V stredovekej Rusi sa každé pohraničie nazývalo Ukrajinou. Nomen est omen. Je osudom našich susedov balansovať medzi Východom a Západom. Pre postsovietsku Ukrajinu sa pragmatické lavírovanie medzi Moskvou a euroatlantickým partnerstvom stalo základom zahraničnej politiky. A pre ukrajinských politikov sa vnútorná rozorvanosť krajiny na proruský východ a proeurópsky západ stala ideologickou platformou predvolebných bojov. Na nej postavil v roku 1994 kampaň prvý ukrajinský prezident Leonid Kravčuk a terajší prezident Leonid Kučma. Ideologicky sú o tom istom aj víkendové voľby. Úlohu Kučmu prevzal tentoraz premiér Viktor Janukovyč, úlohu prozápadného kandidáta opozičný líder Viktor Juščenko.
Obdobie ekvilibristiky sa však pomaly chýli ku koncu. Ešte nikdy neboli Spojené štáty v postsovietskom priestore také aktívne a Rusko nemuselo s takou energiu chrániť svoje národné záujmy. Prezident Vladimir Putin, ktorý sa v prvom volebnom období sústredil na Západ, navštevuje po svojom znovuzvolení v marci 2004 predovšetkým partnerov zo SNŠ - a tých ukrajinských aj pred pár dní pred voľbami. Dôležitosť hlasovania našich východných susedov sa totiž dá prirovnať len k máloktorej tohtoročnej európskej udalosti. Bez Ukrajiny Rusko prestane byť eurázijským impériom, tvrdí v knihe Veľká šachovnica bývalý národnobezpečnostný poradca Jimmyho Cartera Zbigniew Brzezinski. Päťdesiatmiliónová krajina s obrovským priemyselným potenciálom a vysokým hospodárskym rastom zabezpečuje tranzit ruských energonosičov do Európy, tu je Sevastopoľ a Krym - brána Moskvy do Čierneho mora. Víťazstvo Juščenka orientovaného na Západ by bolo porážkou Ruska. Zároveň však aj porážkou kandidáta, ktorý má za sebou kriminálnu minulosť, porážkou prototypu proruského "úradníckeho" postsovietskeho politika napojeného na regionálnu oligarchickú štruktúru.
Bielorusko je zatiaľ stratené. Cesta Ukrajiny do euroatlantických štruktúr nebude jednoduchá. Možno však už čoskoro nad postsovietskym územím znovu zaveje povestný wind of change.