"Na policajnej stanici som strávil desať dní. Zamkli ma s kriminálnikmi a povedali im, že som policajt. Počas výsluchov ma ponižovali, mlátili ma, mučili ma elektrinou," spomína dnes Alexej Michejev na najhoršie okamihy svojho života.
V roku 1998 ho zatkla polícia vyšetrujúca prípad zmiznutia mladého dievčaťa z Nižného Novgorodu. Naposledy ju videli, ako nastupuje do jeho auta a polícia Michejeva podozrievala, že dievča znásilnil a zavraždil.
Vyšetrovatelia sa rozhodli, že priznanie z Michejeva získajú za každú cenu. Nakoniec mu povedali, že buď podpíše priznanie, alebo ho zabijú a vraždu dievčaťa na neho rovnako hodia. "Tak som všetko podpísal. Potom som im mal ukázať, kam som ukryl mŕtvolu. Žiadna mŕtvola ale neexistovala, takže ma ďalej mučili. Už som to nedokázal vydržať, bol som takmer v bezvedomí. Potom sa ale vo mne zopol inštinkt sebazáchovy," líči Michejev moment, kedy sa policajtom vytrhol a vyskočil z okna.
"Z tretieho poschodia policajnej stanice som dopadol na motorku a zlomil som si chrbticu," hovorí Michejev. Potom sa dievča, ktorú mal zabiť, vrátilo domov a postavila sa na jeho obranu. "Policajti od toho dali ruky preč. Zistili, že mučili úplne nevinného človeka," hovorí muž, ktorý po zúfalom skoku zostal na vozíčku.
Pred desiatimi rokmi sa dočkal čiastočného zadosťučinenia. Európsky súd pre ľudské práva ruskému štátu nariadil, aby Michejevovi vyplatil odškodné 250 000 eur. Dvaja policajti, ktorí ho mučili, dostali štyri roky väzenia. Veľkú zásluhu na tom mali právnici z Výboru proti mučeniu, ktorí vyšetrujú prípady použitia násilia príslušníkov bezpečnostných zložiek a na súdoch sa domáhajú potrestania vinníkov a odškodnenia obetí.
Dostaňte z nich priznanie
Podľa nedávneho prieskumu sa s neoprávneným použitím násilia zo strany polície alebo jednotiek FSB stretla pätina Rusov. Pracovníci Výboru proti mučeniu súdia, že situácia je dnes horšia než za Sovietskeho zväzu.
"Brutalita polície sa dramaticky zvýšila. Dnes musí policajt prípad vyšetriť veľmi rýchlo. A najrýchlejší spôsob, ako uzavrieť prípad, je priznanie podozrivého. Pokiaľ chcete prípad poriadne vyšetriť, musíte zohnať dôkazy, vypočuť svedkov, vykonať expertízy. To si vyžaduje čas a veľa práce. Ale policajta, ktorý dokáže z podozrivého dostať priznanie do 24 hodín, čaká povýšenie," povedala pre iDNES.cz Olga Sadovská z Výboru proti mučeniu.
Jednou z najznámejších metód mučenia je "volanie Putinovi". Policajt vypočúvanému k ušiam pripne elektródy a púšťa do neho prúd. Niektorí vyšetrovatelia volia radšej prsty alebo genitálie, záleží na ich predstavivosti. Obľúbený je tiež "slon". "Nasadia vám na hlavu plynovú masku, privrú prívod vzduchu a nechajú vás dusiť sa," vysvetľuje Sadovská. Ak policajti nemajú po ruke plynovú masku, môžu použiť obyčajné igelitové vrecúško.
"Obálka" sa zase hovorí metóde, pri ktorej vypočúvaného položia na brucho, ruky a nohy mu za chrbtom zviažu k sebe a za spútané končatiny ho ťahajú nahor. "V takmer všetkých prípadoch sa stretávame so surovým bitím. Existuje spôsob, ako zmlátiť človeka, bez toho aby ste na jeho tele zanechali stopy. Môžete mu spôsobiť vnútorné zranenia, ale nenecháte na ňom ani modrinu," hovorí Sadovská.
