Ohorené lesy a vypálené mestá. Kolegovia s uťatými končatinami. Bombardovanie také neúprosné, že jedinou možnosťou je ležať v zákope, čakať a modliť sa. Ukrajinskí vojaci, ktorí sa vracajú z frontových línií vo východoukrajinskom Donbase, kde Rusko vedie zúrivú ofenzívu, opisujú život počas bojov premenených na opotrebovávaciu vojnu ako apokalypsu, napísala agentúra AP.
V rozhovoroch pre agentúru AP sa niektorí sťažovali na chaotickú organizáciu, dezercie a psychické problémy spôsobené neustálym ostreľovaním.
Iní naopak hovorili o vysokej morálke, hrdinstve svojich kolegov a odhodlaní pokračovať v boji, hoci lepšie vybavení Rusi ovládajú čoraz viac území.
Bojovali až do konca
Tridsaťročný poručík Volodymyr Nazarenko, zástupca veliteľa práporu Sloboda ukrajinskej Národnej gardy, bol medzi vojakmi, ktorí sa na rozkaz velenia armády stiahli zo Severodonecku. Počas mesiaca trvajúcej bitky ruské tanky zničili všetky potenciálne obranné pozície a premenili mesto s predvojnovou populáciou 101-tisíc ľudí na "spálenú púšť", povedal.
"Ostreľovali nás každý deň. Nechcem o tom klamať. Bola to priehradná paľba na každú budovu," hovorí Nazarenko. "Mesto bolo metodicky zrovnané so zemou," dodáva.
Severodoneck bol v tom čase jedným z dvoch veľkých miest pod ukrajinskou kontrolou v Luhanskej oblasti, kde proruskí separatisti pred ôsmimi rokmi vyhlásili republiku. V čase, keď 24. júna prišiel rozkaz na ústup, boli Ukrajinci obkľúčení z troch strán a upevňovali obranu chemického závodu, ktorý tiež ukrýval civilistov.
"Ak niekde bolo peklo na zemi, tak v Severodonecku," hovorí vojak Nazarenkovho práporu Artem Ruban z relatívneho bezpečia mesta Bachmut, ktoré leží 64 kilometrov juhozápadne od dobytého Severodonecku. "Vnútorná sila našich chlapov im umožnila držať mesto do poslednej chvíle," dodáva.
"Neboli to ľudské podmienky, v ktorých museli bojovať. Je ťažké vám to tu vysvetliť, ako sa teraz cítia alebo aké to tam bolo," uvádza Ruban. "Bojovali tam až do konca. Úlohou bolo ničiť nepriateľa bez ohľadu na čokoľvek," hovorí.
Nazarenko, ktorý po začiatku ruskej invázie na Ukrajinu bojoval aj v Kyjeve a inde na východnom fronte, považuje ukrajinskú operáciu v Severodonecku napriek výsledku za "víťazstvo". Podľa neho sa obrancom podarilo obmedziť straty a zároveň zdržať ruský postup na oveľa dlhšiu dobu, než sa očakávalo, čo vyčerpalo ruské zdroje. "Ich armáda utrpela obrovské straty a ich útočný potenciál bol zničený," dodáva.
Realita je úplne iná ako v televízii
Poručík aj vojak pod jeho velením vyjadrujú presvedčenie, že Ukrajina získa späť všetky okupované územia a porazí Rusko. Trvajú na tom, že morálka zostáva vysoká. Výpovede iných vojakov, väčšinou bez bojových skúseností z doby pred inváziou, sú však pesimistickejšie. Pri rozhovoroch si priali zachovať anonymitu alebo používali iba krstné mená.
Oleksij, príslušník ukrajinskej armády, ktorý začal bojovať proti Moskvou podporovaným separatistom v roku 2016, sa práve vrátil z frontu a ťažko kríva. Hovorí, že bol zranený na bojisku v Zolotom - meste, ktoré Rusi medzitým tiež obsadili.
"V televízii ukazujú krásne obrázky frontových línií, solidarity, armády, ale realita je úplne iná," hovorí s tým, že si nemyslí, že by dodávky ďalších západných zbraní mohli zmeniť priebeh vojny.
Jeho práporu začala behom niekoľkých týždňov dochádzať munícia. V jednej chvíli neustále ostreľovanie nedovoľovalo vojakom v zákopoch vôbec sa postaviť, hovorí s viditeľným vyčerpaním, ktoré sa zračí v jeho tvári.
Vysoko postavený poradca ukrajinského prezidenta Volodymyra Zelenského minulý mesiac oznámil, že každý deň umiera 100 až 200 ukrajinských vojakov, hoci celkovú bilanciu padlých v boji neposkytol.
