Všetci traja patria medzi prvé obete etnického násilia v Sarajeve, ktoré na začiatku apríla 1992 srbské sily obkľúčili a pozície okolo neho vďaka lepšej výzbroji udržali až do konca viac ako trojročnej vojny. Za 1 460 dní na mesto dopadlo pol milióna delostreleckých a mínometných granátov, zomrelo pri tom 11 541 ľudí.
Niektoré príbehy z tej doby dostali punc ikonickosti: hlavná sarajevská trieda ako zlovestná "alej ostreľovačov". Tunel pod letiskom ako cesta z pekla. Markale, hlavná tržnica a cieľ srbských delostrelcov.
Vojnová kosa sa nakoniec zastavila až v roku 1995 na viac ako sto tisíc mŕtvych a všetky strany zostali opevnené v zákopoch s interpretáciou, že to "tí druhí" začali s vraždením a masakrami. Pozornosť sa sústredila na mená veliteľov - logicky, aj kvôli medzinárodným súdom - zatiaľ čo z obetí sa stali čísla.
Práve príbehy prvých obetí násilia v Sarajeve pritom načrtli rysy tejto vojny.
Niesť vlajku na synovej svadbe
Nikola Gardović sa v začínajúcej jari roku 1992 chystal na svadbu. Jeho syn Milan si bral Dijanu Tamburovú tak, ako sa na Srbov sluší, v pravoslávnom chráme v centre Sarajeva. Pretože autá nemohli parkovať pri päťsto rokov starom svätostánku, čakalo svadobčanov niečo vyše sto metrov chôdze a potom krátka cesta mestom na hostinu.
Lenže v rovnakej dobe sa v Sarajeve konalo tiež referendum o nezávislosti Bosny - to, ktoré na území menšinoví Srbi bojkotovali a neuznali. Slovné spojenie "napätá atmosféra" bolo skôr eufemizmus. Pred necelým rokom viedol rovnaký scenár v Chorvátsku k vojne, ktorú len pred pár týždňami zastavilo prímerie.
Svadobčanom skrížil cestu biely golf s niekoľkými ozbrojenými mužmi, najmä známou postavou tunajšieho podsvetia Ramizom Delalićom. Ten sa vrhol na sprievod, aby ukoristil srbskú vlajku. Zazneli výstrely a Nikola Gardović sa zrútil do kaluže svojej krvi. V sanitke krátko nato zomrel.
Aká presne bola Delalićova motivácia, už sa nedozvieme. Zomrel podobne ako žil, v roku 2007 ho v centre Sarajeva zastrelil vrah.
Gardović, hoci zomrel ešte pred začiatkom obliehania Sarajeva, sa pre Srbov stal prvou obeťou etnických stretov v Sarajeve a dôkazom, že "Bosniaci (etnické označenie bosnianskomoslimských Slovanov, pozn. red.) si začali". Úrady novo vyhláseného štátu Delalića ani nepotrestal. Dokázal sa urobiť nenahraditeľným - jeho milície ostrých chlapcov sa obrancom Sarajeva hodili.
Príbehy ľudí, ktorí by vo fungujúcej krajine mali veľké problémy so zákonom, ale v zmätku vojny robili kariéry, boli pre túto vojnu charakteristické. Stačí spomenúť Željka Ražnatovića, kriminálnika, z ktorého sa vo vojne stal obávaný veliteľ "Arkan".
Idem brániť svoje Sarajevo
Po Gardovićovej smrti začali v Sarajeve rásť barikády - stavali ich Srbi aj Bosniaci. A prišli demonštrácie.
23-ročná rodáčka z Dubrovníka Suada Dilberovićová bývala v Sarajeve v študentskom byte. Demonštrácie pred Skupštinou - parlamentom - videla v televízii. Suada bola v piatom ročníku štúdií medicíny, odbore, ktorý tu študovali aj jej dve mladšie sestry. Nechcela stáť bokom, aj keď ju jej spolubývajúca Fahira odrádzala. Veď tá demonštrácia bude pokojná!
Rozlúčila sa s ňou vetou "idem brániť svoje Sarajevo". Bolo 5. apríla 1992 a pri Skupštine sa zišli desiatky tisíc ľudí, hlavne mladých. Pod vlajkami a obrazmi Josipa Broza Tita skandovali, že chcú mier.
Ozbrojení srbskí radikáli v neďalekom hoteli Holiday Inn ale zmýšľali inak. A pretože projektil zo zbrane letel rýchlejšie ako zvuk, Suada nikdy nepočula strelu, ktorá ju na moste Vrbanja zrazila k zemi.