Čečensko je horúca pôda
Ruské bezpečnostné zložky čelia obvineniam z mučenia aj v prípade politických väzňov. Na konci minulého roka vzbudila veľkú pozornosť napríklad kauza Ildara Dadina, prvého ruského disidenta, ktorý bol uväznený podľa nového zákona trestajúceho opakovanú účasť na nepovolených demonštráciách. Trest si odpykáva v Seležskej väznici v Karélii.
Dadin tvrdí, že po príchode do väznice ho bachari systematicky bili, podrobili ho waterboardingu, na pol hodiny ho zavesili za ruky a hrozili mu znásilnením. "Ak bitie, mučenie a znásilňovanie neprestane, neprežijem dlhšie ako týždeň," napísal Dadin v liste manželke, ktorý sa na verejnosť dostal pričinením disidentovej advokátky.
V Dadinovom prípade je však podľa Olgy Sadovskej príliš neskoro na to, aby sa podarilo mučenie preukázať. "Dadin je ďaleko od Moskvy, okolo jeho prípadu panuje zmätok a jeho právnici nedokázali zohnať dostatok dôkazov. Vieme však, že ľudia, ktorí sedeli v rovnakom väzení, opisovali rovnaké formy mučenia ako on. Takže existujú dôvody veriť tomu, že hovorí pravdu," usudzuje Sadovská. Väzneného aktivistu môže tešiť aspoň fakt, že ruský ústavný súd pred týždňom nariadil preskúmať jeho odsúdenie.
V iných prípadoch sa mučenia väzňov preukázať podarilo. Napríklad u čečenského aktivistu Ruslana Kutajeva, ktorý sa znepáčil režimu Ramzana Kadyrova. Jeho muži Kutajeva pred dvoma rokmi uniesli, brutálne ho zbili a nakoniec obvinili z pašovania drog. "Bolo to očividne vymyslené obvinenie, pretože aj jeho podpis na policajnom protokole bol sfalšovaný," líči prípad Sadovská.
Terčom Kadyrovho režimu sa stali aj jej kolegovia. Maskovaní útočníci pred rokom napadli mikrobus, ktorým členovia organizácie a novinári zo Švédska a Nórska cestovali do Čečenska. Útočníci posádku mikrobusu zbili, okradli a auto zapálili. Krátko potom zamaskované komando so samopalmi zaútočilo na kanceláriu výboru v ingušskom Karabulaku.
Musíme sa sústrediť na to dobré
Na tlak zo strany ruských úradov a vyhrážky si bojovníci proti mučeniu už zvykli. "Je to súčasťou našej práce. Ak sa v Rusku chcete venovať ochrane ľudských práv, tak s tým musíte počítať," vysvetľuje Sadovská. Výbor tiež postihol zákon, podľa ktorého sa všetky neziskové organizácie financované z cudziny musia označovať ako "zahraniční agenti".
"Museli sme činnosť našej organizácie ukončiť a otvoriť ju pod novým menom. Všetko to stálo veľa peňazí, ale nikto z našich ľudí našťastie neodišiel," hovorí Sadovská, ktorá vo výbore pracuje už šestnásť rokov.
Za ten čas sa Výbor proti mučeniu rozrástol, dnes zamestnáva asi štyridsať ľudí. "Väčšinou sú to mladí, šikovní právnici plní entuziazmu, ktorí chcú niečo zmeniť. A to im môžeme ponúknuť," vysvetľuje Sadovská. Výbor je podľa nej vo svojom boji s policajný násilím každý rok úspešnejší.
"Každý rok sa nám darí dostať viac a viac príslušníkov pred súd. Nedarí sa nám to stopercentne, dokonca ani z päťdesiatich percent, ale počet odsúdených rastie. Rusko tiež stále na základe rozsudkov Európskeho súdu pre ľudské práva vypláca odškodné," hovorí Sadovská.
"Musíme sa sústrediť na to dobré, a nie neustále opakovať, že veci sa zhoršujú a my s tým nič neurobíme. Ak začnete mať pocit, že nedokážete nič zmeniť, tak by ste túto prácu nemali robiť," uzatvára.