Viac ako 16 kilometrov pobrežia Pásma Gazy zapĺňajú stanové tábory, ktoré sa rozrastajú do polí a ulíc miest a obcí. Žijú v nich celé rodiny, ktoré izraelská ofenzíva vyhnala z oblasti Rafahu, odkiaľ počas posledných troch týždňov utiekli státisíce Palestínčanov.
Nemajú čistú vodu ani elektrinu
Otcovia zháňajú vodu a jedlo, zatiaľ čo deti prehrabávajú odpadky a sutiny budov a hľadajú zvyšky dreva alebo lepenky, ktoré by ich matky použili na oheň na varenie. Neďaleko stanov majú vykopané diery, ktoré slúžia ako toalety, napísala dnes agentúra AP.
VIDEO: Palestínčania prehľadávajú obhorené zvyšky stanového tábora v Rafahu.
Väčšina z palestínskych utečencov prežívajúcich teraz na pobreží Pásma Gazy sa počas vojny, ktorá začala vlani v októbri, sťahovala kvôli izraelskému bombardovaniu a pozemným bojom už niekoľkokrát.
Cieľom Izraela v Gaze je zničiť palestínske hnutie Hamas, vojna však toto územie úplne zdevastovala a spôsobila situáciu, ktorá sa podľa OSN blíži hladomoru.
"Situácia je tragická. V jednom stane žije 20 ľudí, nemajú čistú vodu ani elektrinu," povedal Muhammad abú Radván, učiteľ, ktorý žije v stane s manželkou, šiestimi deťmi a ďalšími členmi svojej rodiny. "Nedokážem vysvetliť, aké to je neustále sa sťahovať a pritom strácať svojich milovaných," dodal.
Abú Radván utiekol z Rafahu krátko po tom, čo Izrael 6. mája začal operáciu aj v tejto oblasti a keď sa bombardovanie začalo blížiť k domu, v ktorom sa ukrýval.
Jeho rodina zaplatila tisíc dolárov za povoz, aby ich doviezol šesť kilometrov na predmestie Chán Júnisu, kde potom prebývali jeden deň vonku, než zohnali materiál na provizórny stan. Vedľa neho vykopali dieru, ktorú používajú ako toaletu. Okolo nej zavesili staré šaty, aby mali trochu súkromia.
Rodiny si obvykle musia kupovať drevené tyče a plachty na stany, čo môže vyjsť až na 500 dolárov, nepočítajúc laná, klince a náklady na dopravu materiálu, uviedla humanitárna skupina Mercy Corps. Izraelské úrady, ktoré kontrolujú všetky vstupy do Gazy, púšťajú na územie väčší počet súkromných kamiónov, uviedol humanitárny pracovník OSN.
Chýbajú aj peniaze na jedlo
Palestínčania hovoria, že na trhoch je teraz viac ovocia a zeleniny a ceny niektorého tovaru klesli. Väčšina vysídlených Palestínčanov ale na to nemá, mnohí už mesiace nedostávajú plat.
A tí, ktorí majú peniaze v banke, ich nemôžu vybrať, pretože v bankách peniaze nie sú. Mnohí sa preto obracia na priekupníkov, ktorí si za hotovosť účtujú až 20 percentný príplatok.
Množstvo humanitárnej pomoci, ktorú by mohli organizácie OSN a ďalšie skupiny distribuovať Palestínčanom zadarmo, kleslo v poslednej dobe na veľmi nízku úroveň. Zatiaľ čo predtým to bolo aj niekoľko stoviek kamiónov denne, od 6. mája ich bolo podľa piatkových údajov Úradu OSN pre koordináciu humanitárnych záležitostí (OCHA) v priemere 53 za deň.
Pritom podľa americkej vládnej agentúry pre humanitárnu pomoc (USAID) by ich teraz bolo denne potrebných asi 600, aby sa zabránilo hladomoru.
V posledných troch týždňoch sa väčšina pomoci do Gazy dostáva cez dva priechody na severe a cez plávajúce mólo postavené Spojenými štátmi.
Dva hlavné priechody na juhu, Rafah z Egypta a Kerem Šalom z Izraela, buď nefungujú, alebo sú pre humanitárne organizácie z veľkej časti neprístupné kvôli bojom v ich okolí. Izrael tvrdí, že cez Kerem Šalom púšťa teraz stovky kamiónov, ale OSN ich na území Gazy posledné tri týždne dokázala prevziať len asi 170.
