môže Moskva veľa vyťažiť: podporu členstva v Svetovej obchodnej organizácii (WTO) a ekonomické výhody. USA sú po Nemecku v Rusku druhým najväčším zahraničným investorom a netreba zabúdať, že sa snažia odbúrať svoju závislosť od dodávok ropy z oblasti Perzského zálivu. Za zmienku stojí aj boj proti terorizmu, ktorý v ruskom ponímaní znamená predovšetkým boj proti čečenským separatistom. Spojené štáty dokonca zvažujú, či nezaradia viaceré čečenské skupiny na svoj zoznam teroristických organizácií.
Na rozdiel od rozhorčenia nad postojom Francúzska a Nemecka, Puti-Put (ako ho prezýva americký prezident George W. Bush) zatiaľ do nemilosti Washingtonu neupadol.
Vladimirovi Putinovi sa podaril husársky kúsok. Len málokto na Západe môže dnes povedať, že nie je jeho priateľom. A denník Nezavisimaja gazeta zhodnotil, že Rusko nemá protivníkov. Po trucovitom Jeľcinovi, ktorý sa nedokázal zmieriť s novou úlohou krajiny na medzinárodnej scéne, vstúpil do diania realista.