Odpor proti automatickej účasti na vojne proti Iraku je vo Veľkej Británii čoraz väčší. Premiér Tony Blair naráža na kritiku dokonca v radoch vlastnej labouristickej strany. Poslanci Dolnej snemovne mu vytýkajú, že sa chce vyhnúť demokratickému rozhodovaniu o možnej vojne proti Iraku. V žiadosti predloženej parlamentu je preto reč len o podpore rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN č. 1441 a o opätovnej schôdzi tohto najvyššieho orgánu OSN, ak by Irak postupoval v rozpore s požiadavkami svetového spoločenstva. Blairovi kritici žiadajú, aby pred použitím zbraní bola prijatá ešte ďalšia rezolúcia OSN a aby britský podiel na operácii vopred schválila Dolná snemovňa. Oboje však Blair pravdepodobne odvráti, v krajnom prípade aj s podporou konzervatívnej opozície.
Pri všetkej vojnovej rétorike britská vláda zrejme radšej zotrvá pri istej diplomatickej rezervovanosti, s akou sa ministerský predseda chopil úlohy byť mostom medzi USA a Francúzskom. Minister zahraničných vecí Jack Straw označil ďalšiu rezolúciu BR OSN za vyslovene "žiaducu" a vzdorujúcim labouristickým poslancom pripomenul vystúpenie britského veľvyslanca v OSN, podľa ktorého je v rezolúcii č. 1441 akýkoľvek "automatizmus" vylúčený. Pravda, na druhej strane ten istý politik tvrdí, že druhá rezolúcia pred vojenskou intervenciou "nie je nutná" -- a možnosť separátneho americko-britského postupu ako ultima ratio zatiaľ Londýn nikdy nevylúčil.
No i tak debata v londýnskom parlamente ukazuje, že Briti v tejto záležitosti pomaly zaraďujú spiatočnú rýchlosť. To sa ukazuje napríklad aj na reakciách na irackú streľbu na americké a britské lietadlá, ktoré kontrolujú bezletové zóny nad Irakom -- iracká protiletecká obrana má byť zjavne zlikvidovaná ešte pred samotným útokom. Britské postoje sú pritom zreteľne miernejšie ako americké. Podľa nich ide o porušenie rezolúcie OSN č. 688 z roku 1991, a nie najnovšej. Zrejme opatrnejšie budú Briti reagovať na očakávané vyhlásenie irackého prezidenta Saddáma Husajna v rozhodujúci deň 8. decembra -- podľa amerických zástancov tvrdej línie by neúplná správa bola porušením rezolúcie č. 1441, a tým aj dôvodom na vojnu.
Najzreteľnejšie sa však britské váhanie ukazuje pri stanovení konkrétneho vojenského príspevku. Veľká Británia má síce v oblasti Perzského zálivu dislokované vojenské jednotky, ale o ich masívnom posilňovaní -- tak, ako je to u Američanov -- zatiaľ nemôže byť ani reči. Ba aj čas na to, aby tanková divízia s 25 000 mužmi bola uvedená do bojaschopného stavu ešte pred začiatkom horúceho ročného obdobia, už prakticky vypršal. Na skorom použití sily by sa tak Briti mohli podieľať nanajvýš elitnými jednotkami a zo vzduchu -- čo je skôr kozmetickým príspevkom. Ani v tomto prípade však britský minister obrany Geoff Hoon nemusí tlačiť na nejakú jasnú odpoveď. Koniec koncov, jeho vojaci sú pre pretrvávajúci štrajk britských požiarnikov dostatočne vyťažení na domácom fronte.