Sú riadené autoritatívnymi vládcami, ktorí požadujú väčší rešpekt k "miestnym špecifikám". "Ak by spolu s Iránom spojili svoje sily, zásadne by tým zmenili geopolitickú situáciu na Blízkom východe," píše v komentári pre iDNES.cz Vladimír Votápek.
Utuženie vzťahov a čo ďalej
Stretnutie prezidentov Ruska a Turecka, ktoré sa uskutočnilo 9. augusta neďaleko Petrohradu, podľa všetkého neprekročilo očakávania. Recep Tayyip Erdogan aj jeho "dobrý priateľ" Vladimír Vladimirovič Putin na tlačovej konferencii potvrdili, že očakávajú rýchly návrat vzájomných politických aj ekonomických vzťahov na úroveň pred krízou, spustenú zostrelením ruského bombardéra v novembri 2015.
Môžeme teda predpokladať, že sa na turecké pláže vrátia ruskí turisti a do ruských obchodov zase turecké paradajky a ďalšie potraviny. Tureckí developeri môžu dúfať v obnovenie svojich projektov v Moskve a ďalších miestach, vrátane Krymu.
Na program dňa sa tiež vracia plán výstavby infraštruktúry pre dopravu ruského plynu do južnej Európy. Oživené môžu byť aj ďalšie plány, dočasne uložené k ľadu, ako napríklad projekt výstavby ruskej jadrovej elektrárne v Turecku.
Takýto vývoj zodpovedá záujmom oboch krajín a, aj keď v relácii k predchádzajúcim mesiacom ide o významné zlepšenie vzájomných vzťahov, určite sa nejedná o nič mimoriadne. Medzinárodné spoločenstvo preto zaujíma skôr to, či sa otepľovanie medzi Moskvou a Ankarou dostane ďalej, než na predkrízovú úroveň. Či môže dôjsť ku krokom, ktoré by zmenili rozostavenie figúr na geopolitickej šachovnici.
Pripomeňme si, že Rusko a Turecko majú celý rad spoločných rysov. Obe krajiny sú dedičmi veľmocí, ktoré v minulých storočiach zásadným spôsobom ovplyvňovali vývoj veľkej časti Európy. Obe impéria prešli zásadnou krízou, keď sa ukázalo, že ich vládnuce režimy nedokážu odpovedať na výzvy modernizácie a zaostali do takej miery, že sa ich ríše rozpadli.
Rozdielne strategické záujmy
Obe krajiny sú v súčasnosti riadené autoritatívnymi vládcami, ktorí hľadia s nedôverou na západné modely demokracie a požadujú väčší rešpekt k tomu, čo nazývajú "miestne špecifiká". Dominantná pozícia Putina aj Erdogana v rámci domácej politiky je tiež príčinou, prečo sa môžu vzájomné vzťahy tak dramaticky premieňať - po období rozvoja vzťahov prichádza zbytočná kríza, ktorá môže byť opäť vystriedaná obdobím oteplenia. Avšak - ani veľký vplyv oboch národných vodcov nemôže prekryť skutočnosť, že strategické záujmy oboch krajín sú trochu rozdielne.
Turecko, cez všetko napätie vo vzťahoch s EÚ a urazené výrokmi na adresu USA je silne viazané na vyspelý svet. Od vstupu do WTO a uzavretia colnej únie s EÚ sa Turecku darí zvyšovať podiel exportu vysokých technológií, vrátane strojárstva a automobilového priemyslu. Výroba strojárenských výrobkov sa za posledných desať rokov zdvojnásobila a - čo je ešte dôležitejšie - ich export za posledných pätnásť rokov vzrástol sedemkrát. Pričom Turecko je schopné vyvážať aj na najnáročnejšie trhy (Nemecko, USA, Veľká Británia a pod.).
Naproti tomu Rusko stále neprekročilo tiene sovietskej ekonomiky. Aj keď sa môže pochváliť niektorými špičkovými sektormi (jadrové technológie, zbraňové systémy, kozmický priemysel), jeho hospodárstvo je stále závislé predovšetkým na exporte energií a surovín. Preto sa pokles cien ropy a zemného plynu tak negatívne podpísal na ruskej ekonomike, ktorej HDP od polovice roku 2014 stále klesá.
Kde sa záujmy stretávajú
Turecko je samozrejme zainteresované na dovoze lacných energií z Ruska a s potešením na jeho trh bude vyvážať čo najviac svojej produkcie. Ale Rusko nie je a v dohľadnej dobe ani nebude trhom, ktorý by rozhodoval o úspešnosti tureckej ekonomiky. Turecko je tiež regionálnou vojenskou veľmocou a úprimne povedané nie je jasné, ako by sa mohlo v takej úlohe udržať, ak by prerušilo strategické vzťahy medzi Ankarou a Washingtonom, formalizované okrem iného členstvom Turecka v NATO.
Záujmy Ruska a Turecka sa príliš nezhodujú ani na medzinárodnej scéne. Rusko si veľmi žiarlivo stráži dominantnú pozíciu v rámci krajín bývalého Sovietskeho zväzu, ktoré považuje za svoje "blízke zahraničie". Preto veľmi nerado vidí aktivity Turecka na Kaukaze a v krajinách Strednej Ázie, kde sa Ankara snaží rozvíjať osobitné vzťahy, či už založené na väzbách turkických národov, alebo tradičnej osmanskej politike ako ochranca sunnitských moslimov.
Záujmy Ankary a Moskvy sa tiež stretli v Sýrii a Iraku. Kým ruská strana, spolu s Teheránom, podporuje Asadov režim, Turecko sleduje politiku opačnú. Spolu s USA, Saudskou Arábiou a niektorými európskymi krajinami je významnou zložkou tábora, ktorý stavil na odstránenie sýrskeho prezidenta.
Na druhú stranu Turci veľmi nedôverčivo sledujú podporu, ktorú poskytuje USA kurdským oddielom a môže byť, že dôležitejšie ako pád Asada pre nich bude oslabenie Kurdov a posilnenie turkických kmeňov, žijúcich v Sýrii.
Ďalšou položkou vo výmennom blízkovýchodnom obchode môže byť tiež stabilizácia Iraku, vytvárajúci priestor pre posilnenie tureckého exportu do tejto rozvrátenej krajiny. To sú dôvody, prečo by sa okolo Sýrie mohla rozvinúť najzaujímavejšia zápletka rusko - tureckého summitu.
Vladimír Putin sa ešte pred rokovaním s Recepom Erdoganom stretol v Baku s iránskym prezidentom Rúháním, nepochybne práve preto, aby sa dohovorili na možnostiach predložiť Ankare nejakú zaujímavú ponuku.
Zatiaľ nie je jasné, ako by takáto dohoda ohľadom sýrskeho konfliktu mohla vyzerať, však ak by dedičia Perzie, Osmanskej ríše a cárskeho Ruska spojili svoje sily, zásadne by tým zmenili geopolitickú situáciu na Blízkom východe.