Keď maskovaní bojovníci zabili manžela Lizy Igcasinza počas vrcholu „vojny proti drogám“ na Filipínach v roku 2016, priznala polícii, že užívala zakázané látky a bola nútená stráviť rok na liečení.

Patrila medzi tisíce ľudí z Filipín, ktorí sa podrobili prísnemu režimu odvykacej liečby namiesto toho, aby riskovali horší osud v čase, keď ozbrojené gangy vykonávali súhrnné popravy užívateľov a dílerov drog.

Hoci jeho nástupca, prezident Ferdinand Marcos mladší, prisľúbil „bezkrvavú“ kampaň proti drogám zameranú na liečbu, skupiny za ľudské práva tvrdia, že niektoré zariadenia stále nedosahujú požadované štandardy. Vyzývajú ich preto na zabezpečenie lepšej zdravotnej a sociálnej podpory.

Skúsenosti z liečenia

Igcasinza bola zaradená do komunitného programu vo farnosti v Caloocan City v severnej Manile, kde musela denne navštevovať fyzické, psychiatrické a duchovné intervencie. Tento program jej pomohol prekonať závislosť, a dnes pracuje v neziskovej organizácii, ktorá poskytuje vzdelávanie a psychosociálnu podporu iným užívateľom.

„Hovorím im: Veľa ľudí stále verí, že sa môžeme zmeniť. Je ťažké bojovať proti našej závislosti, ale liečenie nám môže pomôcť postupne si získať dôveru komunity a rodiny,“ povedala Igcasinza. Nie všetci však majú také šťastie, hovoria organizácie za práva.

Podľa Juna Pegarida, advokáta komunitnej zdravotnej starostlivosti, sú užívatelia drog nútení zostať v zariadeniach s vojenským režimom, prechádzať náhlymi abstinenčnými stavmi a opakovane podstupovať testy na drogy.

Mary Catherine Alvarez, výkonná riaditeľka organizácie StreetLawPh, upozorňuje, že drogové zákony na Filipínach sú „vždy represívne“.

„Užívanie drog je trestané povinnou šesťmesačnou liečbou, a ak je osoba opäť prichytená pri užívaní drog počas liečenia, trestom je väzenie,“ povedala Alvarez.

„Tento prístup nie je v súlade s usmerneniami, ktoré zdôrazňujú proces zotavovania a považujú udalosti, ako je recidíva, za jeho súčasť,“ dodala.

Filipíny majú najmenej 82 liečebných centier, z ktorých 24 prevádzkuje ministerstvo zdravotníctva. Amnesty International však vo svojej správe z novembra 2024 uviedla, že v týchto zariadeniach je rozšírené donucovanie a zneužívanie.

Podľa správy sú užívatelia drog „trestaní za užívanie drog“ nevedeckými metódami a za porušovanie pravidiel zariadenia sú izolovaní na dlhé obdobia. Po prepustení musia 18 mesiacov podávať správy úradom a podstupovať náhodné testy na drogy. Odmietnutie testov sa považuje za dôkaz recidívy.

Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) a Úrad OSN pre drogy a kriminalitu (UNODC) stanovujú, že liečba drogovej závislosti má byť dobrovoľná, s informovaným súhlasom a mala by riešiť sociálne a ekonomické príčiny užívania drog. Napriek tomu drogové zákony na Filipínach preferujú zadržiavanie a iné represívne opatrenia.

Politika a tresty

V roku 2016 bol otvorený „mega liečebný“ komplex pre 10-tisíc ľudí v najväčšom vojenskom tábore krajiny. Podľa Amnesty International vytvára blízkosť týchto centier k policajným alebo vojenským základniam „väzenské prostredie“.

V roku 2018 sa vláda pochválila „významným nárastom“ počtu prijatí do liečebných zariadení, pričom dohody o vine a treste boli zodpovedné za takmer 25 % z týchto prijatí v danom roku.

Kristoffer Claudio, právnik z Komisie pre ľudské práva, upozornil, že zdravotnícki pracovníci sú zriedka integrovaní do trestného systému, vrátane liečenia. „Osoby, ktoré takéto programy nepotrebujú, sú nútené zúčastniť sa na nich, aj keď pre nich nemajú žiadny prínos.“

Podľa úradu pre nebezpečenstvo drog budú muži v roku 2023 tvoriť viac ako 91 percent prijatých pacientov, čo je podľa úradu čiastočne spôsobené vysokou mierou stresu a tlaku, ktorému sú vystavení ako živitelia rodín. V predchádzajúcej štúdii sa konštatovalo, že mladí a chudobní Filipínci potrebujú drogy, aby mohli vykonávať rôzne práce v neformálnej ekonomike.

Inez Feria z filipínskej mimovládnej organizácie NoBox, ktorá presadzuje protidrogovú politiku založenú na dôkazoch a ľudských právach, uviedla, že niektorí užívatelia drog boli nútení zúčastňovať sa na odvykacích liečeniach aj bez peňazí na jedlo a dopravu.

UNODC označil povinnú liečbu za „neetickú a neúčinnú“ a spojenú s negatívnymi dopadmi na recidívu a užívanie drog. Alvarez tvrdí, že vláda by mohla namiesto zadržiavania užívateľov v centrách podporovať komunitné programy.

„Ak ľudia uvidia pozitívne zmeny po zapojení do týchto programov, možno liečenie v našej krajine bude naozaj dobrovoľne,“ dodala.

Článok bol preložený z portálu Context.news. Editovaný preklad vznikol v rámci programu Svet medzi riadkami, ktorý v spolupráci s HN realizujú nezisková organizácia Človek v ohrození a Katedra žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Program spolufinancuje SlovakAid.

HN Globálne Logo FOTO: Hn Globálne

FOTO: Hn Globálne