Rusi sa vôbec neobávajú priameho stretu s NATO. Chápu totiž, že v modernom boji ide o oveľa viac ako o nasadzovanie armád. Oveľa viac ich desí vojna hybridná: teda, že USA v Moskve rozpútajú ďalšie zo série farebných revolúcií a Putinova partia skončí rovnako neslávne ako diktátori z Líbye či Egypta.
V Moskve majú z tej predstavy poriadny strach. Z ich pohľadu na svet a teda i vojnu totiž Západ dokáže minimalizovať nasadenie vojenských prostriedkov na úkor tých nevojenských natoľko, že tie nevojenské prestávajú byť iba doplnkom ozbrojených síl, ale stávajú sa hlavným nástrojom boja.
„Ide o zapojenie všetkých prostriedkov, ktoré má národ k dispozícii, okrem vojny, na zabezpečenie národných záujmov, teda na posilnenie nášho vplyvu a autority a na oslabenie vplyvu a autority protivníka,“ napísal o hybridnom bojovaní americký diplomat George Kennan (1904–2005), ktorý politickú vojnu videl ako súperenie v dobách formálneho mieru, ktoré vedome kĺže po hrane otvorenej vojny.
Video: Formy ruskej hybridnej vojny:
„Operácie môžu byť otvorené aj skryté. Môže ísť o otvorené uzatváranie spojenectva s inými štátmi, hospodársku pomoc alebo bielu propagandu. Ale tiež o skrytú podporu spriatelenej opozície v cudzích krajinách, čiernu psychologickú vojnu, a dokonca rozdúchavanie ozbrojeného odporu vo vnútri znepriatelených štátov.“
Rusi však nemajú Západu čo vyčítať. Toto premyslené politické bojovanie vraj síce v minulosti stálo za úspechom britského impéria, ale bol to práve Sovietsky zväz, ktorý doviedol umenie politickej vojny k dokonalosti: „Lenin prepojil učenie Marxa a Clausewitza natoľko zdatne, že sa kremeľská verzia politickej vojny stala najsofistikovanejšou a najefektívnejšou v histórií.“
Vôňa strachu
To, že sú ruské obavy z takéhoto boja autentické, potvrdzuje napríklad náčelník ruského generálneho štábu Valerij Gerasimov. Ten si minimálne už od roku 2016 myslí, že hranica medzi vojnou a mierom je stále viac zahmlená. Nebezpečnosť, a dokonca aj ničivosť neozbrojených metód súperenia vraj vďaka technologickému rozvoju v oblasti informačných technológií narástla natoľko, že sa stala porovnateľnou s nasadením po zuby ozbrojených mužov v uniformách.
Podobne uvažuje aj ruský minister zahraničných vecí Sergej Lavrov. Už prvé kolo protiruských sankcií z roku 2014 vtedy vôbec nechápal ako trest za anexiu Krymu. Niečo také mu na myseľ neprišlo. Nie, podľa neho išlo o pokus Západu o zmenu ruského režimu. Napokon aj presne v tomto duchu vtedy prezident Putin obvinil z poklesu cien ropy na svetových trhoch Američanov a Saudov, ktorí sa podľa neho dohodli, že tým potopia ruskú ekonomiku a vyvolajú v Moskve ďalšiu farebnú revolúciu. A práve tomu chcú stoj čo stoj zabrániť. Práve toho sa najviac boja.
Podľa Rusov sa hlavné bojisko presúva z tradičného bojového poľa do ľudskej mysle, preto najnovšej generácii vojen dominuje informačno-psychologické súperenie, nie tanky alebo rakety. Západ vraj podľa „Putinových boys“ bežných Rusov presviedča, aby svet chápali tak, ako si to Západ praje a ako je to výhodné pre neho. A ešte Rusom vnucuje predstavu, že je to v ich vlastnom záujme.
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.