"Je to taký precitlivený človek, ale veľmi sympatický," hovorí mladá Flámka Ilke pri pohľade na tvár belgického premiéra Guya Verhofstadta v bruselskej predajni televíznych prijímačov. Nemá ešte ani dvadsať rokov, a tak si plne neuvedomuje, akú dlhú cestu muselo Belgicko prejsť, aby na čele jeho vlády stál relatívne mladý flámsky liberál.
Verhofstadt je európskou raritou. Je jediný liberál na kontinente, ktorý dvakrát za sebou vyhral parlamentné voľby a získal kreslo predsedu vlády. V Holandsku sú síce liberáli aj členmi vládnej koalície, ale víťazom volieb je kresťanský demokrat Jan Peter Balkenende. V rokoch 1999 až 2003 Verhofstadt zostavil vládu liberálov, socialistov a zelených. Od tohtoročného júla do roku 2007 bude vládnuť bez zelených.
"Liberáli zmenili atmosféru v belgickej spoločnosti, vyše štyridsať rokov ideologicky rozdelenej na kresťanov a socialistov. Štátna správa bola presiaknutá politikou a skorumpovaná, pretože o významnejšie úradnícke posty sa podelili hlavné strany," hovorí Geert van Istendael, popredný belgický publicista.
Verhofstadt má za sebou štyri roky vlády. Belgické médiá hovoria o neuveriteľnej vôli, s akou sa liberáli v minulom období snažili dostať svojich ľudí na dôležité miesta v štátnej správe, ktorá z veľkej časti ovládala dominantná povojnová politická sila - kresťanskí demokrati.
Nabúranie prežitého štátneho systému prebend je zatiaľ vidieť len minimálne. Verejnosť dúfa, že ďalšie štyri roky, ktoré Verhofstad vo voľbách dostal, moc etablovaných straníckych elít definitívne obmedzí.
"V niektorých oblastiach sa vláda liberálov prejavila rýchlejšie. Belgicko uzákonilo eutanáziu, povolilo prostitúciu a konzumáciu mäkkých drog. Tieto veci sa diali ilegálne a s tichým súhlasom moci aj v minulosti, a až liberáli dokázali zatočiť s pretvárkou a pripraviť zákony, ktoré legalizujú daný stav," hovorí belgický psychológ českého pôvodu Jan Weger.
Verhofstadtov kabinet tiež zrýchlil privatizáciu predtým štátneho majetku a nechal padnúť národnú leteckú spoločnosť Sabena, čo by podľa belgických médií za vlády kresťanských demokratov nebolo možné.
"Správne rady štátnych podnikov obsadili ľuďmi podľa straníckeho kľúča. K popredným sponzorom strán patrili manažéri. Verhofstadt nemal zviazané ruky. Bol novým mužom a liberáli novou neskorumpovanou silou," hovorí Imke Rodebeecke, manažér bruselskej pobočky banky ING.
Snaha "robiť politiku inak" a malé Verhofstadtove politické skúsenosti majú však aj odvrátenú stránku a dostali Belgicko do nepríjemných situácií.
V roku 2001 počas belgického predsedníctva v Európskej únii Verhofstadt rozčúlil predsedu Európskej komisie Romana Prodiho a ďalších politikov, keď niekoľkokrát počas tlačových konferencií nedal iným rečníkom slovo a na všetko odpovedal sám. Verhofstadta západná tlač označila za nevychovaného človeka bez spôsobov, čo ho ako niekdajšieho rebela asi veľmi neurazilo.
Horšie to však bolo v prípade vojny s Irakom, keď bolo Belgicko najhlasnejším kritikom americkej politiky. Belgický minister zahraničia Louis Michel, valónsky liberál, blokoval posilnenie obrany Turecka z prostriedkov NATO a neskôr zasa obhajoval zákon o ochrane ľudských práv, ktorý umožnil v Belgicku predložiť obvinenie z vojnových zločinov na spojeneckých politikov - vrátane amerického prezidenta alebo britského premiéra.
To bola najzásadnejšia premena Belgicka, ktorá bola v minulosti jedným z najvernejších spojencov USA.
Verhofstadt si však uvedomil, že otočiť kormidlo o stoosemdesiat stupňov nie je ten najlepší diplomatický manéver, a parlament zákony rýchlo prispôsobil medzinárodnej realite.