Fenomenálny americký džezový trubkár LACO DÉCZI (78) vyrastal na Slovensku. Počas rokov strávených v Prahe sa stal vo svojom žánri hviezdou. V roku 1985 emigroval do Nemecka a dva roky nato odišiel do New Yorku. Súčasnosť? Takmer denne koncertuje a strhujúce vystúpenia jeho kapely trvajú aj tri hodiny. Jeho energia a charizma vás dostanú okamžite. A nepamätám si, kedy som sa pri rozhovore tak nasmial. Jazyk tohto úplne slobodného chlapa je ostrý ako britva. S každým si tyká a slávu má... no, viete, kde.

Téma

​​Zaujal vás tento článok? Oveľa viac nájdete v časopise Téma, predplatiť si ho môžete TU.

Tvoje obrazy vyzerajú ako také surrealistické sci-fi.
Je tam všetko, čo bude. Maľoval som vždy, ale nikomu som to neukazoval. Poznal som slávnych maliarov, ako je Béda Budil, ktorý vravel, že to je dobré. Odkukával som od neho techniku, vedel všetko na svete. Pracoval u Dalího v španielskom Figueres a dokončoval jeho obrazy. Dalí mal dielňu ako kedysi Rembrandt a v nej ľudí, čo domaľovávali jeho obrazy. V živote by si nestihol namaľovať toľko veľkých plátien. Béda je génius, ale nepozná ho nikto, pretože sa nikam netlačil.

Ty nemáš rád, keď sa človek presadzuje?
Nie, to je hrozné.

A nie je ti to potom s tým, čo vieš predviesť na trúbke, ľúto?
Ale hovno, to ti nemôže byť ľúto. Ľudia, čo chcú byť stále slávnejší, hovoria: „Vždy to stálo za hovno, teraz to stojí za hovno a bude to stáť za hovno.“ A niektorí sa začnú učiť hrať na hudobnom nástroji alebo spievať len preto, aby boli slávni. A to už je úplná chujovina.

Ty si to robil vždy pre zábavu?
Vždy. Je dobré, keď som mal potom z toho prachy, ale to nebol ten účel.

V Česku budú prezidentské voľby. Ty si minulý rok napísal: „Rozhodol som sa kandidovať na prezidenta! Niekto predsa toho milovníka Heleny Vondráčkovej a Karla Gotta kopať musí, nie? Hneď na prvý deň v úrade mám jasnú agendu: vyhodím všetkých úradníkov, zakážem na Hrade fajčenie cigariet a usporiadam obrovský džezový festival. Z časti Hradu potom urobím nahrávacie štúdio a z druhej vychýrený bordel, kde budú tancovať dievčatá pri tyči. O rozpočet strach nemám – keď sa to rozkríkne, turisti sa budú môcť pretrhnúť, aby sa do Prahy pozreli, čo za šialenca tu vládne.“ Tešíš sa na turistov?
Nie. Hral som napríklad v Tunise a okolo tej reštaurácie chodili tisícky turistov. A ani sa neotočili. Turista je to najhoršie, čo môže byť. Ko... nemecký niekam ide a s tou starou ropuchou, čo vyzerá na staré kolená ako šmirgľový papier, sa vodí za ruku! Asi aby mu neutiekla... Kukni, pôjdeme ku kamošovi a urobíme požiar. Mám zemiaky a dáme si ich s bryndzou. A k tomu paštétu z diviaka.

Laco, musíš mi hovoriť, kedy to je súčasť rozhovoru a kedy nie.
To je úplne jedno, furt je to rozhovor. Potom si to poskladaj, ako chceš.

Už vieš, ako osláviš osemdesiatku?
Neoslavujem nič. V Amerike oslavujem jedine Deň nezávislosti. To sa mi veľmi páči. Vždy ma štve, že nestretnem žiadneho Angličana, aby som mu mohol povedať: „Ale sme vás kopli do prdele, čo?“ Tú story o vojne za nezávislosť poznáš, nie? Neuveriteľné. Trampovia so sekerkami a porazili najsilnejšiu armádu sveta. A napíš tam, že v Amerike nie sú žihľavy. Vôbec. Ale zase tam máme hrozne veľa kliešťov. Tam, kde žijem, ich je najviac na svete. Nebezpečné ako sviňa. Nejaký profesor tam objavil aj lymskú boreliózu. V Old Lyme, čiže meste vzdialenom asi dvadsať minút od nás. Máš tam obrovské jazerá a nemôžeš k nim vôbec zájsť. Keď bol Džingischán malý, tak sme tam šli, vrátili sme sa domov a v hlave som mal dvesto kliešťov. Držia sa najmä pri vode.

Džingischán?
Môj syn. Bol výborný trubkár a klasický pianista, ale vysral sa na to a vyštudoval za...