Zmluva o Európskej únii je spolu so Zmluvou o fungovaní EÚ hlavnou funkčnou zmluvou únie. Tvorí základ právnych predpisov EÚ tým, že stanovuje všeobecné zásady pre správanie sa jednotlivých centrálnych inštitúcií, ako napríklad Komisia, Parlament alebo Rada, ale aj pravidlá vonkajšej, zahraničnej a bezpečnostnej politiky. Kým súčasná verzia Zmluvy o Európskej únii vstúpila do platnosti v roku 2009 v nadväznosti na Lisabonskú zmluvu, pôvodná verzia bola implementovaná v roku 1992 v Maastrichte.

Po preambule je zmluva rozdelená do šiestich hláv. Prvá z nich tvorí spoločné ustanovenia. Hovorí sa tu o pilieroch, na ktorých únia stojí, ako napríklad ľudská dôstojnosť, sloboda, demokracia, právny štát či rešpektovanie ľudských práv. Zároveň sa zaoberá slobodným pohybom, vnútorným trhom alebo princípom subsidiarity a proporcionality. Druhá časť obsahuje ustanovenia týkajúce sa demokratických zásad. Tretia ustanovuje názvy európskych inštitúcií a ohraničuje ich kompetencie. Zároveň hovorí o voľbách do Parlamentu, voľbe prezidenta Komisie či iných vysokých reprezentantov európskych inštitúcií. Štvrtá hlava obsahuje iba jeden článok, ktorý hovorí o spolupráci členských štátov. Piata tvorí články pojednávajúce o zahraničnej politike Európskej únie a posledná hovorí o takzvaných finálnych ustanoveniach.

So vznikom pôvodnej zmluvy o Európskej únii – Maastrichtskej zmluvy – sa spája vznik samostatnej EÚ. Jej hlavným cieľom bolo to, aby únia nezostala len hospodárskym spoločenstvom, ale aby sa integrovala aj politicky. Zmluva zároveň posilnila princíp subsidiarity, v rámci ktorého sa majú rozhodnutia prijímať čo najbližšie k občanovi. Nadnárodné rozhodovanie v rámci EÚ sa tak deje iba vtedy, ak je to nevyhnutné a oveľa efektívnejšie. Táto zmluva stanovila slobody, ktoré sú v súčasnosti považované za najzákladnejšie: voľný pohyb tovaru, osôb, služieb a kapitálu. Tiež ukázala záujem vybudovať jednotnú menu, posilniť demokraciu v Európe a začať spolupracovať v oblastiach ako napríklad justícia či zahraničná politika.