Bosnianske zdroje spomínajú, že sa stačila opýtať, či "toto je Sarajevo?", Ale už sa nevie, či blúznila, alebo bola pri zmysloch. Krátko nato uprostred zmätku po streľbe zomrela. Po vojne ju na moste, ktorý dostal jej meno, pripomenula pamätná doska s trochu patetickým, ale príznačným epitafom o kvapke jej krvi, tekutiny, ktorá zaleje celú Bosnu.
Pre Bosniakov je práve Suada Dilberovićová prvou obeťou obliehania Sarajeva. V ten deň ale nebola jediná, kto zomrel.
Mamičkino meno na doske nie je. Neumrela tu. Kde je?
K demonštráciám sa pripojila aj 34-ročná zapisovateľka Skupštiny Olga Sučićová. Aj keď bol pracovný deň, ťahalo ju to von. "Čoskoro sa vrátim," zamávala kolegom. Doklady nechala v kancelárii.
Demonštrácie už vtedy pripútali pozornosť médií, takže na moste Vrbanja nechýbali novinári. "Som matka dvoch detí a budem brániť toto mesto," povedala Olga jednému z nich. Krátko nato zazneli výstrely. Prvá padla Suada Dilberovićová. A ďalšia strela si našla Olgu.
Nepovedala žiadne posledné slová, zomrela v sanitke a jej meno zapadlo. Tiež pohreb, na rozdiel od veľkej rozlúčky so Suadou, sa odohral v rodinnom kruhu. Dalo by sa špekulovať, prečo, či napríklad mladá medička ikonickejšie stelesňovala kontrast nevinnosti a ozbrojených násilníkov, ale pravdepodobne to bolo hlavne kvôli zmätku onoho dňa.
Zanechala po sebe aj dvojročnú Noru, ktorá o päť rokov neskôr prišla k onomu mostu a na pamätnej doske zbadala len Suadino meno. "Tu predsa mama neumrela, kde je?" Obrátila sa na otca.
Stálo ho to ešte veľa behania po úradoch a počúvania námietok, že takáto pamätná doska niečo stojí a peňazí je málo. Nakoniec ale uspel. V roku 1999 zmenili meno mosta, aby pripomínal ako Suadu Dilberovićovú, tak Olgu Sučićovú. V apríli 2001 most dostal novú pamätnú dosku s oboma menami.
Občianska vojna v Bosne a Hercegovine
Najkrvavejší dejstvo rozpadu Juhoslávie si za viac ako tri roky (1992-1995) vyžiadalo vyše sto tisíc životov. Obliehanie Sarajeva srbskými silami sa stalo symbolom vojny.
Zlú krv v Bosne zasiali už masakrami za druhej svetovej vojny, kedy územie ovládalo ustašovské Chorvátsko. Za komunistickej éry sa o krivdách skôr mlčalo a nevraživosť ľudia dusili v sebe. Keď sa Juhoslávia začala rozpadať, spory medzi katolíckymi Chorvátmi, moslimskými Bosniakmi a pravoslávnymi Srbmi vzplanuli.
Ráz občianskej vojne dalo to, že sťahujúca sa juhoslovanská armáda miestnych Srbov vyzbrojila ťažkými zbraňami. Srbi ovládli dve tretiny krajiny. V krajine sa rozmiestnili mierové sily OSN, najprv hlavne pri sarajevskom letisku, brány pre humanitárnu pomoc. NATO strážilo bezletovú zónu nad Bosnou, zo šiestich miest vrátane Sarajeva sa stali dve takzvané "bezpečné zóny" OSN.
Až v roku 1994 vyriešili Bosniaci a Chorváti vzájomné rozpory a začali postupovať koordinovane. Po niekoľkých masakroch moslimských civilistov srbskými milíciami v roku 1995 na srbské pozície po celej krajine udreli lietadlá NATO a dotlačili ich k rokovaciemu stolu. Prímerie z 11. októbra 1995 znamenalo aj koniec vojny, potvrdili ju dohody z Daytonu.
Bosna je odvtedy rozdelená na moslimsko-chorvátsku Federáciu Bosny a Hercegoviny (51 percent územia) a Republiku srbskú (49 percent). Obe časti žijú prakticky nezávisle na sebe. Z pôvodne dočasného riešenia sa stalo viacmenej trvalé, ale predovšetkým zo srbskej strany zaznievajú hlasy, že Bosna a Hercegovina je mŕtvy štát.
Krajina sa potýka ako s etnickým napätím, tak s hospodárskymi ťažkosťami, vysokou nezamestnanosťou a stratou ilúzií. To sprevádza úbytok obyvateľstva - v roku 1991 v nej žilo 4,4 milióna obyvateľov, v roku 2013 potom 3,5 milióna.