„Cítim sa čoraz menej bezpečne,“ vysvetľuje Magdalena Chodowniková, poľská novinárka. „Osobne poznám ľudí, ktorí boli alebo sú obeťami agresie voči novinárom. Aj ja sama som bola terčom útokov zo strany ľudí zamestnaných v štátnej službe. Zažila som fyzické aj verbálne prejavy agresie a tiež som bola obeťou týrania a porušovania právomocí.“
Pred pár dňami sme sa dozvedeli, že sme v rebríčku slobody tlače postúpili o 10 miest vyššie, čo nás umiestnilo do prvej dvadsiatky na svete. Táto pozitívna správa pre Slovensko však neznamená, že nie je čo doháňať. Žurnalistické alebo novinárske povolanie sa mnohým môže na prvý pohľad zdať z hľadiska bezpečnosti pomerne bezproblémové. Podobne ako u iných bežných povolaní, ako sú napríklad učitelia, lekári či právnici. No z nedávneho výskumu, ktorý pre Investigatívne centrum Jána Kuciaka spracovala agentúra AKO, vyplýva, že dvaja z troch slovenských novinárov za uplynulých 12 mesiacov zažili hrozbu alebo vyhrážku. Takmer polovica tiež vníma, že sa intenzita útokov za posledných päť rokov zvýšila. S porkrivkávajúcou mierou bezpečnosti novinárov však nie sme v Európe výnimkou.
V tejto v interaktívnej mape zobrazujeme 126 zabitých európskych novinárov. Mapa bola vytvorená na základe dát, získaných z platformy Comittee to protect Journalists. Vyobrazení novinári zomreli medzi rokmi 1992 a 2020 a pri každom si môžete prečítať základné informácie aj príčinu ich smrti. Tieto dáta prezentujú len novinárov, u ktorých je vražda potvrdená a nie sú napríklad nezvestní či unesení.
Útoky na novinárov sú čoraz častejšie
Pomocou databázy Platformy bezpečnosti novinárov Rady Európy sme priblížili aj situáciu útokov na novinárov v rozmedzí rokov 2015 až 2022. Už pri prvom pohľade na graf si možno všimnúť hrozivý stúpajúci trend.
Čísla ukazujú, že povolanie európskeho novinára je každým rokom rizikovejšie. Na novinárov útočia vysoko postavení vládni predstavitelia ale aj spoločnosť samotná, častokrát opakujúca nenávistnú rétoriku politikov. Podobne začarovaný kruh si všimla aj slovenská novinárka, Monika Tódová. „Vnímam ako problém stupňujúce sa verbálne útoky na novinárov zo strany politikov alebo dezinformačných webov a ich predstaviteľov, ktoré môžu viesť až k fyzickým útokom,“ vysvetľuje.
Avšak tieto útoky neovplyvňujú len konkrétnych novinárov, ovplyvňujú tiež spoločnosť ako celok. Nastavujú zrkadlo a vytvárajú obraz o stave danej krajiny. Zastrašovanie, očierňovanie a násilie páchané na novinároch má dôsledky na slobodu prejavu, demokratické normy a prístup informáciám vo všeobecnosti. Podobne sa v správe UNESCO vyjadrila aj generálna riaditeľka, Audrey Azoulayová. „Zločiny páchané na novinároch majú obrovský dopad na spoločnosť ako celok, pretože bránia ľuďom robiť informované rozhodnutia,“ vysvetľuje.
Graf nižšie sa venuje typom útokov, ktorým novinári čelia. Ide o obťažovanie a zastrašovanie, útoky na fyzickú bezpečnosť a integritu alebo zadržanie a väznenie. Možno si všimnúť stúpajúcu tendenciu v prvej spomenutej kategórii, ktorá dosiahla vrchol v roku 2021. Mnohí túto skutočnosť pripisujú pandémii, pretože práve média mali vtedy úlohu prinášať nepríjemné správy a nariadenia, nehovoriac o vlnách dezinformácií, ktoré sa cez spoločnosť prelievali.
Útoky pritom nemusia byť vždy len verbálne alebo fyzické. Maďarský novinár András Földes opisuje, že v jeho krajine novinári čelia hlavne hackerským útokom zo strany vládnucej strany prostredníctvom softvérov, ako je napríklad Pegasus. „Je mnoho ciest, akými nás môžu prinútiť necítiť sa bezpečne. Poznám veľa prípadov, kedy investigatívni novinári boli terčom hackerských útokov aby vláda kontrolovala, na čom práve pracujú. Sme hackovaní a špehovaní,“ vysvetľuje. Nezávislí novinári v Maďarsku sú podľa Andrása častým terčom pre provládne a propagandistické médiá. Spomína si na prípad, kedy sa tvár jeho kolegu v podobnom médiu vyskytla spolu s titulkom – teraz poznáte jeho tvár, môžete ho nájsť.
