Prejav Václava Havla pre obe snemovne Kongresu USA:
Vážený predseda, vážený pán prezident, vážení senátori a členovia Kongresu, dámy a páni, 

Keď ma 27. októbra minulého roka naposledy zatýkali, nevedel som, či je to na dva dni alebo na dva roky. Keď mi presne o mesiac nato povedal rockový hudobník Michael Kocáb, že asi budem navrhnutý do funkcie prezidenta, myslel som si, že to je jeden z jeho obvyklých žartov. Keď ma 10. decembra 1989 môj priateľ, herec Jiří Bartoška navrhol na veľkom mítingu v Prahe v mene Občianskeho fóra do úradu prezidenta republiky, považoval som za vylúčené, že ma náš parlament, zdedený po predchádzajúcom režime, môže do tohto úradu zvoliť. Keď som bol o devätnásť dní neskôr jednomyseľne zvolený za prezidenta svojej krajiny, netušil som, že o necelé dva mesiace budem hovoriť pred týmto slávnym a mocným parlamentom, a že moje slová budú priamo sledovať milióny ľudí, ktorí o mne nikdy nepočuli, a že stovky politikov a politológov budú odborne skúmať každé slovo, ktoré poviem. ...

Je to všetko zvláštne. Ale ja tu nie som preto, aby som hovoril o sebe a o svojich pocitoch, alebo iba o svojej krajine. To, čo som tu povedal, som povedal preto, aby som na prípade drobnom, ale zato mne dobre známom ilustroval niečo všeobecné a dôležité. Žijeme vo veľmi zvláštnej dobe. V čase, keď sa tvár ľudského sveta naraz mení takou rýchlosťou, na ktorú sú krátke všetky doteraz známe politologické tachometre. ...

Treba pomôcť ZSSR
Často počujem otázku, ako nám Spojené štáty môžu dnes pomôcť. Moja odpoveď je paradoxná, ako napokon celý môj život. Najviac nám pomôžete, keď pomôžete Sovietskemu zväzu na jeho nezvratnej, ale napriek tomu nesmierne komplikovanej ceste k demokracii. Je to cesta oveľa komplikovanejšia, než po akej môžu ísť jeho bývalé európske satelity. Viete asi sami najlepšie, ako rýchlo podporiť nenásilný vývoj tohto obrovského mnohonárodnostného telesa k demokracii a svojbytnosti všetkých jeho národov. Neprináleží mi preto radiť vám. Môžem len povedať, že čím skôr, rýchlejšie a pokojnejšie sa Sovietsky zväz začne uberať po ceste skutočnej politickej plurality, rešpektu k právam národov na svojbytnosť a k fungujúcej, teda trhovej ekonomike, tým lepšie to bude nielen pre Čechov a Slovákov, ale pre celý svet. A tým skôr i vy budete schopní zmenšovať bremeno vojenského rozpočtu, ktorý musí americký ľud niesť. Metaforicky povedané. Milióny, ktoré teraz dáte na východ, sa vám čoskoro vrátia v podobe ušetrených miliárd. (Potlesk) ...

Európa garantom bezpečnosti
Nie je pravda, že český spisovateľ Václav Havel chce zajtra zrušiť Varšavský pakt a pozajtra dokonca NATO, ako o ňom píšu niektorí snaživí novinári. Václav Havel si iba myslí to, čo tu už povedal. Americkí vojaci by nemali byť ďalších sto rokov odtrhnutí od svojich matiek len preto, že Európa nie je schopná byť garantom svetového mieru, ktorým by byť mala, aby aspoň trochu napravila to, že dala svetu dve svetové vojny. (Potlesk) Európa sa musí spamätať skôr alebo neskôr do svojej vlastnej existencie a sama rozhodnúť, koľko a koho vojakov potrebuje na to, aby jej vlastná bezpečnosť a všetky širšie väzby tejto jej bezpečnosti vysielali lúče mieru do celého sveta. Václav Havel nerozhoduje o tom, o čom mu rozhodovať neprislúcha. Prihovára sa iba za skutočný mier a za rýchlu cestu k nemu. (Potlesk) ...

Zo západoeurópskeho k európskemu
Československo sa vracia do Európy. V záujme všeobecnom, a tým aj svojom, chce tento svoj návrat – politický aj ekonomický – koordinovať s ostatnými navrátilcami. To znamená predovšetkým so svojimi susedmi Poliakmi a Maďarmi. (Potlesk) Pre koordináciu týchto návratov robíme, čo môžeme. A zároveň robíme, čo môžeme, pre to, aby nás bola Európa schopná – ako svoje zblúdilé deti – naozaj prijať. To znamená, aby sa nám otvorila a aby svoje štruktúry – formálne síce európske, ale de facto západoeurópske – začala v tomto smere transformovať. No tak, aby to nebolo na jej úkor, ale naopak, v jej prospech.

Niesť svoju zodpovednosť
Povedal som to už v našom parlamente a v tomto parlamente by som to rád opakoval. Československo sa dlhé roky ako bezvýznamný satelit kohosi „vykrúcalo“ zo svojej spoluzodpovednosti za svet. Preto musí teraz veľa doháňať. Ak tu hovorím tak dlho a o toľkých dôležitých veciach, potom len preto, lebo mám spolu so svojimi spoluobčanmi pocit previnenia za našu doterajšiu odsúdeniahodnú pasivitu a celkom obyčajný pocit dlhu.

Keď Thomas Jefferson napísal, že „vlády štátov odvodzujú svoju spravodlivú moc zo súhlasu občanov“, bol to prostý a dôležitý akt ľudského ducha. Zmysel tomuto aktu však dalo to, že jeho autor sa zaň zaručil aj svojím životom. Nebolo to len slovo, bol to tiež čin. (Potlesk) Končím tým, čím som začal. Dejiny sa zrýchlili. Verím, že to bude opäť ľudský duch, ktorý si toto zrýchlenie všimne, pomenuje ho a svoje slovo premení na čin. Ďakujem vám. (Dlhý potlesk v stoji)