Za slobodu bojovali v zahraničí
Životné príbehy veteránov západného odboja sú si veľmi podobné. Československo bolo v roku 1938 zrazené na kolená Mníchovskou dohodou, na jar nasledujúceho roka vznikli Protektorát Čechy a Morava a Slovenský štát. Mnoho Čechov a Slovákov odmietlo tento stav akceptovať. Rozhodli sa preto odísť do zahraničia a tam bojovať proti fašizmu a za oslobodenie vlasti.
"My, ako demokraticky vychovaní občania Československej republiky, sme sa rozhodli, že nebudeme slúžiť Slovensku, ktoré bolo spojencom nacistického Nemecka. Rozhodli sme sa odísť za hranice a bojovať za Československo," tvrdí generálmajor Anton Petrák. Z Bratislavy odišiel najprv do Maďarska a odtiaľ cez Belehrad, Grécko, Turecko až do libanonského Bejrútu, kde vstúpil do francúzskej Cudzineckej légie. Odtiaľ Čechov a Slovákov prevelili do francúzskeho Agde. Keď Paríž kapituloval, spolu so stovkami ďalších odišiel do Veľkej Británie. Rovnakou trasou sa do Británie dostal aj Juraj Fischer. "Najprv som odišiel do Budapešti a tam som stretol jedného Čecha, ktorý ma nahovoril, aby sme vstúpili do československej armády vo Francúzsku. Tým Čechom bol Jan Hrubý, ktorý v roku 1942 spolu s Gabčíkom a Opálkom podnikli atentát na ríšskeho protektora Heydricha," spomína.
Iný príbeh má Michal Oravec, ktorý bojoval v severnej Afrike. "Bol som v protilietadlovom prápore, ktorý bránil mestá v Palestíne alebo v Egypte. Okrem iného sme pred nemeckou armádou bránili Tobrúk. Istú časť roka sme bojovali v líbyjskej púšti, a potom sme boli v rekreačnom pásme, najčastejšie to bola Palestína," spomína na tie časy. V roku 1943 bolo 1 300 československých vojakov z Blízkeho východu prevelených do Británie.

Slováci v Normandii
V roku 1943 vznikla vo Veľkej Británii samostatná československá brigáda (Czechoslovak Independent Armoured Brigade Group), ktorá zahŕňala tankistov, motorizovanú pechotu a delostrelectvo. Táto brigáda sa v lete 1944 vylodila v Normandii pri meste Arromanches.
"Do prvého vylodenia 6. júna 1944 sme sa nedostali," tvrdí Anton Petrák.
Československá brigáda bola totiž menšia jednotka a nezapadala do organizácie britských vyšších jednotiek. "Keby sme sa dostali do nejakej šlamastiky, do nejakého tvrdého boja, museli by sme byť stiahnutí. To sa stalo Poliakom. Aby sme sa vyhli takémuto nebezpečenstvu, tak sme sa nezúčastnili na prvých vylodeniach. V Normandii sme sa vylodili koncom augusta, bolo nás okolo 6 000 Čechov a Slovákov," vysvetľuje.
"Ja som bol v americkom tanku Sherman. Ten bol vynikajúci, ale mal veľkú chybu - bol veľký a pomalý. Keď som išiel okolo Caen, tak som napočítal vyše 200 takýchto tankov vyradených. Tam horel jeden, tu bol zničený druhý... To bola strašne veľká psychická záťaž," spomína na prvé dni po vylodení Juraj Fischer.
O dva týždne neskôr dostala československá brigáda za úlohu obliehať francúzsky prístav Dunkerque. "Bola to veľká pevnosť a v nej 12 000 Nemcov. Našou úlohou bolo udržať ich v obkľúčení. Mesto sme obliehali od augusta 1944 až do konca vojny," dodáva Anton Petrák. Počas kampane bolo zabitých okolo 170 československých vojakov.

Komunistická odplata
Po vojne sa legionári zo západného frontu vrátili do Československa. Najprv ich vítali ako hrdinov, všetko sa zmenilo po komunistickom prevrate v roku 1948.
"Vyhodili ma z armády. Bol som odsúdený na päť mesiacov za nedbalé uchovávanie vojenského tajomstva, potom ma dali do pracovného tábora na dva roky. Pokúsil som sa utiecť, ale chytili ma," opisuje svoje skúsenosti Anton Petrák. Nádej svitla v roku 1956, keď komunistická strana priznala, že urobila za Stalinovej éry chyby. Legionári rátali s tým, že ich rehabilitujú. Márne. "Stretli sme sa, my, vojaci zo zahraničného odboja, ktorí sme boli trestaní. Hneď nás obvinili z protištátnej činnosti a dostal som ďalších päť rokov väzenia. Takto sa k nám zachoval komunistický režim," dodáva Anton Petrák.
Podobne bol na tom aj Fischer, ktorého komunisti poslali do pracovného tábora v Jáchymove. "Tam som sušil rádioaktívny materiál, pričom sa veľmi prášilo. Prišiel som o oči. Pri tankoch som prišiel o sluch. A teraz sa musím so štátom hádať o to, aby mi zaplatil opatrovateľku," sťažuje sa Juraj Fischer.

Proti Nemcom nič nemáme
Napriek tragickým životným skúsenostiam nie sú títo legionári, z ktorých má väčšina vyše osemdesiat rokov, zatrpknutí. Ak niečo niekomu vyčítajú, tak sú to komunisti, ktorí ich pripravili o viac ako fašisti. "Čo my môžeme povedať proti Nemcom? Moja žena bola v koncentračnom tábore, a Nemecko jej vyplatilo odškodné. A mne, ktorý som za vlasť bojoval v zahraničí päť rokov, tento štát nedal nič," tvrdí Juraj Fischer. "Ani ja nemôžem povedať nič proti Nemcom. Ja som Európan, som proti deleniu na východ a západ," pridáva sa Michal Oravec.
Legionárom vôbec neprekáža, že na oslavách vylodenia spojencov v Normandii budú v nedeľu aj nemeckí vojaci a dokonca kancelár Gerhard Schröder.
"Teraz sa Európa zjednotila, učíme sa žiť, vážiť si v demokracii jeden druhého. Potrvá určitý čas, kým si tie štáty na seba zvyknú. Za tú myšlienku zjednotenej Európy sme bojovali aj my, Slováci v zahraničnom odboji," dodáva Anton Petrák.