Zakaždým, keď kuvajtská protiletecká obrana zostrelí raketu vypustenú irackými jednotkami, vojaci emira Džábira Ahmada Džábira Sabaha sa s hrdosťou nechávajú fotografovať so zvyškami strely, ktorú zničili. Pre obyvateľov Kuvajtu je porážka Saddáma Husajna otázkou života. Mnohých stále desí spomienka na ráno 4. augusta 1990, keď boli ulice Kuvajtu plné irackých tankov. Bagdad totiž dvaapolmiliónový štát s rozlohou osemnásťtisíc štvorcových kilometrov stále považuje za svoju devätnástu provinciu.
Šesťsto nezvestných
"Nemali sme ani najmenšiu šancu. Iračania nás obsadili v priebehu jedného dňa," rozpráva tridsaťpäťročný Talál, ktorý prežil irackú inváziu. Sedemtisíc kuvajtských vojakov, takmer polovica armády, sa s päťdesiatimi tankami vtedy stačilo stiahnuť na juh do Saudskej Arábie. Zachránila sa i časť letectva.
Medzi doteraz nezvestnými zajatcami je i Saídov švagor. "Hovorí sa, že sú vo väzení v Bagdade. Nikto však neverí, že ich Saddám nechal nažive," vraví muž, ktorý sa o vojne, ani tej dnešnej, nechce veľmi baviť. Zaujíma ho iba rýchly koniec.
Napriek tomu, že Kuvajt v deväťdesiatych rokoch kompletne prebudoval ozbrojené sily, proti polmiliónovej armáde by tri pozemné brigády emira Sabaha nemali šancu. Dvom tisíckam irackých tankov by dlhší čas nedokázali vzdorovať ani jednotky Rady krajín Perzského zálivu (GCC), zahŕňajúce popri Kuvajte a Saudskej Arábii i Bahrajn, Omán, Katar a Spojené arabské emiráty.
S výnimkou niekoľkých vojenských akcií z čias vojny v Perzskom zálive a bojov s ománskymi povstalcami na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov nemá žiadna z armád šiestich krajín náležité bojové skúsenosti. Pred rokmi boli zriadené najmä na ochranu vládnucej dynastie pred poddanými. Katar je na prvom mieste na svete, čo sa týka podielu vojenských výdavkov na obyvateľa, Kuvajt na šiestom.
Nedostatok vojenskej rutiny nemôžu nahradiť ani americké tanky Abrams, britské transportéry Warrior, stopäťdesiatpäťcentimetrové čínske delá či radarové systémy FPS 117, ktorými sa kuvajtská armáda vyzbrojila za posledných desať rokov.
Začiatkom februára, keď už bolo jasné, že vojna s Irakom sa čoskoro začne, rozmiestnila kuvajtská vláda v metropole krajiny šesťtisíc príslušníkov špeciálnych síl a polície. V pohraničnej oblasti medzi mestom Safván a prístavom Umm Kasr kuvajtská armáda pre všetky prípady rozmiestnila i stovku tankov.
Vojenské transportéry s maskovacím náterom stoja na všetkých dôležitých križovatkách v meste, kuvajtskí vojaci hliadkujú pred každým väčším hotelom, strážia televíznu vežu a budovu aerolínií. A sú vonkoncom nekompromisní.
"Tu problém. Ísť na druhú stranu," hovorí pred komplexom kuvajtského ministerstva zahraničia tridsaťročný muž s páskami desiatnika. Zo štvorčlennnej posádky landroveru Humwee je jediný, ktorý vie pár slov po anglicky.
Zdvorilí, hoci málovravní sú vojaci vo svetlých, starostlivo vyžehlených uniformách na kontrolných stanovištiach obklopujúcich Kuvajt. Do šesťdesiat kilometrov širokej zóny bez zvláštnej priepustky nevpustia nikoho.
"Kuvajt nie je vo vojne"
Hoci kuvajtský minister obrany šajch Džábir al-Mubarak stále opakuje, že jeho krajina nie je s Irakom vo vojne, rakety, ktoré občas priletia zo slanísk z okolia Basry, hovoria o opaku.
Na územie Kuvajtu ich doteraz smerovalo sedemnásť. A nie každá bola vystrelená s cieľom zasiahnuť americké či britské jednotky pripravujúce sa na nasadenie do akcie vo vojenských táboroch pred irackou hranicou.
Šesťmetrová raketa krátkeho doletu čínskej výroby typu CSS-C3, vystrelená irackými jednotkami z oblasti polostrova Fao, ktorá v sobotu ráno dopadla na Kuvajt, nenarobila väčšie škody len vďaka tomu, že náraz stlmilo prístavné mólo.
Pre desiatku batérií protiraketových systémov typu Patriot budú nízko nalietavajúce iracké strely tvrdým orieškom tak dlho, kým spojenci úplne neovládnu stokilometrový pás územia na juhu Iraku.