Meno Ivan Hodža Rachmon bude odteraz v tadžickom telefónnom zozname chýbať - jednak medzi tromi tisíckami novo povolených krstných mien už nie je Ivan, za druhé tadžické úrady zakázali všetky doplnky k menám ako kalif, hodža či mullo. Vedenie tejto perzskojazyčnej bývalej sovietskej republiky sa tak vraj snaží obrodiť vlastnú kultúru a zbaviť sa cudzích nánosov aj rusifikačných vplyvov.
Ďalší úder dostala ruština minulý týždeň v Kazachstane - prezident Nursultan Nazarbajev oznámil, že je potrebné sa pripraviť na prechod z azbuky na latinku. Pri latinizácii kazašského jazyka vraj budú Kazašskí lingvisti využívať skúsenosti z Uzbekistanu a Azerbajdžanu, teda krajín, ktoré tento krok už urobili.
Ruština stráca najviac
Za posledné štvrťstoročie ruština stratila svoje pozície vo svete viac ako ktorýkoľvek iný jazyk. Kým angličtina sa presadzuje aj v tradičnom ruskojazyčnom prostredí, ruštine užívateľov nezadržateľne ubúda. A perspektívy sú nelichotivé, aj keď Kremeľ na čele s prezidentom Vladimirom Putinom vymýšľa programy na šírenie ruského jazyka v zahraničí. Zatiaľ to ale ruštinu - dorozumievací jazyk takmer troch stoviek miliónov ľudí, ktorí ním ešte pred 25 rokmi bežne hovorili - nijak neobrodilo.
Napríklad v Kazachstane, ktorý ešte stále užíva azbuku, a pre obyvateľov krajiny je teda ľahšie sa ruštinu učiť, dnes doma hovorí po rusky asi 20 percent ľudí. Pred pätnástimi rokmi pritom bola ruština hlavným jazykom pre viac ako tretinu obyvateľov krajiny.
Postupne ubúda tých, ktorí hovoria po rusky aj doma, aj na Ukrajine, teda okrem Donbasu a Krymu okupovaného Rusmi. V roku 1994 sa k ruskojazyčným hlásilo na Ukrajine 33 percent ľudí, teraz je to už len 24 percent.
Jedinou postsovietskou republikou, kde sa ruštine darí, je Bielorusko. Tam dokonca počet tých, ktorí sa rusky doma aj hádajú, od roku 1994 rastie. Je to tým, že bezprostredne po rozpade Sovietskeho zväzu aj v Bielorusku zavládla národná eufória a návrat k bieloruským tradíciám sa stal politickým programom. Za vlády prezidenta Alexandra Lukašenka, ktorý videl budúcnosť krajiny vo zväzku s Ruskom, sa bielorusky hovoriť zase prestalo. Dnes ruštinu pokladá za rodný jazyk o pätinu viac Bielorusov ako pred 23 rokmi.
Aj po bengálsky bude hovoriť viac ľudí
Ruština ale stále zostáva dôležitým dorozumievacím nástrojom v postsovietskom priestranstve, a to aj v obchodnom styku. Nakoniec Kyrgyz s Tadžikom alebo Estónec s Azerbajdžancom sa dohovorí stále skôr rusky ako anglicky. Aj to ale postupne prestane byť pravda. Napríklad v Gruzínsku sa mladí ľudia znateľne viac prikláňajú k angličtine ako k ruštine a o ďalšiu generáciu tu bude ťažké dohodnúť sa rusky aj v reštaurácii. Naopak v susednom Arménsku, ktoré je na Rusko oveľa viac napojené ekonomicky aj politicky, sa ruština drží veľmi pevne.
Pri pohľade na geopolitickú mapu je zrejmé, že v krajinách, ktoré s Ruskom nemajú práve vrelé vzťahy, ako je Ukrajina, Gruzínsko alebo baltské štáty, panuje aj odpor k ruštine. A tak dochádza k trochu absurdnej situácii - zatiaľ čo Rusko ako štát expanduje a obsadilo napríklad ukrajinský Krym alebo gruzínske Južné Osetsko, ruština je v defenzíve a ustupuje na mnohých frontoch. A to aj na kultúrnej, vedeckej a obchodnej. Podľa expertov možno očakávať, že v roku 2025 ruštinu čo do počtu užívateľov predbehne celkom iste napríklad portugalčina aj bengálčina.