Množstvo paliva, ktoré sa do Pásma Gazy dostáva, podľa OCHA kleslo asi na tretinu toho, čo sa tam vozilo pred zahájením ofenzívy v Rafahu. Toto malé množstvo sa ťažko rozdeľuje, je potrebné pre chod nemocníc, pekární, vodných čerpadiel a áut rozvážajúcich humanitárnu pomoc.
Vši, hepatitída a alergie
Väčšina tých, ktorí utiekli z Rafahu, sa tiesnia v zóne, ktorú Izrael označil za humanitárnu. Ide o úzku oblasť na pobreží a predmestí Chán Júnisu zničeného bojmi. "Na týchto oblastiach nie je nič humanitárne," povedala Suze van Meegenová, ktorá vedie operácie Nórskej rady pre utečencov (NRC) v Gaze.
Vo väčšine tejto oblasti nie sú žiadne charitatívne kuchyne ani trh s potravinami, nefungujú tam zdravotnícke zariadenia, len niekoľko poľných nemocníc a malých zdravotných stanov, kde môžu ošetriť len naliehavé prípady, a to tak, že dajú ľuďom lieky na bolesť či antibiotiká, ak ich majú.
V oblasti Mavásia pri pobreží sú väčšinou len pobrežné duny, nie sú tam zdroje vody ani kanalizačný systém. Odpad a odpadky sa tak hromadia v blízkosti stanov a mnoho ľudí trpí hepatitídou či hnačkou, majú kožnú alergiu či vši, uviedla skupina Mercy Corps.
Jeden humanitárny pracovník, ktorý utiekol z Rafahu a ktorý nemohol uviesť meno agentúry, pre ktorú pracuje, popísal, že v stanových táboroch sa dá len ťažko chodiť, pretože sú husto zastavané. Veľa ľudí tam podľa neho má žltačku a všade cítiť "hrozný zápach" z odpadových vôd a hromád odpadkov.
Izrael tvrdí, že ofenzíva v Rafahu je kľúčová pre jeho vojnový cieľ zničiť Hamas v Pásme Gazy. Vojnu začalo toto hnutie útokom na Izrael, pri ktorom 7. októbra palestínski ozbrojenci zabili 1 200 ľudí a asi 250 ďalších osôb uniesli. Izraelská ofenzíva stála životy viac ako 36-tisíc Palestínčanov, ako uvádza ministerstvo zdravotníctva v Gaze ovládané Hamasom.
Útok na stanový tábor
Humanitárne skupiny niekoľko mesiacov varovali, že operácia v Rafahu ešte zhorší humanitárnu krízu v Gaze. Izrael tvrdí, že operácia v Rafahu zatiaľ nie je plnohodnotnou inváziou, ale boje sa za posledné tri týždne rozšírili z východných častí Rafahu do centrálnych štvrtí mesta.
V nedeľu izraelská armáda zasiahla stanový tábor v západnej časti Rafahu, kde spôsobila veľký požiar a podľa miestnych zdravotníckych úradov zabila najmenej 45 ľudí. Izraelský premiér Benjamin Netanjahu uviedol, že sa stala "tragická chyba".
Od exodu, ktorý operácia v Rafahu spôsobila, vyrástli podľa satelitných snímok z minulého týždňa husto zaľudnené stanové tábory, ktoré sa tiahnu pozdĺž pobrežia od severu Rafahu až po Dajr Balah v centrálnej časti Pásma Gazy.
Schátralé stany a prístrešky sú husto napchaté do bludísk z vlnitého kovu a plastových fólií, prikrývok a prestieradiel prehodených cez drevené tyče v snahe získať trochu súkromia.
Támir Saíd opísal, ako chodí každé ráno o šiestej hodine zháňať vodu, vracia sa obvykle okolo poludnia do stanu, ktorý postavil pri Chán Júnise a v ktorom žije s takmer 20 príbuznými. Jeho tri deti vo veku štyri až desať rokov sú stále choré, ale musia ich posielať pre drevo na oheň, aj keď sa boja, že v sutinách domov narazia na nevybuchnuté bomby.
Jeho starý otec má problémy s pohybom, takže používa na umývanie iba vedro. A syn musí pravidelne platiť za jeho prevoz do najbližšej nemocnice na dialýzu.
"Drevo stojí peniaze, voda stojí peniaze, všetko stojí peniaze," povedala s plačom Támirova žena. "Bojím sa, že sa jedného dňa prebudím a prídem o deti, matku, manžela, rodinu," dodala.