V meste zostáva dvesto tisíc ľudí, ktorí sa medzi náletmi snažia normálne žiť. Na každom kroku ich však prenasleduje strach zo smrti. Reportéri servera The Guardian na základe ich výpovedí ukazujú život vo vojnovej zóne.
Aleppo je v obkľúčení vládnych vojsk od júla. Vo východnej časti mesta, ktoré je v držbe povstalcov, však stále v obmedzených podmienkach fungujú pekárne, improvizované školy aj posledné nemocnice. Do dobre fungujúceho mesta má Aleppo pochopiteľne ďaleko. Nie je tajomstvo, že sa tu každý deň pohybujú tiež radikálni islamisti vrátane teroristov verných al-Káide.
Pozrite si aj video ukazujúce aktuálne prebiehajúce boje v Aleppe medzi povstalcami a vládnymi silami:
Symbol vojny v Sýrii je však tiež domovom obyčajných ľudí. Umelcov, kuchárov, učiteľov i dobrovoľných záchranárov. Každý deň sa musia potýkať s nedostatkom potravín, vody, výpadkami elektriny aj nekončiacimi náletmi. Už dávno prestali riešiť, kto na ich domovy sype bomby. Želajú si jediné - koniec vojny.
S okolitým svetom môžu obyvatelia Aleppa komunikovať len prostredníctvom moderných technológií. Využili to reportéri britského serveru The Guardian. Prostredníctvom Skypu a aplikácie WhatsApp sa s niektorými ľuďmi z Aleppa spojili a nechali ich rozprávať o každodenných strastiach.
Bomby padajú na školy
Afrá Hašemová si zaspomínala na jedno z mnohých bombardovaní. "Zobudila som sa o siedmej hodine ráno, keď bomba dopadla kúsok od môjho bytu. Deti boli vydesené, plakali a kričali. Okná a dvere do nášho bytu boli zničené," opisuje. Deti sa jej podarilo upokojiť. Rodina potom pokračovala v každodennej rutine. "Urobila som sebe a manželovi kávu a upokojila som sa," rozpráva Afra.
Pred vypuknutím vojny pracovala ako učiteľka na strednej škole. "Boli sme normálna rodina. Prechádzali sme sa po meste. Chodili sme do parkov aj do reštaurácií. Po revolúcii ma zatkli. Moja rodina za mňa musela zaplatiť veľa peňazí, aby ma dostala z väzenia," spomína.
Až donedávna v Aleppe prevádzkovala vlastnú školu. Pred aktuálnym obliehaním do nej každý deň vodila aj svojich dvoch synov. "Bombardovanie je ale teraz strašne intenzívne. Cielia na všetko: školy, nemocnice, mešity. Dvaja z našich učiteľov, moji priatelia, zomreli. Ďalší utrpel zranenie nohy a rúk, keď išiel do školy," tvrdí Afrá. Školu musela zatvoriť. Niektorí jej kolegovia čas od času v bývalých učebniach chystajú vybavenie pre prípad, že bombardovanie skončí. Afrá sa teraz snaží deti vyučovať v podzemnom kryte.
"Nejde ani opísať, ako sa cítim, keď mi moji synovia hovoria, že sú hladní. Ja netuším, čo im mám uvariť," opisuje. Väčšina jej rodiny už utiekla do Turecka. Ona však zostáva s najbližšími uväznená v Aleppe. "Aj keď tu trpíme, sme šťastní. Bojujeme totiž za našu slobodu. Dúfam, že keď zomriem, tak moje deti budú vyrastať v slobodnej a bezpečnej krajine. Chcem, aby ste požiadali svet, nech nám neposiela jedlo, ale zabráni režimu, aby nás zabíjal," odkázala novinárom.
Zničená pekáreň a nedostatok jedla
38-ročný Abu Mehio, ženatý otec štyroch detí, bol pred revolúciou futbalovým trénerom. Teraz zaisťuje v Aleppe logistiku pre miestne pekárne. "Normálne vstávam ešte pred rannou modlitbou. Dám si kávu a sušienky, ak sú. Potom idem na inšpekciu pekární. V stredu ma ale o tretej ráno zobudilo búšenie na dvere. Bežal som otvoriť. Jeden z mojich kolegov mi zadychčane hovoril, že jednu z pekární zasiahla bomba. Hodil som na seba oblečenie a išli sme tam," spomína na jedno z posledných bombardovaní Abu.
