Prvý ponovembrový prezident Československa sa na Slovensku stáva pomaly kontroverznou osobnosťou. Minimálne v určitých kruhoch. Býva obviňovaný z kadečoho. Niekedy úplne absurdne, niekedy neprávom a niekedy právom. Niet sa čomu čudovať. Minimálne z čisto politického pohľadu. Síce stál pri páde socializmu, proti ktorému bol v opozícii, no sledoval i rozpad samotného Československa, čo ani zďaleka nebolo jeho cieľom.
Havlovi často pripisujú dosahy transformácie riadenej ekonomiky. Teda nešťastný osud zastaraných podnikov, ktoré stratili socialistické trhy alebo ich skrátka prevalcovala konkurencia. Ťažko dnes hodnotiť, ako sa pod ekonomiku Havel podpísal. A ako bolo v silách akéhokoľvek človeka šokovej terapii zabrániť.
A špeciálne a právom bývajú Václavovi Havlovi vyčítané amnestie, ktoré vypustili na slobodu množstvo grázlov len preto, aby sa vrátili za mreže. Najparadoxnejšie zostáva, že suverénne najčastejšia výhrada i pochvala je rovnaká – Havel nebol politik. Lenže to nie je celkom pravda.
Preto namiesto spomienok a hodnotení k Havlovým nedožitým osemdesiatym narodeninám sa radšej pozrime, aké výzvy pre Československo, Európu i svet videl pár mesiacov po revolúcii. Svoje obavy vyjadril v jednom z najzaujímavejších momentov jeho života. Ten sa neudial v Prahe, ale vo Washingtone, keď pred obomi snemovňami Kongresu USA ako čerstvo zvolený prezident predniesol jeden zo svojich najzásadnejších prejavov.
Potleskom bol prerušený 23-krát. Plným právom. Viaceré jeho slová majú váhu dodnes. Havel napríklad varoval pred Európou rozdelenou na západné krajiny a nové postsocialistické. „Aby (Európa) svoje štruktúry, formálne síce európske, ale de facto západoeurópske, začala v tomto smere transformovať.“ Prinášame skrátenú verziu prejavu s doplnenými medzititulkami.
Videokomentár Tomáša Ferenčáka: Havlova vízia si zaslúži potlesk aj dnes
Prejav Václava Havla pre obe snemovne Kongresu USA: Keď ma 27. októbra minulého roka naposledy zatýkali, nevedel som, či je to na dva dni alebo na dva roky. Keď mi presne o mesiac nato povedal rockový hudobník Michael Kocáb, že asi budem navrhnutý do funkcie prezidenta, myslel som si, že to je jeden z jeho obvyklých žartov. Keď ma 10. decembra 1989 môj priateľ, herec Jiří Bartoška navrhol na veľkom mítingu v Prahe v mene Občianskeho fóra do úradu prezidenta republiky, považoval som za vylúčené, že ma náš parlament, zdedený po predchádzajúcom režime, môže do tohto úradu zvoliť. Keď som bol o devätnásť dní neskôr jednomyseľne zvolený za prezidenta svojej krajiny, netušil som, že o necelé dva mesiace budem hovoriť pred týmto slávnym a mocným parlamentom, a že moje slová budú priamo sledovať milióny ľudí, ktorí o mne nikdy nepočuli, a že stovky politikov a politológov budú odborne skúmať každé slovo, ktoré poviem. ... Je to všetko zvláštne. Ale ja tu nie som preto, aby som hovoril o sebe a o svojich pocitoch, alebo iba o svojej krajine. To, čo som tu povedal, som povedal preto, aby som na prípade drobnom, ale zato mne dobre známom ilustroval niečo všeobecné a dôležité. Žijeme vo veľmi zvláštnej dobe. V čase, keď sa tvár ľudského sveta naraz mení takou rýchlosťou, na ktorú sú krátke všetky doteraz známe politologické tachometre. ... Treba pomôcť ZSSR Európa garantom bezpečnosti Zo západoeurópskeho k európskemu Niesť svoju zodpovednosť Keď Thomas Jefferson napísal, že „vlády štátov odvodzujú svoju spravodlivú moc zo súhlasu občanov“, bol to prostý a dôležitý akt ľudského ducha. Zmysel tomuto aktu však dalo to, že jeho autor sa zaň zaručil aj svojím životom. Nebolo to len slovo, bol to tiež čin. (Potlesk) Končím tým, čím som začal. Dejiny sa zrýchlili. Verím, že to bude opäť ľudský duch, ktorý si toto zrýchlenie všimne, pomenuje ho a svoje slovo premení na čin. Ďakujem vám. (Dlhý potlesk v stoji) |