Na juhozápadnom pobreží Bangladéša robotníci vyzbrojení plynovými horákmi, laserovými rezačkami a navijákmi rozoberajú pozostatky obrovských starých lodí, ktoré uviazli na ich piesočnatej pláži.

„Rezanie lodí je jednou z najrizikovejších prác na svete,“ povedal 40-ročný Jamal Uddin, ktorý pracuje ako hlavný rezač vo svojej miestnej lodenici.

Keďže mnohé staré lode sa teraz blížia ku koncu svojej životnosti, odvetvie sa pripravuje na veľký nový ekonomický impulz.

V nasledujúcom desaťročí príde na recykláciu približne 15-tisíc lodí, alebo jedna z ôsmich z celej svetovej flotily. Podľa novej správy mimovládnej organizácie Climate Group a konzultačnej firmy PWC, to je dvakrát toľko ako za posledné desaťročie.

Tieto staršie lode sú veľkými znečisťovateľmi. Vypúšťajú škodliviny a emisie, ktoré spôsobujú otepľovanie planéty. Anand Hiremath, hlavný riaditeľ pre udržateľnosť v GMS, ktorá kupuje staré lode a predáva ich ďalej juhoázijským firmám na rozobieranie lodí povedal, že práve pre ich škodlivosť urýchlili odvetvia snahu o ich vyradenie.

Keby bola krajinou, globálna flotila by mala pochybnú česť byť 6. najväčším producentom oxidu uhličitého, ktorý spôsobuje otepľovanie planéty na svete.

Medzinárodná námorná organizácia (IMO) sa zaviazala znížiť emisie o polovicu do roku 2030 a premeniť toto odvetvie na priemysel s nulovými emisiami do roku 2050.

Reforma, no nie pre zamestnancov

Nové globálne predpisy majú zabezpečiť, aby sa demontáž lodí stala bezpečnejšou a ekologickejšou v rámci celoodvetvového úsilia o udržateľnejší model.

Pracovníci, ktorí režú a recyklujú lode, však tvrdia, že program reforiem im nesľubuje slušné pracovné miesta ani lepšie platy.

„Po celodennej namáhavej práci sotva dostaneme mzdu, ktorá by pokryla náklady na lekárov alebo školné pre naše deti,“ povedal Uddin, ktorý sa rozhodol nemenovať svojho zamestnávateľa zo strachu z odvetných opatrení.

Väčšinu prichádzajúcich lodí, spracujú lodenice v regióne Sitakunda v Bangladéši alebo Alang v indickom Gudžaráte. Tie spolu tvoria približne 70 percent globálneho rozobierania lodí.

Úmrtia pracovníkov sú bežné, rovnako ako poškodzovanie životného prostredia. Toxické chemikálie sa dostanú do pláže a vody a poškodzujú tým morský život.

Keď pracovníci používajú vysokoteplotné horáky na vyrezávanie lodných panelov, často dochádza k nehodám, zatiaľ čo vystavenie nebezpečným látkam, ako je azbest, predstavuje riziko dlhodobých zdravotných následkov.

Pri požiari v lodenici v Sitakunde zahynulo v septembri sedem pracovníkov. Od roku 2009 zahynulo vo viac ako 500 registrovaných lodeniciach v južnej Ázii 470 pracovníkov. Informovala o tom mimovládna organizácia Shipbreaking Platform, koalícia environmentálnych skupín a skupiny za práva pracovníkov so sídlom v Bruseli.

Toto odvetvie zamestnáva najmenej 30-tisíc ľudí — väčšinou nízko platených príležitostných pracovníkov — v Bangladéši, Indii a Pakistane.

„Nedávna nehoda opäť ukázala, že stále musíme prejsť dlhú cestu, aby sme zabezpečili bezpečné pracovisko pre pracovníkov rozobierajúcich lode,“ povedal Fazlul Kabir Mintu z Bangladéšskeho inštitútu pre pracovné štúdie (BILS). Kabir Mintu tiež spolupracuje aj s majiteľmi lodeníc a firmami rozobierajúcimi lode na zvýšení bezpečnosti ich pracovísk.

V júni IMO zavádza nové predpisy, známe ako Hongkonský dohovor.  Zaoberá sa rizikami, ktorým čelia pracovníci, a upravuje nakladanie s nebezpečnými látkami. Zmena prinúti majiteľov zdokumentovať všetky nebezpečné látky na lodi pred jej recykláciou.

Slušné pracovné miesta

Okrem zvýšenej bezpečnosti však pracovníci chcú lepšie platy a výhody, povedal Mohammad Ali z Bangladéšskej federácie kovopracovníkov (BMF), ktorý založil prvý odborový zväz v lodenici v krajine.

Pracovníci v lodenicach v Sitakunde zvyčajne zarobia menej ako 5 dolárov za neistý osemhodinový pracovný deň. Väčšina z nich pracuje aj dočasne bez preukazov totožnosti a nedostáva platenú dovolenku, povedal Ali. Mnohí z nich preto musia pracovať ďalšie hodiny, aby si zarobili dosť, čo ich vystavuje ešte vyššiemu riziku nehôd, dodal.

Keď pracovníci zahynú pri pracovnom úraze, dostanú asi 700-tisíc taka (5 740 dolárov) ako odškodné. To pokryje menej ako dva roky priemerných výdavkov domácnosti a nezahŕňa dôchodok.

Zahidul Haque, ktorý má približne 70 rokov, stratil svojho syna Abdura Rashida — mladšieho rezača — pred desiatimi rokmi počas požiaru v lodenici Pakiza.

„Dostali sme nejaké odškodné, ktoré bolo vtedy len 100-tisíc taka (820 dolárov). No tým, že sme prišli o jediného živiteľa, nemáme nikoho, kto by sa o nás postaral,“ povedal.

Zlepšenie bezpečnosti, nakladania s odpadom a pracovných práv si vyžaduje podporu nielen od majiteľov lodeníc, ale aj od ich vlád, povedal Mohammad Mahbubur Rahman, ktorého firma HR Ship Management pomáha lodeniciam pripraviť sa na predpisy.

Zatiaľ čo Bangladéš zaostáva vo svojom úsilí o vyčistenie odvetvia, majitelia indických lodeníc profitovali z vládnej podpory, ako aj zo zahraničného financovania, povedal.

„Bohaté krajiny sveta profitujú z medzinárodnej lodnej dopravy a musia sa starať a konať v otázke toho, ako sa lode recyklujú a čo sa deje s ich pracovníkmi," povedal Ali z BMF.

Článok bol preložený z portálu Context.news. Editovaný preklad vznikol v rámci programu Svet medzi riadkami, ktorý v spolupráci s HN realizujú nezisková organizácia Človek v ohrození a Katedra žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Program spolufinancuje SlovakAid.

HN Globálne Logo FOTO: Hn Globálne

FOTO: Hn Globálne