V 20. rokoch sa začali objavovať novodobé plány európskej integrácie. Išlo o myšlienky politického a ekonomického zjednotenia. Vznikla napríklad Paneurópska únia, ktorej predseda, francúzsky premiér Aristide Briand, v roku 1927 predniesol nápad o vytvorení federatívneho zväzku európskych národov pod názvom Európska federálna únia. Memorandum o jej organizácii však nevyvolalo pozitívne ohlasy, obavy boli hlavne o tom, či nebude veľkou konkurenciou pre Spoločnosť národov.

V roku 1940 bola predložená idea francúzsko-britskej únie, ktorá sa mala zakladať na vojenskej spolupráci, ktorá mohla prerásť v úniu dvoch štátov. Keď bola táto myšlienka zavrhnutá, francúzsky premiér prišiel s myšlienkou, že by mohlo byť Francúzsko pripojené do britského Commonwealthu, čo bolo nakoniec tiež zamietnuté.

Po vytvorení Európskeho spoločenstva uhlia a ocele prišiel Jean Monnet s myšlienkou vytvorenia spoločnej európskej armády. Integračný systém únie by tak bol rozšírený i o ozbrojené sily. V roku 1952 došlo dokonca k uzatvoreniu Zmluvy o založení Európskeho obranného spoločenstva, ktoré bolo impulzom na vytvorenie Európskeho politického spoločenstva. Práve tomu malo obranné spoločenstvo podliehať, avšak nakoniec nedošlo ani k rokovaniam o ňom. Francúzsko, ktoré patrilo k iniciátorom, odmietlo zmluvu ratifikovať.

V roku 2000 vznikla myšlienka na európsku ústavodarnú zmluvu. Predlohou boli sny Roberta Schumana o vytvorení európskej federácie. Do troch rokov tak bola vypracovaná Zmluva o Ústave pre Európu, ktorá mala vstúpiť do platnosti 1. novembra 2006. Ratifikácia sa však nakoniec neuskutočnila a projekt federatívnej Európskej únie zlyhal.

Štáty ako Nórsko, Lichtenštajnsko, Švajčiarsko a Island nie sú členmi Únie, ale spojili sa do voľnejšieho zväzku Európskeho združenia voľného obchodu. S krajinami EÚ užšie spolupracujú vďaka takzvanému Európskemu hospodárskemu spoločenstvu.