Nie preto, že som sledoval, ako nevinných mladých ľudí na uliciach ruských miest zatýkali násilnícke poriadkové jednotky, nie preto, že mňa samotného zatkli a vypočúvali sedem hodín - hoci tieto incidenty tiež zohrali svoju rolu - ale v dôsledku toho, čo som zažil v štúdiu ruskej štátnej televízie, píše Angus Roxburgh pre britský portál The Guardian.
V "Deň Ruska", 12. júna, protestovali tisíce ľudí v centrálnej Moskve proti Vladimirovi Putinovi a jeho kleptokratickému režimu. Nasledujúce zatýkanie bolo úplne nelogické. "Národná garda" v čiernych uniformách náhodne zatýkala ľudí po päticiach. Mohli ste držať ruskú vlajku (v Deň Ruska!), mohli ste skandovať "Rusko bez Putina", mohli ste sa len prizerať, alebo ste mohli - v jednom prípade - vysvetľovať redaktorovi, prečo ste Putinovým stúpencom - nič vás neochránilo.
O týždeň neskôr som sa v provinčnom meste Nižnij Novgorod so skupinou turistov zúčastnil študijného zájazdu, v rámci ktorého som sa stretával s politikmi, expertmi, aktivistami. Mojou úlohou, ako experta na vnútorné vzťahy, bolo viesť diskusie a pomôcť účastníkom získať pocit z Putinovho Ruska. Čoskoro sa ukázalo, že o tom, že v Rusku vzniká policajný štát, sme ani nemuseli diskutovať.
Hovorili sme s predstaviteľom Putinovej vlastnej strany počas raňajok v hoteli, keď tam vrazila skupina tajných policajtov, sprevádzaných kameramanom, a odviedla nás na políciu. Tam ma držali sedem hodín a vypočúvali ma ohľadne toho, čo "v skutočnosti" v Rusku robím.
Môj vyšetrovateľ nedokázal pochopiť koncept "študijného zájazdu". Turisti by mali chodiť po Červenom námestí a navštíviť Boľšoj teatr, nie hovoriť s politikmi alebo navštíviť zóny ekologických katastrof či stretávať sa s dospievajúcimi priaznivcami Putinovho úhlavného nepriateľa Alexeja Navaľného.
Zdalo sa, že o mne vedeli všetko - aj to, že ma zo Sovietskeho zväzu v roku 1989 vyhostili. Prečo som predstieral, že som turista, keď som v skutočnosti novinár? Odmietli mi dať čokoľvek na jedenie aj na pitie. Po štyroch hodinách mi dovolili spojiť sa s britským veľvyslanectvom v Moskve, ktoré trvalo na tom, aby mi aspoň dali vodu a umožnili mi kontakt s právnikom. Nakoniec ma pustili s malou pokutou, ale nie skôr, než som bol donútený podpísať falošné vyhlásenie, že som "porušil podmienky svojho víza".
Späť v Moskve nás pozval Anatolij Kuzičev, moderátor politickej televíznej diskusnej relácie, aby sme sedeli v štúdiu počas živého vysielania prvého programu štátnej televízie. Témou mala byť diskusia o výročí Hitlerovej invázie do ZSSR - v skutočnosti to však bola hodinka nenávisti voči Ukrajine, Poľsku a komukoľvek, kto sa odvážil kritizovať Rusko.
V Orwellovom románe 1984 sa sa občania stretávajú na "Týždni nenávisti", počas ktorého sa na obrazovke objaví tvár najväčšieho štátneho nepriateľa a publikum na neho vykričí svoju nenávisť.
Tu, v ruskom štúdiu, sa na obrazovke objavila fotografia muža, zatknutého na Ukrajine za to, že niesol sovietsku vlajku, a ukrajinská "expertka" smela vysvetliť, prečo sú na Ukrajine zakázané komunistické symboly. Počas niekoľkých sekúnd ju prekričali dvaja agresívni muži, ktorí sa jej posmievali a označovali ukrajinskú vládu za nacistickú a rusofóbnu. Jej jedinou rolou, zdalo sa, bolo fungovať ako boxovacie vrece. Po vysielaní som sa jej opýtal, prečo sa necháva tak ponižovať. Mlčky sa ku mne obrátila chrbtom.
Jeden z moderátorov, Arťom Šejnin, veterán sovietskej vojny v Afganistane, pochodoval po štúdiu ako explodujúci balík arogantného primitivizmu a umelej nenávisti. Preklínal poľský parlament za to, že schválil odstránenie pamätníkov sovietskej okupácie ich krajiny. "Nebudem sa toho slova zdráhať," povedal, "tí ľudia sú kurvy, zvieratá ..." Pľul tie slová s dokrivenou perou do kamery.
Vedľa mňa sedela mladá produkčná, sotva dvadsaťročná, ktorej úlohou bolo organizovať potlesk. Kedykoľvek moderátor povedal niečo naozaj sprosté, tleskla - a dala tak signál publiku, aby začalo náruživo aplaudovať - a potom asi po štyroch sekundách vydala signál, aby sa potlesk zmiernil a ustal. Videl som už v ruskej televízii podobné relácie a považoval som ich za odporné a primitívne, ale vidieť to naživo ma zanechalo v nemom úžase. Počas reklamnej pauzy som sa na ňu obrátil a opýtal sa jej, či čítala Georgea Orwella. V živote o ňom nepočula.
Ruský spisovateľ Nikolaj Gogoľ kedysi opísal Rusko ako trojku - koč ťahaný troma koňmi - ktorú počas rýchlej jazdy okolitý svet obdivuje. Kedysi sa Putin skutočne usiloval o obdiv. Keď som pracoval ako poradca Kremľa v prvých rokoch Putinovej vlády, pamätám sa, že som radil jeho hlavnému propagandistovi, že ak sa chcú naozaj usilovať o dobré vzťahy so Západom, mali by sa obrátiť chrbtom voči komunizmu a správať sa ústretovo voči krajinám, ktoré kedysi okupovali.
V dnešných dňoch sa uchádza Rusko o ústretovosť sveta ako gangster, nie ako milenec. Podľa toho, čo som videl, tiahnu dnes ruskú trojku tri staré kobyly: xenofóbia, strach a zastrašovanie. A trojka sa rúti späť do zdiskreditovanej minulosti.