Oleksij tvrdí, že jeho jednotka stratila počas prvých troch dní bojov 150 mužov, mnoho z nich kvôli vykrvácaniu. Kvôli neutíchajúcemu ostreľovaniu boli zranení vojaci evakuovaní iba v noci a niekedy museli čakať až dva dni. "Veliteľom je jedno, či ste psychicky na dne. Pokiaľ vám funguje srdce, ak máte ruky a nohy, musíte sa vrátiť," dodáva.
Fajčí marihuanu, aby sa nezbláznil
Štyridsaťjedenročná veliteľka čaty Marija, ktorá vstúpila do ukrajinskej armády v roku 2018 ako právnička a čerstvá matka dcéry, vysvetľuje, že miera nebezpečenstva a nepohodlia sa môže veľmi líšiť v závislosti od umiestnenia jednotky a prístupu k zásobovacím trasám.
Frontové línie, ktoré existujú od začiatku konfliktu s proruskými separatistami v roku 2014, sú statickejšie a predvídateľnejšie, zatiaľ čo miesta, ktoré sa stali bojiskom po tom, čo Rusko začalo inváziu, sú "iný svet", hovorí.
Marija, ktorá z bezpečnostných dôvodov odmietla prezradiť svoje priezvisko, uviedla, že jej manžel v súčasnej dobe bojuje práve na takom "horúcom mieste". Všetkým sa cnie a robia si starosti o svojich blízkych, napriek tomu je podľa nej morálka jej podriadených vysoká. "Sme potomkovia kozákov, sme slobodní a statoční. Máme to v krvi," hovorí a dodáva: "Budeme bojovať až do konca."
Dvaja ďalší vojaci, s ktorými agentúra AP hovorila - bývalí úradníci v Kyjeve bez predchádzajúcich bojových skúseností - uviedli, že ich poslali na východný front, akonáhle dokončili základný výcvik. Hovoria, že videli "príšernú organizáciu" a "nelogické rozhodovanie" a že mnoho ľudí v ich prápore odmietlo bojovať. Jeden z vojakov hovorí, že denne fajčí marihuanu. "Inak by som sa zbláznil, dezertoval by som. Je to jediný spôsob, ako sa s tým vyrovnať," hovorí.
Dvadsaťosemročný bývalý učiteľ v Slovjansku, ktorý si "nikdy nepredstavoval", že bude bojovať za svoju krajinu, opísal ukrajinské bojiská ako úplne iný život s iným hodnotovým systémom a emocionálnymi vzostupmi aj pádmi. "Je tam radosť, je tam smútok. Všetko sa prelína," hovorí.
Najskôr sa usmievajú, potom majú v očiach prázdno
Priateľstvo so spolubojovníkmi mu poskytuje potešenie v pochmúrnej dobe. Videl však aj spolubojovníkov, ktorí podliehali extrémnemu vyčerpaniu – fyzickému i psychickému – a prejavovali sa u nich príznaky posttraumatickej stresovej poruchy.
"Je ťažké žiť v neustálom strese, nevyspatí a podvyživení. Vidieť všetky tie hrôzy na vlastné oči - mŕtvych, odtrhnuté končatiny. Je nepravdepodobné, že by to psychika vydržala," hovorí. Napriek tomu aj on trvá na tom, že motivácia brániť svoju krajinu zostáva.
"Sme pripravení vydržať a bojovať so zaťatými zubami. Bez ohľadu na to, aké je to ťažké," hovorí učiteľ, ktorý hovoril z obchodu s rybárskymi potrebami, ktorý bol premenený na armádne logistické centrum. "Kto bude brániť môj domov a moju rodinu, ak nie ja?" dodáva.
Stredisko v meste Slovjansk zásobuje miestne vojenské jednotky vybavením a proviantom a poskytuje vojakom miesto, kam môžu zájsť počas krátkeho oddychu od fyzickej driny a hrôzy bojov.
Štyridsaťtriročná tanečná choreografka Tetiana Chimionová centrum založila, keď začala vojna. Hovorí, že ním prechádzajú všetky druhy vojakov, od skúsených príslušníkov špeciálnych jednotiek a vojnou zocelených veteránov až po civilistov, ktorí do armády vstúpili len nedávno. "Keď prídu prvýkrát, široko sa usmievajú, možno sa aj hanbia. Druhýkrát prídu a v očiach majú prázdnotu," hovorí Chimionová. "Niečím si prešli a sú iní," dodáva.
Za ňou sedí skupina mladých ukrajinských vojakov, ktorí sa striedajú z frontových línií a delia sa o vtipy a pizzu. Je počuť, ako o niekoľko kilometrov ďalej duní delostrelectvo.
"Väčšinou dúfajú v to lepšie. Áno, niekedy prichádzajú trochu smutní, ale dúfame, že im tu zdvihneme náladu," hovorí Chimionová. "Objímeme sa, usmejeme sa na seba a potom sa vrátia späť na bojisko," dodáva.