Naskytol sa mu tragický pohľad. Záchranári sa snažili z trosiek vytiahnu ranených. Osem ľudí pri nálete zomrelo. Zdevastovaná bola pochopiteľne aj technika a automobil, ktorým sa ešte teplé bochníky chleba dostávali k ľuďom. Pekáreň kŕmila podľa Abua šesť tisíc rodín. "Teraz musím zistiť, či naše menšie pekárne, ktoré už teraz kŕmia štyri tisícky rodín, zvládnu taký nápor," premýšľa.
"Domov sa dostanem medzi piatou až siedmou. Na večeru s manželkou a deťmi. S jedlom čakajú na mňa. Aktuálne prežívame na bulgure, ryži a baklažáne," opisuje. Keď uloží deti spať, vracia sa do práce. Do pekární musí dopraviť palivo a rozdistribuovať múku.
Život Bielych heliem
Zďaleka Najadrenalínovejšiu prácu v Aleppe majú dobrovoľníci z takzvaných Bielych heliem, ktorí pomáhajú zraneným po bombardovaní. Jedným z dobrovoľníkov je aj Ismail al-Abdullah. Popisuje, že s kolegami väčšinou pracuje v 24 hodinových smenách. "Ja už ale v Aleppe nemám rodinu, takže zostávam na našej základni. Prespávam tam," tvrdí.
"Včerajšia noc bola rušná. Zamestnanci jednej nemocnice nás zavolali po bombardovaní asi o štvrtej ráno. Počuli sme veľkú ranu. Jeden z doktorov nám zavolal, či by sme im nepomohli s prevozom zranených do inej nemocnice. Zranení museli ležať na zemi, pretože pre všetkých neboli lôžka," spomína na nedávny zásah.
O deviatej ráno prišiel ďalší telefonát. Biele helmy sa vydali k rodine, ktorú zasypali trosky. "Bolo mi jasné, že toto nebude záchranná misia. Boli mŕtvi už vo chvíli, keď sme dorazili na miesto. Z trosiek sme vyzdvihli telá troch detí aj ich matku a otca," opisuje. "Telá rodiny sme previezli do márnice. Tamojší pracovníci urobili fotografie. Ak by si telí nikto nevyzdvihol, tak ich tiež pochová. V tomto prípade sa však o to postarali pozostalí," dodáva.
Nedokáže pochopiť, že pri bombardovaní nemocníc armáda využíva muníciu, ktorá je pôvodne určená k deštrukcii vojenských základní. "Keď počujem nad hlavou zvuk vojenského lietadla, tuhne mi krv v žilách," tvrdí. Ako všetci ostatní aj on a jeho kolegovia z Bielych heliem má problémy s nedostatkom jedla.
Starosti mu pridáva aj strach o rodinu. "Moji rodičia, bratia i sestry opustili kvôli bombardovaniu Aleppo. Zostávajú v dedine neďaleko hraníc s Tureckom. Od utorka sa im však nemôžem dovolať," vysvetľuje. Jeho matka je vraj veľmi chorá a chýba jej náležitá zdravotná starostlivosť.
Všetci už podľa neho majú vojny plné zuby. "Večer zostávame hore a než ideme spať, tak hráme karty. Sme už strašne unavení. Vyčerpaní. Máme už toho všetkého dosť. Bombardovanie, vraždenie a vyťahovanie ľudí z trosiek," dodáva.
Sýrska vojna si podľa organizácie sýrskych ochrancov ľudských práv (SOHR) vyžiadala od roku 2011 viac ako 301 000 zdokumentovaných obetí. Sú medzi nimi civilisti aj bojovníci.
Odhady však hovoria až o 430 000 mŕtvych. Mimovládna organizácia Syrian Centre for Policy Research (SCPR) tento rok vo februári vydala odhad, podľa ktorého boje neprežilo 400 000 Sýrčanov a ďalších 70 000 zomrelo kvôli nedostatku zdravotnej starostlivosti alebo čistej vody.