S útokom zameraným na zničenie reputácie sa stretol aj on sám. „Videl som o sebe sériu článkov, ktorá sa snažila zdiskreditovať moju profesionalitu a prácu,” opisuje. „Projekty, na ktorých som tvrdo pracoval a získal za ne ocenenia tam boli očierňované klamstvami a obvineniami. Reportoval som o migrácií a oni ma obvinili z klamstiev, pretože som vraj platený Georgom Sorosom.“
Okrem útokov sme si na základe databázy Comittee to protect journalists všimli aj znepokojujúci celosvetový nárast prípadov zmiznutých novinárov. Ako možno vidieť na grafe nižšie, ich počet neprestajne rastie a môžeme povedať, že od roku 2009 rapídne stúpa.
Vyhrážky, osočovanie a zničené autá
Zdá sa, že povedomie o bezpečnosti a aj samotná bezpečnosť novinárov sa v Európe líši na základe toho, kde sa človek nachádza a aj toho, akým témam sa novinár venuje. Diane Hielscherová, nemecká novinárka a podcasterka, sa vo svojej krajine cíti bezpečne. „Nepracujem s citlivými témami a moja práca nie je investigatívna. To ale nič neznamená, pretože poznám veľa novinárov, ktorí sú obťažovaní alebo sa im niekto vyhráža.“ Magdalena Chodowniková má ale úplne iné skúsenosti. „S veľkým znepokojením sledujem, čo sa deje v Poľsku,“ rozpráva.
V krajine sú podľa nej najviac v bezpečí novinári, ktorí držia krok s politickou líniou vládnucej strany. Všíma si aj silnú polarizáciu v spoločnosti, ktorá neraz viedla k útokom. „Cítim možnosť fyzického útoku zo strany náhodných ľudí. Stávalo sa, že novinári boli napadnutí, osočovaní a vyzvaní, aby upustili udalosti. Vnímam ale aj agresiu zo strany verejných funkcionárov, kedy novinárov napríklad zadržali, predviedli na policajnú stanicu, vypočúvali ich, prehľadávali a dokonca im aj zničili autá.“
Magdalena má narastajúce obavy aj zo strany ľudí zamestnaných štátom – často novinárov vyrušujú v práci, sú agresívni a nie sú voči nim vyvodené žiadne dôsledky. „Zdá sa mi, že medzi nimi nebezpečne rastie pocit, že si takéto správanie môžu dovoliť. Je to veľmi znepokojujúce.“ Vysvetľuje, že takéto incidenty sa v posledných rokoch vystupňovali, čím je podľa nej celková bezpečnostná situácia pre novinárov v Poľsku alarmujúca.
Naopak, Monika Tódová sa teraz na Slovensku cíti bezpečne. „Mám pocit, že polícii pod súčasným vedením záleží na bezpečnosti novinárov a robí všetko preto, aby prípadné vyhrážky a útoky vyšetrila,“ objasňuje. Podobný pocit má aj reportérka Petra Vráblicová, ktorá sa často pohybuje a pracuje v zahraničí. „Bezpečnosť novinárov na Slovensku je z mojej osobnej skúsenosti na vyššom priemere. Ako zahraničná redaktorka som vyskúšala prácu v Európe, Ázii aj Latinskej Amerike. Preto môžem povedať, že sa na Slovensku cítim bezpečne a lepšie ako vo väčšine krajín – samozrejme, v západnej Európe je to ešte lepšie.“
Na Slovensku sa podľa Petry vo väčšine prípadov nebezpečnejšie situácie odohrávajú v online prostredí alebo vo vyhrotených situáciách, ako sú napríklad demonštrácie. „Nikto nám pri výrobe nekontroluje doklady ani sa nás nevypytuje čo a prečo niečo robíme a nezakazuje nám písať alebo natáčať. Nepríjemné situácie sa na Slovensku vo väčšine prípadov obmedzujú na slovné útoky, či už na internete alebo v reálnom prostredí. S tým sa podľa mňa novinári vyrovnávajú jednoduchšie a nepredstavuje to pre nich napríklad ujmu na zdraví.“